Včera sa v Indii začali veľkolepé oslavy. Tamojší obyvatelia, ale aj ľudia z iných krajín si pripomínajú 100. výročie od narodenia najznámejšej misionárky 20. storočia. Deň jej narodenia, teda 26. august, vyhlásili za Svetový deň sirôt a Anjela z Kalkaty si jej obdivovatelia uctia na rôznych omšiach a spomienkových slávnostiach až do 5. septembra, teda do dňa, keď pred trinástimi rokmi zomrela. Už počas života ju ľudia považovali za svätú a v roku 2003 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú, čo je predstupeň k svätorečeniu.

India ju lákala od detstva

Rodina Matky Terezy pochádzala z Macedónska. Otec Nikollë bol obchodníkom, matka Drane sa starala o tri deti - syna Lazëra a dcéry Age a Agnes. Otec predpokladal, že život Agnes sa nebude odlišovať od života iných dievčat - veril, že sa vydá a založí si rodinu. Zomrel príliš skoro, no aj tak by sa jeho predstavy nenaplnili. Agnes už ako 12-ročné dievča našla svoju cestu aj vďaka juhoslovanskému jezuitovi Franjovi Jambrekovičovi, ktorý jej čítaval listy misionárov z Indie. Táto krajina ju nesmierne priťahovala, a keď ako 18-ročná rozmýšľala o svojej budúcnosti, rozhodla sa, že sa tam musí dostať. Túžila po misionárskej práci, no pôvodne sa vôbec nechcela stať rehoľníčkou. Inú možnosť však nemala, a tak jej Jezuiti sprostredkovali kontakt s loretskými sestrami v Írsku, ktoré mali v Bengálsku misijnú stanicu. V novembri 1928 Agnes odišla do kláštora pri Dubline a o mesiac neskôr už začala svoj noviciát v Darjeelingu. Po zložení sľubov si obliekla habit a z úcty k svätej Terézii z Lisieux si dala meno Tereza. Stala sa z nej učiteľka zemepisu a dejepisu na dievčenskej misionárskej škole v Kalkate. Keďže bola nadpriemerne inteligentná a mala vynikajúce organizačné schopnosti, skoro ju poverili jej vedením, navyše, popri práci naďalej študovala a získala magisterský titul.

"Bol to príkaz, absolútna istota"

V tejto práci zotrvala 18 rokov, no postupne nadobúdala pocit, že ju nenapĺňa tak, ako by chcela. Toto obdobie bolo v Kalkate veľmi pohnuté. Politická situácia sa vyostrila a medzi hinduistami a moslimami vypuklo niekoľko krvavých vzbúr. Tá najhoršia prišla 16. augusta 1946. Krviprelievanie a mučenie najchudobnejších sa hlboko dotklo aj Matky Terezy. Znovu začala uvažovať, či jej cesta vedie správnym smerom. Kvôli tomu odišla na duchovné cvičenia, a keď na stanici v Kalkate stretla mnoho chudobných a chorých a jeden z nich kričal, že je smädný a hladný... jeho slová sa učiteľke Tereze dostali pod kožu. Cestou vo vlaku pocítila Božie vnuknutie. Už vedela, čo musí urobiť. "Bol to príkaz, nariadenie, absolútna istota. Vedela som, čo mám robiť, ale nevedela som ako," spomínala si raz na ten okamih. "Počula Ježišovo zvolanie na kríži "Som smädný". Toto zvolanie jej preniklo do hĺbky srdca a nútilo ju ísť do ulíc Kalkaty a na všetky periférie sveta, aby hľadala Ježiša v úbohom opustenom a umierajúcom človekovi," povedal o mnoho rokov neskôr pápež Ján Pavol II, jej spriaznená duša.

Biele sárí s modrým okrajom...

V auguste 1948 odišla z rehole Loretánok a obliekla si jednoduché biele sárí s modrým okrajom, ktoré je dodnes poznávacím znamením jej i jej nasledovníčok. Po trojmesačnom ošetrovateľskom kurze len s kúskom mydla a piatimi rupiami odišla do Kalkaty a začala svoju misiu. Deti potulujúce sa po uliciach učila čítať, písať, približovala im základné hygienické návyky a 21. decembra otvorila prvú školu v chudobnej štvrti Moti Jheel. V októbri 1950 Vatikán potvrdil nový rád nazvaný Kongregácia misionárok milosrdenstva (tiež Misionárky lásky). Ich predstaviteľka si k rehoľným sľubom chudoba, čistota a poslušnosť pridala ešte štvrtý - poskytovať dobrovoľnú a horlivú službu tým najúbohejším. A týmto sľubom zostala verná do posledného dychu. Jej rád má prísny režim. Jeho členky vstávajú o pol piatej ráno, o piatej nasleduje modlitba, o šiestej sa sestry zhromažďujú v kaplnke na omši. Po nej niektoré raňajkujú, iné sa púšťajú do každodenného rituálu prania sárí. Nevlastnia žiaden majetok a vedú asketický život bez najmenšieho pohodlia a zábavy.
Matka Tereza slúžila chorým a biednym bez akéhokoľvek rozdielu. Ďalšie vnuknutie prišlo, keď na ulici našla zomierajúcu ženu dohryzenú od potkanov, ktorú v nemocnici odmietli prijať. Matka Tereza sa zrazu rozhodla - založí Dom umierajúcich - miesto na dôstojný odchod zo sveta. Hoci v Indii bola v päťdesiatych rokoch veľká bieda, dokázala získať peniaze aj na vybudovanie ďalších domovov a nemocníc. A aj keď bola katolíčkou na území hinduistov a moslimov, podporili ju. Misionárky lásky len za života Matky Terezy pozbierali v uliciach Kalkaty viac ako 75-tisíc ľudí. Okrem toho rozdávali jedlo, liečili a zachraňovali deti, lebo odhovárali matky od interrupcie a ujali sa ich bábätiek.

Podmanila si celý svet

Prekročili však aj hranice Indie a Matka Tereza od šesťdesiatych rokov čoraz častejšie cestovala po svete. Založila rehoľné domy vo Venezuele, na Srí Lanke, v Ríme, Tanzánii, Austrálii, Jordánsku. Jej činy oslovili aj západné štáty, ktoré ju finančne podporovali. A tak aj vďaka tomu otvárala nové a nové domy pre chorých na lepru, maláriu, AIDS i pre bezdomovcov. Kdekoľvek na svete niekto potreboval pomoc a lásku, tam bola aj Matka Tereza. Navštívila aj osadu ľudí presídlených po černobyľskej havárii, za občianskej vojny v Bejrúte ešte počas streľby hľadala v troskách mesta opustené a zranené deti a nakoniec ich zachránila šesťdesiat.
Ani bývalý východný blok neodolal charizme Matky Terezy. Podarilo sa jej dokonca získať súhlas na pôsobenie v Sovietskom zväze a trikrát navštívila aj Československo. Po prvýkrát v roku 1984, druhýkrát prišla v roku 1990, keď ju privítali v Čadci, kde vznikol prvý dom Misionárok lásky, a tretíkrát k nám prišla v roku 1992, keď jej sestry založili v Bratislave útulok.

Obdiv, uznanie, zbierka svetových ocenení...

Úctu a obdiv jej prejavovali aj vplyvné osobností, štátnici, umelci, predstavitelia cirkví. "V jej prítomnosti sa cítime malí a zahanbení sami sebou," povedala o nej indická premiérka Indira Ghándiová. Pápež Ján Pavol II. si ju veľmi vážil a jej priateľkou bola aj princezná Diana, ktorá s ňou v mnohých oblastiach úzko spolupracovala. Keď Lady Di zomrela, Matka Tereza sa dokonca vyjadrila, že v deň pohrebu sa za ňu bude modliť. Deň pred poslednou rozlúčkou však sama skonala.

Svetským ocenením jej činov bolo aj množstvo cien, ktoré získala. Okrem iného ako prvá osoba nenarodená v Indii dostala medailu Padmašrí - indický lotosový rád, čestný doktorát humanitárnych vied vo Washingtone, čestný doktorát univerzity v Cambridge a v roku 1979 dostala za svoju celoživotnú humanitárnu prácu Nobelovu cenu za mier. Na tradičnom bankete, ktorý nasleduje po odovzdávaní cien, sa však odmietla zúčastniť, vraj nech radšej nakŕmia 400 indických detí, a k cenám povedala: "Nie sú pre mňa, ale pre mojich ľudí. Sú pre ľudí, ktorých si konečne niekto všimol." Pri príležitosti jej 75. narodenín mal v kinách po celom svete premiéru film Matka Tereza, ktorý ukázal jej prácu v tých najchudobnejších oblastiach sveta ako Etiópia, Guatemala, ale aj jej pomoc drogovo závislým mladým v New Yorku.

Pomáhala veriacim všetkých náboženstiev

Obdiv a úctu na jednej strane však striedala na druhej strane aj veľká vlna kritiky. V Európe ju kritizovali za jej odpor voči antikoncepcii a aj jej radikálny názor na interrupciu, niektorí ľudia jej vyčítali, že chudobným pomáha len po materiálnej stránke, ale ich dušiam sa nevenuje. Matka Tereza však chcela len pomáhať a nie vstupovať ľuďom do svedomia. Nenútila ich, aby prestúpili na katolícku vieru. Sama niekoľkokrát povedala: "Chcem pomáhať ľuďom, aby sa stali lepšími katolíkmi, budhistami, moslimami, hinduistami, skrátka, lepší v tom, v čo oni sami veria." Každému hovorila: "Ktorého Boha máte v mysli, toho musíte prijať." A keď sa jej Time Magazin v roku 1989 spýtal, či v Kalkate vytvorila skutočnú zmenu, ona odpovedala: "Vytvorili sme povedomie o chudobných. Musíte dosiahnuť, aby cítili, že o nich má niekto záujem a že sú milovaní."

Anjel pekla?

Úplne iný obraz mal o najznámejšej misionárke v roku 1996 poskytnúť film Anjel pekla, v ktorom sa na Matku Terezu zniesla obrovská kritika, že sa zle starala o chorých, že nevhodne využívala množstvo peňazí zo zahraničia a opäť sa objavili klebety, že takto získava pacientov pre kresťanstvo. V Indii sa dokonca rozšírila povera, že v Tereziných ústavoch nútia chorých, aby konvertovali, inak nebudú ošetrení. Napokon sa ukázalo, že to vôbec nie je pravda. Vo filme autori Matku Terezu obvinili aj zo solidarity s diktátormi, ktorým vraj dovoľuje, aby sa za príspevky na jej útulky hriali v jej popularite. Po filme potom nasledovala knižná verzia, v ktorej autor kritizuje aj nedostatočnú lekársku starostlivosť o chorých v jej zariadeniach.

Misionárky lásky však ani takéto útoky nezastavili. Ďalej šíria jej odkaz a počet sestier stále rastie. V súčasnosti je ich po celom svete vyše štyritisíc a žijú vo vyše 600 spoločenstvách. Pôsobia v nemocniciach, väzniciach, domovoch dôchodcov a domovoch ošetrovateľskej služby, kde sa starajú o smrteľne chorých.

S ňou odišiel aj kus lásky, súcitu a svetla

Náročná misionárska práca sa, samozrejme, podpísala na zdraví Matky Terezy. Dostala niekoľko infarktov, viackrát sa nakazila od chorých, o ktorých sa starala - dostala zápal pľúc i maláriu, čo jej srdce ešte viac oslabovalo. V roku 1990 po prvý raz rezignovala na svoje miesto, no členovia rádu ju znovu jednohlasne zvolili za svoju predstavenú. V roku 1996 sa jej podlomené zdravie zhoršilo, vzdala sa misie a na jej miesto nastúpila sestra Nirmala MC.

Matka Tereza zomrela 5. septembra 1997. Keď v januári 1929 prišlo nenápadné dievča do Kalkaty, takmer nikto o nej nevedel. Keď o necelých sedemdesiat rokov umrela, plakalo nielen celé mesto, ale stovky miest a tisíce ľudí. Francúzsky prezident Jacques Chirac povedal: "Dnes večer je na svete menej lásky, menej súcitu a menej svetla." V Indii vyhlásili štátny smútok, jej telo ležalo v chráme sv. Tomáša celý týždeň pod sklom zahalené štátnou vlajkou. Indická vláda poctila Matku Terezu štátnym pohrebom a jej ostatky viezli na tej istej delovej lafete, na ktorej prevážali telo Mahátmu Gándhího. Keď sa vládni predstavitelia dozvedeli, že na jej pohreb prídu celebrity z celého sveta, chcela usporiadať veľkolepý obrad. Na naliehanie rádu však napokon súhlasili, aby ju na poslednej ceste sprevádzali tí, ktorým zasvätila celý život - hŕstka mrzákov a chorých na lepru. Smotánka tam nemala prístup.

Pápež Ján Pavol II. si Matku Terezu veľmi vážil. A keď po jej smrti prichádzali do Vatikánu stále ďalšie a ďalšie prosby, rozhodol sa, že udelí výnimku z bežnej praxe a nebude čakať so začiatkom procesu blahorečenia päť rokov od jej úmrtia. Matku Terezu vyhlásili za blahoslavenú 9. októbra 2003, keď sa na Svätopeterskom námestí v Ríme zišlo viac ako 150-tisíc ľudí.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.