Dobrí angličtinári (možno) vedia, že Mitchell je pomerne rozšírené anglické či americké priezvisko a slovo corsair znamená korzár či pirát, ale len tí, ktorí sa zaoberajú históriou amerického vojenského letectva v období druhej svetovej vojny vedia, ako tieto dve slová súvisia s letectvom. Takže - Mitchell je doplnkové slovné označenie lietadla B-25, no a označenie „korzár" patrí lietadlu typu F4U. Venujme sa najprv lietadlu B-25 Mitchell. Z typového označenia, začínajúceho písmenom B, vyplýva, že ide o bombardovacie lietadlo.
Dvojmotorový bombardér
Mitchell je dvojmotorové stredné bombardovacie lietadlo, ktoré vyvinula a vyrábala dnes už neexistujúca americká firma North American Aviation. Prototyp tohto lietadla sa do vzduchu po prvý raz dostal 19. augusta 1940, teda prakticky pred 70 rokmi. Prvé sériové mitchelly boli už koncom roka 1941 pridelené bombardovacím jednotkám na západnom pobreží USA a na Štedrý deň uvedeného roka potopili svoju prvú japonskú ponorku. Lietadlá B-25 sa vyrábali v niekoľkých verziách, označovaných písmenami podľa abecedného poriadku. Najpočetnejšou verziou mitchellov bola verzia B-25J vyrábaná v období rokov 1943 až 1945.
Až 18 guľometov
Táto verzia sa vyrábala buď so zasklenou prednou časťou (v nej sedel bombometčík), alebo so zaplechovaným predkom, v ktorom boli umiestnené guľomety kalibru 12,7 mm. Plechová verzia mohla niesť až 18 guľometov, čo bolo viac než ktorýkoľvek iný bombardér za druhej svetovej vojny. Celkovo bolo vyrobených 4 318 lietadiel B-25J. Americké armádne letectvo používalo mitchelly najmä v boji proti Japonsku, ale tieto lietadlá boli nasadené aj v Afrike a Európe. Lietadlá B-25 boli dodávané aj spojeneckým krajinám, a to najmä Veľkej Británii i Sovietskemu zväzu, kam putovalo 866 lietadiel.
Doslúžili v roku 1979
Celkovo bolo vyrobených okolo 10 000 mitchellov všetkých verzií, pričom posledné lietadlá doslúžili až v roku 1979 v indonézskom vojenskom letectve. Mimochodom, B-25 je jediné americké vojenské lietadlo, pomenované po konkrétnej osobe, a to po generálovi Billym Mitchellovi, pionierovi amerického vojenského letectva. Prejdime teraz k lietadlu F4U Corsair. Toto lietadlo, ktoré vyvinula a vyrábala tiež už neexistujúca firma Chance Vought, je považované za najlepšie palubné stíhacie lietadlo druhej svetovej vojny.
Z paluby lietadlových lodí
Vývoj lietadla sa začal v roku 1938 na základe požiadaviek amerického námorníctva (US Navy) na jednomiestne stíhacie lietadlo, schopné operovať z palúb materských lietadlových lodí. Prvý vzlet prototypu tohto lietadla sa uskutočnil 29. mája 1940. Do služby u námorníctva bol tento typ zaradený 28. decembra 1942. Na pohon typu F4U bol vybraný najväčší motor, aký bol vtedy k dispozícii. Išlo o 18-valcový hviezdicový motor Pratt & Whitney R-2800 Double Wasp výkonu 1 500 kW. Motor poháňal trojlistovú vrtuľu priemeru až 406 cm.
Zalomené krídla
Výraznou konštrukčnou črtou tohto typu sú zalomené krídla, ktoré umožnili skrátiť dĺžku podvozkových nôh (dlhé nohy nie sú vhodné pre prevádzku na lietadlových lodiach). Lietadlo malo, pochopiteľne, sklopné krídla, aby sa zmestilo na palubné výťahy a zaberalo menej miesta v podpalubí materských lodí. Aj typ F4U sa vyrábal v mnohých verziách. Poslednou verziou, vyrábanou počas druhej svetovej vojny, bola verzia F4U-4. Tá sa dostala do služby až koncom roka 1944. Na pohon verzie F4U-4 slúžil 18-valcový motor s dvojstupňovým prepĺňaním, ktorého maximálny výkon bol 1 600 kW.
Najdlhšie obdobie výroby
Keď sa do valcov vstrekovala zmes vody a alkoholu, výkon sa krátkodobo zvýšil na 1 830 kW. Trojlistová vrtuľa bola nahradená štvorlistovou. Corsair sa vyrábal od roku 1942 do roku 1952, čo je najdlhšie obdobie výroby spomedzi všetkých amerických piestových stíhacích lietadiel. „Korzár" bol taký žiadaný (podobne ako náš denník...), že ho okrem firmy Vought začali vyrábať aj firmy Goodyear a Brewster. Celkovo bolo vyrobených 12 571 lietadiel Corsair, ktoré slúžili v letectvách viacerých krajín a do dejín sa zapísali aj účasťou v kórejskej vojne.
Flotila „lietajúcich býkov"
Treba už ale vysvetliť, prečo práve dnes tu obe lietadlá spomíname. Je to preto, lebo bombardovacie lietadlo B-25J Mitchell i stíhacie lietadlo F4U-4 uvidia návštevníci tohtoročného Aerovíkendu, ktorý sa bude na košickom letisku konať túto sobotu i nedeľu. Obe lietadlá patria do flotily spoločnosti The Flying Bulls (lietajúce býky), ktorú vlastní D. Mateschitz, jeden z najbohatších Rakúšanov a majiteľ 49 % akcií spoločnosti Red Bull, vyrábajúcej známe energetické nápoje.
Vyrobené v roku 1945
Do Košíc priletí lietadlo B-25J Mitchell s americkou poznávacou značkou N6123C, výrobné číslo je 108-47547 a bolo vyrobené v závode firmy North American Aviation v Kansas City v roku 1945. Po ukončení služby v americkom vojenskom letectve bolo lietadlo v decembri 1957 uskladnené na základni Davis Monthan, v decembri 1958 to kúpil prvý civilný užívateľ. V roku 1994 lietadlo kúpil Sigi Angerer, terajší šéfpilot Red Bull. Ten to nechal zreštaurovať, pričom dostalo pohodlný interiér a bolo zbavené laku, takže jeho vyleštený kovový povrch je teraz jeho hlavným poznávacím znakom.
V Európe len zopár
Do Salzburgu, kde majú „lietajúce býky" domovskú základňu, priletelo lietadlo v septembri 1997. Mitchell spoločnosti The Flying Bulls je najznámejším z len niekoľkých mitchellov, ktoré lietajú v Európe. Lietadlo s rozpätím krídiel 20,6 m a dĺžkou 16,3 m má maximálnu vzletovú hmotnosť 11 800 kg a dosahuje maximálnu rýchlosť 580 km/h. „Korzár" verzie F4U-4, ktorý sa cez víkend ukáže na košickom nebi, má výrobné číslo 9149 a bol vyrobený pre americké námorníctvo v roku 1945, ale už nezasiahol do bojov počas druhej svetovej vojny.
Bojovalo v Hondurase
Lietadlo tiež menilo majiteľov, pričom v roku 1960 bolo dodané letectvu Hondurasu a v jeho farbách sa zúčastnilo tzv. futbalovej vojny s El Salvadorom. V roku 1965 kúpil lietadlo jeden texaský milionár, od ktorého ho v roku 1990 kúpil už spomínaný S. Angerer. Lietadlo, ktoré teraz lieta s rakúskou poznávacou značkou OE-EAS, má rozpätie krídiel 12,5 m, dĺžku 10,2 m a jeho maximálna rýchlosť je až 750 km/h.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
