Dano je prvým človekom na Slovensku s takýmto vážnym postihnutím, ktorý napísal knihu a sám si ju aj nízkonákladovo vydal. Dal jej názov Listy ľuďom s podtitulom Pohovorme spolu.

Dano, čo sa vlastne pred tými šestnástimi rokmi stalo?

- K tej osudnej nehode došlo 21. mája 1995. Šofér zaspal za volantom osobného auta a pred Sitníkmi nabúral do betónovej skruže. Sedel som na mieste spolujazdca, ale v čase nehody som spal, takže som si nič nepamätal. Prebral som sa až vo svidníckej nemocnici, spomínam si aj na prevoz a základnú stabilizáciu v Košiciach. Potom som opäť začal vnímať okolitý svet až po operácii. Utrpel som zlomeninu krčnej chrbtice, takže od piateho krčného stavca som ochrnutý.

Pre mladého chalana muselo byť riadnym šokom vypočuť si od lekárov takýto ortieľ...

- Bol to teda riadny šok, z ktorého som sa ako-tak dokázal spamätať asi po roku. Mal som vtedy 21 a celý život pred sebou. Prvé, čo človeku napadne, sú otázky týkajúce sa jeho ďalšej existencie. A potom prišla tvrdá realita. Musel som sa učiť všetko odznova, život sa mi prevrátil úplne naruby. Človek, ktorý má aspoň ruky v poriadku, to môže ešte ako-tak zvládnuť, lenže ja som mohol po havárii pohybovať len hlavou. Bola to veľmi dramatická zmena.

Čo bolo pre teba úplne najťažšie?

- Naučiť sa, že človek je úplne a vo všetkom odkázaný na iných a dokázať to prijať. Hovorím prijať, lebo zmieriť sa s tým jednoducho nedá. Dodnes som sa nedokázal zmieriť s totálnou stratou sebestačnosti. S tým súvisí aj úplná strata súkromia, ktoré dospelý človek tak veľmi potrebuje. Som odkázaný na rodinu, príbuzných, kamarátov a nemôžem si veľmi vyberať, kto mi bude pomáhať napríklad v tých najintímnejších veciach.

Kto ti v najkritickejších okamihoch života najviac pomohol?

- Život mi zachránili zdravotníci, na druhej strane už nebola ich starosť, čo so mnou bude ďalej. V najťažších chvíľach mi najviac pomohla rodina už len tým, že sa podujala starať sa o mňa. Pol roka som bol na prvotnej stabilizácii zdravotného stavu v Kováčovej, kde prebiehal aj nácvik sebestačnosti. Buď sa tam človek naučí byť sebestačný, alebo nie, a potom ide domov alebo do nejakého zariadenia. Moja rodina nezaváhala ani na chvíľu, žiadne zariadenie nepripadalo do úvahy. Ono je to tak, že drvivá väčšina zodpovedných rodín si ťažko postihnutého človeka berie domov, len ich nikto nepripraví na to, čo ich ďalej čaká.

Ako to zvládala tvoja rodina?

- Nastali rôzne komplikácie, bolo potrebné absolvovať veľa vybavovačiek po úradoch a hlavne sa museli naučiť, ako mi poskytovať zdravotnú starostlivosť. Otec sa musel vzdať zamestnania. Predtým robil na stavbe, odrazu sa z neho musel stať zdravotník. Bola to veľká zmena. V súčasnosti sa o mňa v základných veciach stará mama, na odvoz si vždy nájdem nejakých známych, keď potrebujem niečo vybaviť v Stropkove, zaskočí sestra, ale mám aj kamarátov, ktorí pomôžu. Prijať niekoho cudzieho na permanentnú opateru je skoro nemožné, pretože ľudia pôjdu radšej opatrovať niekoho do Rakúska. Starostlivosť o postihnutých na Slovensku pre nich nie je finančne zaujímavá.

Majú ľudia po takýchto ťažkých úrazoch k dispozícii pomoc psychológa?

- Psychologické rady tu veľmi nepomôžu, lebo je nutné riešiť otázky základných životných potrieb. Riešil som svoj zdravotný stav, bolesti, operácie. Po druhej operácii mi úplne ochrnula ľavá ruka, veľmi som trpel a žiaden psychológ mi s tým nemohol pomôcť. Človek sa musí sám naučiť nejako žiť a prekonávať problémy, ktoré prídu.

Vzhľadom na tvoj zdravotný stav neprichádza do úvahy, aby si napríklad pracoval. Čomu sa teda celé dni venuješ?

- Venovať sa môžem len tomu, čo mi dovolí postih, takže väčšinou je to počítač, televízor, písanie na počítači. Našiel som záľubu v písaní, a tak píšem blogy na stránku Sme. Najskôr som sa zapájal do rôznych internetových diskusií a fór, ale toto ma nenapĺňalo, tak som sa snažil urobiť vlastný projekt, spojiť knihu s vlastnou webovou stránkou.

Ako sa rodila tvoja prvá kniha?

- Mal som ju v pláne už dávno, len som nevedel, ako ju zrealizovať a čo tam vlastne dať. Jednu knihu som už mal zo štvrtiny napísanú, ale prišiel počítačový vírus, všetko sa mi z počítača vymazalo a nadlho ma prešla chuť písať. Pár rokov som to nechal tak, a potom som oprášil myšlienku na knihu a začal som ju znovu pomaly písať. O rok bola na svete.

Napísať knihu nie je len tak...

- Samozrejme, že som si musel naštudovať rôznu odbornú literatúru z oblasti medicíny, sociológie, práva. Kniha Listy ľuďom sa skladá zo 17 samostatných esejí, akýchsi listov. Je o tom, čo som prežil a prežívam po havárii. Osou je hlavne komunikácia s okolím, pretože ťažko postihnutý človek je vlastne v takom komunikačnom vákuu. Je doma uzavretý pred svetom, ale stále má silnú potrebu komunikovať s okolím. Asi tri roky po havárii som bol v úplnej izolácii, takže som zabudol normálne rozprávať, telefonovať. Túto komunikačnú prázdnotu som vypĺňal písaním. Niekedy som písal veľa listov, tak som aj svoju knihu napísal vo forme listov.

Koho si chcel Listami ľuďom osloviť?

- Adresátmi sú všetci - rodina, známi, ale aj cudzí ľudia, ktorých nepoznám, ale zaujíma ich táto problematika. Je to také svedectvo bezvládneho človeka žijúceho v dnešnej spoločnosti. Nadniesol som tam témy ako napríklad každodenná zdravotná starostlivosť o ochrnutého, postoje spoločnosti, postoje cirkvi, sexualita, vzťahy s opačným pohlavím a podobne. Mnoho ľudí totiž vôbec netuší, ako ochrnutí žijú.

Ty si si knihu nielen sám napísal, ale aj vydal...

- Naštudoval som si, čo všetko je potrebné na vydanie knihy a z nasporených peňazí som si ju vydal. Bola to pomerne jednoduchá záležitosť. Stačí mať určitý obnos peňazí, určitú predstavu o knihe, náklad, samozrejme napísanú knihu a nájsť solídnu tlačiareň, ktorá ju vytlačí za slušnú cenu. Moja kniha vyšla v 250-kusovom náklade, grafickú úpravu mi robil Ján Arbet, gramatickú kontrolu textu Valéria Fedorková. Zatiaľ som ju ponúkal len cez internet, ale väčšinou svoje knihy vymieňam napríklad za CD-čka, nejakú pomoc, zvyknem ich darovať kamarátkam, kamarátom. Zhruba štvrtina nákladu sa popredala cez internet. V kníhkupectvách v predaji nie je. V prípade záujmu by sa dal pripraviť aj druhý náklad, ale zatiaľ to neplánujem. Uvítal by som, keby mi niekto pomohol druhé opravené vydanie financovať.

Svoju literárnu prvotinu máš už teda za sebou. Plánuješ v budúcnosti písať ďalej?

- Chcel by som napísať ešte dve knihy - voľné pokračovanie tej prvej a knihu o utrpení a jeho zmysle. Lebo hoci som veriaci človek, dodnes som nenašiel odpoveď na otázku, prečo musia ľudia trpieť. Takže pojednávanie o utrpení by malo byť nosnou témou ďalšej knihy.

Splnili Listy ľuďom očakávania, ktoré si do nich vkladal?

- Myslím si, že áno. Majú svoje pokračovanie v tom, že cez ne komunikujem s ľuďmi, vymieňam si názory s čitateľmi. Tá kniha jednoducho žije a ja mám spätnú väzbu. Väčšinou sa stretávam s pozitívnymi reakciami, samozrejme, našlo sa aj pár negatívnych. Sebakriticky uznávam, že som si mohol dať viac záležať na prepracovanosti a propagácii knihy. Na druhej strane, keby som chcel urobiť väčšie promo, musel by som mať oveľa viac prostriedkov.

Aké máš, okrem písania, ďalšie plány do budúcnosti?

- Hlavne neochorieť ešte viac, neupadnúť do ešte väčšieho utrpenia, pretože pri takom ťažkom postihu stále hrozia rôzne zdravotné komplikácie. Ochrnutý človek nemôže mať veľké plány, lebo nemôže vedieť, kedy mu zhasne svieca. Snažím sa podľa svojich možností prežívať každý deň naplno. Niekedy sa zo života dokonca teším, ale často zažívam ťažké depresie. Dalo by sa povedať, že v depresii som oveľa častejšie ako v pohode.

Autor: ada

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.