esta Peru.
Ako sa Slovenka, čerstvá absolventka vysokej školy pedagogickej, odrazu ocitne medzi opustenými deťmi v Peru?
- V Medžugorí, kde som bola po skončení vysokej školy na dovolenke, ma jeden známy zoznámil s kamarátkou, ktorá pôsobila v komunite Cenacolo. Rozprávala o nej tak zaujímavo, že som si chcela život v nej vyskúšať.
O akú komunitu ide?
- Materský dom je v Taliansku, asi 60 kilometrov od Turína. Ide o komunitu, ktorá pomáha mladým ľuďom s rôznymi problémami - drogovou závislosťou, alkoholizmom, anorexiou, prostitúciou. Ale prichádzajú tam aj ľudia, ktorí si iba chcú vyskúšať ten život alebo majú nejaké vnútorné problémy, ktoré si potrebujú vyriešiť. Nemáme žiadnych psychológov, lekárov, ľudia tam nie sú rozdelení na tých, ktorí pomáhajú, a tých, ktorí pomoc potrebujú. Pretože v podstate každý človek v určitom zmysle pomoc potrebuje a zároveň má schopnosť pomôcť iným. Toto a fakt, že jediným, kto môže človeka skutočne vytiahnuť z ľudského dna natrvalo, je Boh, sú hlavnými myšlienkami komunity.
Môžete aspoň v skratke priblížiť jej históriu?
- Komunita vznikla v roku 1983 a jej zakladateľkou je talianska rehoľná sestra Elvira Petrozzi. V 70. a 80. rokoch, keď boli v Taliansku veľmi rozšírené drogy, videla mnoho mladých, ako padali na dno. Trápil ju aj problém alkoholikov, chcela závislým pomôcť. Apelovala na nadriadených. Napokon po desiatich rokoch dostala povolenie opustiť kláštor a otvoriť dom, kde by mohla s týmito ľuďmi pracovať. Najprv boli v komunite iba drogovo závislí chlapci alebo muži. Je zaujímavé, že sestra Elvira nechcela na svoju činnosť ani cent od cirkvi alebo štátu. Verila, že Prozreteľnosť jej ukáže cestu. A stalo sa. Drogovo závislí spali spočiatku v polorozpadnutom dome na slame, ale pomaličky si ho začali svojpomocne opravovať za pomoci darcov, ktorí im dávali stavebný materiál. Asi prvých desať rokov tam boli iba drogovo závislí muži. Neskôr skrsla myšlienka zriadiť domy aj pre dievčatá a ženy. Neskôr sa komunita rozrástla o ľudí, ktorí nemali problémy s drogami, len si chceli vyskúšať život v nej.
Pred piatimi rokmi ste sa stali súčasťou komunity.
- Začiatky neboli ľahké, pretože človek zvyknutý na pohodlie, na to, že robí, čo chce a kedy chce, sa ťažko prispôsobuje striktnému režimu komunity. Musela som si zvykať na úplne iné podmienky, únavu. Navyše mi veľmi chýbal domov, nikoho som tam nepoznala, neovládala som jazyk. Prvé štyri mesiace som bola v komunite v Medžugorí, potom ma preložili do Talianska, kde som strávila dva a pol roka. Pôsobila som v jednom dievčenskom dome pri Turíne, kde sme šili rôzne veci hlavne na predajné výstavy.
Po dva a pol roku ste dostali ponuku ísť do Peru...
- Prvý rok som sa starala o skupinku dievčat od troch do ôsmich rokov, potom o bábätká. Domy, kde bývajú deti jednotlivých vekových kategórií, nie sú od seba ďaleko. Sú to akési rodinné bunky, takže deti rôzneho veku trávia spolu veľa času.
V Peru je v detských domovoch podstatne viac detí ako na Slovensku. Prečo?
- Dôvodom sú hlavne neúplné rodiny a alkoholizmus. V Peru sa deti kradnú za účelom pornografie alebo predaja na ľudské orgány a neskôr sú občas "pustené na slobodu", teda vyhodené. Hlavným dôvodom, prečo tam prekvitá obchod s deťmi, je, že rodičia sa o deti často vôbec nestarajú. Tie sa od útleho detstva túlajú po uliciach.
V Peru neexistuje model rodiny, aký poznáme napríklad v Európe?
- V bohatších alebo usporiadanejších rodinách áno, ale na predmestí Limy, kde som pôsobila a kde žijú tí najchudobnejší, to funguje inak. Je úplne normálne, že sú tam sexuálne aktívne 14-ročné deti. Takýto spôsob života má za následok veľa neplánovaných tehotenstiev a tým pádom aj opustených detí. Otcovia tam neplnia skoro žiadnu funkciu. V samotnej Lime je veľký rozdiel medzi chudobou a bohatstvom. Sú štvrte, ktoré vyzerajú nádherne, bývajú tam ľudia, ktorí majú vily a služobníctvo a občas pomáhajú tým chudobnejším. Ale tri štvrtiny ľudí tam žijú pod hranicou chudoby.
Chudoba má svoje korene aj v nízkej vzdelanosti...
- Toto určite platí aj v Peru, na druhej strane tam nájdete školy na každom kroku. Hoci o ich úrovni by sa dalo diskutovať. Čo ma prekvapilo, v Peru sú v školách povinné rovnošaty. Pôsobilo to na mňa až zvláštne, keď rodina, ktorá nemá pomaly čo jesť, musí kúpiť dieťaťu školskú uniformu. Ľudia z predmestia však vzdelaniu veľkú váhu neprikladajú, pretože tam nie je práca, tak načo by študovali. S týmto postojom úzko súvisí aj vysoká kriminalita. Bežne sa tam medzi sebou gangy cez deň pobijú, v noci vraždia. Veľký problém vidím aj v tom, že v Peru je domáce násilie bežnou realitou. Ženám tam chýba sebaúcta, nepoznajú svoju hodnotu.
Je v domovoch viac sirôt alebo opustených detí?
- V prevažnej miere sú tam deti, ktorých sa rodičia vzdali. Každé umiestnené v nejakej štátnej inštitúcii má prideleného sudcu, tútorov, je tam neskutočne rozrastený byrokratický aparát. Deti čakajú na uvoľnenie na adopciu aj niekoľko rokov, pretože byrokratické procesy sú veľmi zdĺhavé. Keď sa konečne podarí vybaviť dieťaťu povolenie na adopciu, ide to už veľmi rýchlo. Adoptívnymi rodičmi sa stávajú najčastejšie zámožnejšie rodiny z Peru alebo zo zahraničia, hoci medzinárodné adopcie sú veľmi drahé.
Ktoré osudy vo vás zarezonovali najsilnejšie?
- Veľmi mi v pamäti utkvel príbeh štvorročnej Yamilet. Jej matka sa živila prostitúciou aj v čase, keď mala bábätko. Yamilet k nám prišla psychicky zranená, zažila veľmi škaredé veci. Napriek tomu si svoju matku idealizovala, ľúbila ju. Ešte ako bábätko bola umiestnená do domova a pamätala si, že práve tam ju mama nechala. Keď ju preložili do domu pre väčšie deti, chcela sa vrátiť do domu pre bábätká, lebo sa bála, že keď si po ňu mama príde, nenájde ju. V jej predstavách mala jej mama rodinu, deti, pracovala na poli. My sme jej stále hovorili, že sa musí modliť za to, aby mamka prišla, a to dievčatko sa naozaj každý večer modlilo. Po roku a pol jej mama prišla. Keď sme videli ich prvé stretnutie, plakali sme. Neviem, či si ju napokon zobrala späť, lebo je to veľmi dlhý byrokratický proces, kým sa dieťa môže vrátiť k svojej matke. Bola som aj svedkom dojímavého príbehu dvoch sestier, o ktorých sme spočiatku ani nevedeli, že sú sestrami. Najprv k nám prišla mladšia, dvojmesačná Emilet, neskôr staršia Reyna. Často sme museli robiť takpovediac detektívov. Pátrali sme po rodinách detí a hľadali spôsob, ako ich umiestniť do rodinného prostredia. Našli sme druha matky týchto dvoch sestier a ostali sme šokovaní, ako žila. Bola to krčmárka, prostitútka, bolo tam veľa opitých chlapov. Jej druh nám povedal, že je v nemocnici, lebo bola tehotná a dostala infarkt. Našli sme ju vychudnutú a paralyzovanú po pôrode mŕtveho dieťaťa. Bola ťažkou alkoholičkou. Pri našej prvej návšteve nejavila o dcéry žiaden záujem, ale pri tej druhej si začala uvedomovať, že má dve deti, že ich stráca a ona zomiera. Nebol to príbeh so šťastným koncom, pretože mala pred sebou už len pár týždňov života. Ďalšie dievčatko Lucero k nám umiestnili po tom, ako jeho matka zomrela na rakovinu. Bohužiaľ, v troch rokoch dostalo rakovinu žalúdka, s ktorou bojovalo do piatich rokov. Bolo to veľmi smutné, ale boli sme radi, že aspoň posledné roky života prežila v kruhu svojej adoptívnej rodiny. Staral sa o ňu jeden misionársky manželský pár. Všetci sme sa od toho dievčatka naučili, s akou dôstojnosťou sa dá trpieť. Lekár povedal, že dospelý by takéto bolesti nevydržal. To dieťa dokázalo zvládať svoje utrpenie s neskutočnou dôstojnosťou, dokonca sa dokázalo úprimne tešiť zo života.
Aké dojmy vo vás zanechalo Peru a jeho obyvatelia?
- Krajina je prekrásna, sú tam pláže, pohoria, džungľa, hovorí sa, že Peru je krajina, kde žije najviac druhov motýľov na svete, že je tam najväčšia rozmanitosť prírody. A ľudia? Napriek tomu, že veľa z nich je nešťastných, chudobných, snažia sa žiť najlepšie, ako vedia. To ľudské v nich je vzácne. Nestretla som sa tam s odsudzovaním, závisťou alebo akýmkoľvek náznakom povýšenectva. Na jednej strane je tam veľká kriminalita, na druhej veľmi dobrí ľudia, ktorí sa snažia rozdávať aj z toho mála, čo majú. Napríklad žena zo susedstva, o ktorej sme vedeli, že má problém vyžiť, nám pre deti doniesla balíček plienok. Veľmi sa mi na Peruáncoch páčilo, že voľný čas trávia celé ulice spolu. Babičky pletú, malé deti sa hrajú so psami, mládež hrá volejbal, tehotné mamy sedia a oddychujú. Cítiť tam ľudskú spolupatričnosť, ktorá sa vo vyspelých krajinách úplne vytráca.
V komunite ste pôsobili päť rokov. Vaše plány?
- Plánovala som tam ostať rok, ten sa napokon pretiahol na päť. Chcem ostať na Slovensku, pretože mi domov veľmi chýbal a až v cudzine som si uvedomila, ako mám Slovensko a Slovákov rada. Ale tiež som si uvedomila, že si nevážime veci, ktoré nie sú samozrejmosťou. Sťažujeme sa na zdravotníctvo, politiku, systém. Keď som v Peru videla špinavé nemocnice bez lavičiek, bez základného vybavenia, lekárne s tromi druhmi liekov, kde sa človek musí identifikovať odtlačkom prsta aj pri kúpe acylpyrínu, uvedomila som si, že my si nevážime takmer nič. Neuvedomujeme si, že sa máme oveľa lepšie ako veľká časť sveta a stále sa za niečím nezmyselne ženieme, takpovediac sa naháňame za vlastným chvostom. Je smutné, že si navzájom tak veľmi závidíme, že sa nedokážeme tešiť z vecí, ktoré nie sú vôbec takou samozrejmosťou, ako sa môže zdať. 
Život v komunite. Riadi sa inými pravidlami, ako bežný, ktorý žijeme všetci. Foto: archív
Autor: ada
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
