O tom sme písali 19. 8. 2010 v článku Košice v začiatkoch Československa.

Z článku vyplynulo, že aj po rokoch, hoci je to iba deväť desaťročí, spájajú minulosť so súčasnosťou aj niektoré rovnaké alebo podobné problémy a zdá sa, že ešte aj budú. Napríklad: poisťovne, úžera, nespokojnosť lekárov s platmi, mestské pozemky v iných častiach republiky, nezamestnanosť, rast chudoby.

Čo musela mestská správa riešiť

Vojnové a povojnové roky priniesli do života Košíc, ale aj iných miest také problémy, aké do začiatku 1. svetovej vojny, teda do roku 1914 mestská správa takmer vôbec nielenže neriešila, ale sa s nimi takmer nestretla. Do jej kompetencií dovtedy nepatrilo riešenie problémov chudoby, biedy a nezamestnanosti obyvateľov, ľudí bez domova, zásobovanie obyvateľstva, ale ani ekonomické záležitosti ako napr. výmena nehnuteľností z iných lokalít i území, výstavba Košíc z hľadiska hospodárskeho a kultúrneho centra východného Slovenska podľa jeho rastúcich potrieb. Pritom permanentné boli národnostné spory i spory o úradovanie v slovenskom jazyku a o zachovanie maďarčiny v administratíve mesta. Monarchia zanechala Košiciam „dedičstvo", predstavujúce v roku 1919 dlhy vo výške 30 mil. už v novej československej mene.

Súpis majetku a problémov

Zmena po rozpade monarchie a vzniku ČSR znamenala pre mesto zavedenie poriadku v takej dôležitej oblasti, akou bolo mestské hospodárenie. Predpokladom k tomu bola predovšetkým „inventúra" a inventarizácia, súpis majetku mesta, mestských budov, ich právne usporiadanie, dôležité aj pre vyberanie mestských daní a poplatkov, na ich prenájom, ako aj usporiadanie nehnuteľností v iných častiach Slovenska, Maďarska. Košice totiž neoplývali poľnohospodárskou pôdou v svojom chotári, preto si mesto ešte v stredoveku kupovalo celé obce, mesto aj jednotlivci kupovali vinice, polia a pastviny v katastrálnych územiach iných žúp, napr. v Borsódskej, v Zemplíne, na Spiši, v Gemeri, Liptove. Niektoré budovy boli pre mesto pri katastrofálnom stave financií ťarchou, napr. kasárne. Problém opakujúci sa aj po rokoch. Vyriešila ho vláda financovaním ich prevádzky aj údržby. Aj rieka Hornád vyžadovala reguláciu, chýbali školy, chudobní nemali kde bývať, čo mesto vyriešilo núdzovo prestavbou vojenských barakov.

Výmeny nehnuteľného majetku

Vychádzajúc zo súpisu majetku dochádzalo aj k výmenám, napr. mestské poľnohospodárske nehnuteľnosti vo Forró a Garadne vymenili za veľkostatok grófa Csákyho v Jaklovciach. Ako informovala vtedajšia regionálna tlač, aj niektoré slovenské mestá vlastnili pozemky v Košickej župe. Preto napr. Pozemkový úrad v Trenčíne ponúkol Košiciam v roku 1921 "...výmenu niektorých svojich pozemkov, ktoré ležia ladom a sú bez úžitku". Košice mali zase pozemky v ich župe, preto mestské zastupiteľstvo súhlasilo s podmienkou, že by mali byť v blízkosti Košíc. Na takéto výmeny vytvorilo komisiu pre urýchlené vybavenie. Mnohé vinice sa do mestského majetku nevrátili.
Veľkým nešvárom ešte na začiatku 20. storočia, keď úver poskytovali záložne, bola úžera. V Košiciach sa takéto úvery stali úradne trpeným úžerníctvom, pretože niektoré záložne požičiavali na 36-percentný úrok namiesto povoleného 12-15-percentného. Takéto záložne boli zrušené, no jednotliví úžerníci existovali, rozšírili sa rady priekupníkov a kšeftárov s tabakom, cigaretami, potravinami - toto všetko bolo v tom období na prídel - pašerákov liehu. Zriadenie Protiúžerového úradu v Košiciach i v iných centrách žúp s dostatočným počtom revízorov, vysoké pokuty aj väzba obmedzovali takéto „podnikanie".

Štrajky lekárov

Problémy boli aj s nemocenskými pokladnicami (dnes zdravotnými poisťovňami). Lekári týchto pokladníc boli nespokojní s finančným ohodnotením za jednotlivé ochorenia. Podľa nich pokladnice od roku 1921 iba šetrili a nič neriešili a preto na protest proti tomu tri roky po sebe vstupovali lekári do štrajku. Posledný, tretí štrajk priniesol výsledok, o ktorom svedčilo komuniké, uverejnené v Práve lidu z vyjednávania medzi nemocenskými pokladnicami a Ministerstvom sociálnej péče ČSR „ohľadom urovnania sporu a odvolania štrajku". Lekári žiadali, aby im zvýšili ohodnotenie o 80 percent, s čím nesúhlasili pokladnice, ktoré navrhovali 50 percent. Lekári pokračovali v štrajku dva dni a nasledujúce vyjednávanie sa skončilo dohodou, podľa ktorej lekár pokladnice mal dostať za každý prípad ochorenia 15 Kč, okrem toho dohoda zaručovala, že voči štrajkujúcim nebudú uplatnené žiadne sankcie a lekári zostanú naďalej v službách pokladnice podľa stavu z obdobia, kedy sa začal štrajk, teda spred troch rokov. Pripomíname, že zdravotníctvo v Košiciach bolo poštátnené zákonom č. 236/1922 Zb., čo sa uskutočnilo v roku 1927. Infekčné choroby a epidémie si vyžiadali protiepidemickú nemocnicu, ktorú mesto Košice zriadilo v roku 1929.

Prevádzku kina riešilo ministerstvo

Človek tej doby mal problémy, ktoré považuje súčasník za malicherné. Napríklad: kino. Bolo veľmi dôležité pre kultúrne vyžitie, veď v Košiciach nebolo kamenné divadlo, iba hosťujúce súbory SND. Divadlo bolo stále plné. Niektoré nielen východoslovenské mestá, vzdialené od Košíc, nasledovali príklad Humenného, ktoré prispelo sumou 5-tisíc Kč na vtedajšie Vsl. národné divadlo v Košiciach, aby prišlo s práve hosťujúcim SND do ich mesta.
Košičania sa sťažovali, dokonca petíciami, na prevádzku kina Korzo na Hlavnej, ktoré sa neskoršie volalo Tivoli. Skracovaním a zrýchlením premietania filmov pripravovali premietači divákov o zážitok a tým aj zo zištných dôvodov uskutočnili viac predstavení. Ministerstvo kultúry a osvety poslalo do Košíc kontrolórov. Tí potvrdili opodstatnenosť diváckych sťažností, takže výsledkom bolo nariadenie ministerstva o premietaní, ktoré muselo trvať dve hodiny a podľa neho „...každý kinematograf musí dodržať pri premietaní filmu normálnu rýchlosť tisíc metrov filmu za hodinu ..." Nasleduje rad opatrení, vrátane vetracej pauzy a nariadenie sa končí výstrahou: „Tento nešvár je strážený úradmi I. stupňa s prikázaním normálnej rýchlosti premietania filmov."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.