V našom seriáli sme sa už dva razy venovali stavbám, ležiacim na území tzv. mestských štátov, tvorených prakticky jediným mestom. Kedysi na začiatku sme predstavili vatikánsku baziliku sv. Petra a prednedávnom sme jeden diel venovali moderným mrakodrapom mesta a štátu Singapur.
Druhý najmenší na svete
Monako, oficiálne Monacké kniežatstvo (francúzsky Principauté de Monaco), leží na pobreží Stredozemného mora, z troch strán obklopené Francúzskom a len 16 km vzdialené od Talianska. Čo do rozlohy je Monako druhým najmenším štátom sveta, a to po Vatikáne. Rozloha tohto štátika je len dva štvorcové kilometre a počet jeho obyvateľov sa odhaduje na 33 000 (z toho približne 84 % tvoria bohatí cudzinci). Názov Monako sa vzťahuje na celý štátik i na mesto, ktoré ho tvorí. Mylná je predstava, že Monte Carlo je samostatné mestečko, pretože je to len jedna z monackých štvrtí.
Sedemstoročná dynastia
Pozoruhodné je, že Monaku už vyše 700 rokov (od roku 1297) vládne dynastia Grimaldi. Súčasným monackým vládcom (nevládne absolútne, pretože Monako je konštitučná monarchia) je knieža (a sveták a elegán) Albert II., ktorému koncom marca 2005 odovzdal moc jeho už chorý otec Rainier III. (ten vládol 56 rokov). Vládnuce knieža sídli v kniežacom paláci, ktorý patrí spolu s kasínom, oceánografickým múzeom a pretekmi F1 k hlavným turistickým atrakciám miništátika. Vládnucemu rodu Grimaldiovcov nikdy nebolo dopriate to, čo si mohli dovoliť také dynastie, akými boli napríklad Habsburgovci, Bourbonovci, britské kráľovské rody či Romanovci.
Nedostatok miesta pre nové sídlo
Vládcovia, pochádzajúci z týchto rodov, si často (najmä s príchodom nových architektonických slohov) stavali nové, modernejšie sídla a paláce, rôzne letné rezidencie či lovecké zámky. Grimaldiovci si nikdy nemohli dovoliť postaviť nové, alternatívne sídlo, pretože na dvoch štvorcových kilometroch ich krajiny jednoducho na to nebolo (a nie je) miesto. Preto je monacký kniežací palác jedným z najneobvyklejších v Európe. Jediné, čo mohli Grimaldiovci v priebehu stáročí robiť, bolo pristavovať nové krídla či vežičky, prípadne (a to najčastejšie) prestavať existujúcu časť paláca do modernejšej podoby.
Pevnosť na ochranu prístavu
Sídlo monackých vládcov bolo založené v roku 1191 ako pevnosť, postavená na skale a chrániaca prístav, ktorý vtedy získala Janovská republika. V roku 1215 sa začali práce na novej pevnosti, ktorá mala štyri vežičky, prepojené hradbami. Tu treba trochu odbočiť do histórie. V 13. storočí bojovali v Janove medzi sebou dve skupiny, z ktorých jedna podporovala pápeža a druhá cisára. Koncom spomenutého storočia zvíťazili prívrženci cisárskej koruny a svojich odporcov vyhostili z Janova.
Vyhostená rodina Grimaldiovcov
Medzi vyhostenými bola aj patricijská rodina Grimaldiovcov, ktorá sa potom usadila na francúzskej riviére. Podľa legendy v januári roku 1297 François Grimaldi, prevlečený za mnícha, požiadal o útulok v monackej pevnosti. Po vstupe do nej zavraždil strážcov a potom do pevnosti vpustil svojich mužov, ktorý pevnosť obsadili. Pevnosť sa tak stala opevneným sídlom rodu Grimaldi. Toto obsadenie pevnosti ľsťou dnes pripomína socha F. Grimaldiho pred palácom. Karol I., ktorý vládol v rokoch 1331 až 1357, pevnosť podstatne rozšíril, a to pridaním dvoch veľkých budov: prvou pri východných hradbách, druhou na strane k moru.
Z pevnosti opevnený dom
Tým sa zmenil výzor pevnosti, ktorá už vyzerala skôr ako opevnený dom než ako pevnosť. Opevnenia však boli stále dôležité, pretože v nasledujúcich troch desaťročiach bola pevnosť striedavo v rukách Grimaldiovcov a Janovčanov. Ďalších sto rokov Grimaldiovci bránili svoje teritórium pred útokmi mnohých iných štátov, vrátane Španielska, Nemecka, Anglicka a Provensálska. Pevnosť bola často bombardovaná, poškodená a opravená. Grimaldiovci si však svoju pozíciu postupne posilnili alianciou s Francúzskom a začali uvažovať o honosnejšom sídle. V 15. storočí sa opevnený dom postupne menil na palác, a to stavbami za vlády Lamberta i jeho syna Jeana II.
Nové trojpodlažné krídlo
V tomto období bola východná strana pevnosti rozšírená o trojpodlažné krídlo, ktoré obsahovalo novú hlavnú miestnosť, tzv štátnu sálu (dnes miestnosť stráže), ktorá slúžila na oficiálne rokovania. Postavené boli aj luxusnejšie miestnosti s balkónmi a lodžiami, slúžiace pre súkromné účely Grimaldiovcov. Lucien, ktorý vládol v rokoch 1505 až 1523, pristaval veľké krídlo k hlavnému krídlu, postavenému Lambertom a rozšírenému Jeanom II. V tomto novom krídle sú dnes štátne apartmány.
Prestavba na palác
Počas vlády Honoré I. (1523-1581) sa pokračovalo vo vnútornej prestavbe pevnosti na palác. Prebudovalo sa nádvorie a architekt Dominique Gallo postavil dve arkádové chodby. Na jednej strane nádvoria bolo postavené nové krídlo, ktorého vonkajšie stany ozdobil freskami janovský umelec L. Cambiasi. Honoré II., ktorý sa v roku 1633 stal prvým kniežaťom Monaka, prestaval palác už temer do dnešnej podoby. Kvôli zlepšeniu obrany bola postavená polkruhovitá Veža všetkých svätých, ktorá chránila koniec skalného výbežku, a bastión Serrravalle.
Zbierka hodnotných obrazov
V skale boli vytesané spojovacie podzemné chodby. Pod nádvorím bola vybudovaná cisterna s oblúkovitým stropom, ktorá obsahovala dostatok vody pre tisíc vojakov na 20 mesiacov. Honoré II. založil aj zbierku umenia, v ktorej sú diela Tiziana, Rafaela, Rubensa i Michelangela, a poveril architekta J. Catoneho, aby palácu dal menej „pevnostný" vzhľad. Hlavná fasáda paláca bola vyzdobená dekoráciami a horné lodžie napravo od vchodu boli zasklené. Nová kaplnka s kupolou bola zasvätená sv. Jánovi Krstiteľovi.
Inšpirácia zámkom Fontainebleau
Knieža Ľudovít I. (vnuk Honoré II.) sa pri ďalších úpravách paláca inšpiroval francúzskym zámkom vo Fontainebleau. Za jeho vlády vznikli dva najznámejšie prvky paláca, a to vchod v tvare veľkej barokovej brány a dvojité podkovovité schodisko s tridsiatimi stupňami, ktoré je vraj zhotovené z jedného bloku carrarského mramoru. V roku 1793 nastali pre Monako zlé časy, pretože ho vodcovia Veľkej francúzskej revolúcie anektovali a knieža bol uväznený. Kniežací poddaní palác vyrabovali. Monako bolo premenované na Fort d´Hercule (Herkulesova pevnosť) a stalo sa francúzskym kantónom, pričom z paláca sa stala vojenská nemocnica a chudobinec.
Obnovené kniežatstvo
K obnoveniu Monackého kniežatstva došlo 17. júna 1814. Palác bol ale v takom zlom stave, že časť východného krídla musela byť zbúraná. V nasledujúcich rokoch bola úplne zreštaurovaná kaplnka a na vonkajšej strane fasády boli namaľované obrazy, znázorňujúce hrdinské činy grimaldiovcov. Svoju dnešnú podobu získal palác až po dôkladnej renovácii a reštaurácii, ktorú v roku 1949 začal po svojom nástupe na trón Rainier III. Kniežací palác hrá dnes, rovnako ako v ostatných 700 rokoch, kľúčovú úlohu v živote monackého kniežaťa i jeho poddaných.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
