Rišo Kitta: Chcem, aby sa ľudia prestali báť umenia

Originálny časopis Enter, ktorý má domovskú pôdu v Košiciach, no jeho snahou je pôsobiť v rámci celého Slovenska. Dom poézie, ktorý ponúkne množstvo príležitostí literárne činným nadšencom. Za týmito projektmi stojí mladý Košičan Rišo Kitta.

Vkladá množstvo energie do vecí, o ktorých iní iba snívajú.

Spod tvojich rúk vyšlo v týchto dňoch prvé číslo časopisu Enter, zameraného na súčasnú literatúru a výtvarné umenie. Čím je podľa teba výnimočný?

- Podieľame sa na ňom viacerí. Jadro tvoria spisovatelia Ján Gavura, Dalimír Stano, ktorí zastrešujú skôr literárnu oblasť, Erik a Martin Grochovci majú na starosti vizuálnu koncepciu, no a ja to koordinujem. Avšak každý svojím spôsobom ovplyvňuje výsledok. Chceli sme založiť zaujímavý kompilát založený na kontrastoch, ktorý by bol prístupný a príťažlivý. Renomovaných autorov kombinujeme so začínajúcimi, ktorým dávame priestor. Vytvorili sme netradičný formát - niečo medzi časopisom a knihou, niečo, k čomu by sa človek mohol vrátiť aj o sto rokov. Zároveň chceme časopis tvoriť, nie betónovať. Mnohým periodikám sa, žiaľ, stáva, že po istom čase dochádza k ich sterilite a monotónnosti a toho sa chceme vyvarovať.

Čo dnes motivuje päticu ľudí založiť časopis, ktorého cieľom nie je priniesť zisk?

- Je to viac impulzov, ale myslím, že sme chceli docieliť to, aby sa ľudia prestali umenia báť. Dúfam, že sa nám podarí ukázať, že súčasné kvalitné umenie nie je určené len pre zasvätených, ale je tu pre všetkých. No časopis mienime pripravovať na takej úrovni, aby neodradil ani profesionálov.

Okrem časopisu je v centre tvojho záujmu aj projekt venovaný poézii...

- Jeden z Domov poézie pôsobí aj v Marseille a keďže nás jeho koncepcia inšpirovala, prispôsobili sme ho našim podmienkam.

Ako konkrétne funguje taký Dom poézie?

- Ide o neustálu podporu a prezentáciu literatúry a umenia na domácej a zahraničnej úrovni. O zorganizovanie momentálne roztriešteného stavu, ktorý v Košiciach a okolí vládne. Plánujeme aj aktívne spolupracovať so sieťou európskych domov poézie vo Francúzsku, recipročne pozývať ich autorov k nám a naopak. Okrem mňa sa na projekte aktívne podieľajú Dalimír Stano a Simona Fochlerová. Projekt má charakter open-source, čiže je otvorený pre aktívnych záujemcov.

Dom poézie je teda len názvom projektu, alebo bude v budúcnosti aj priamo "ukotvený" v priestoroch nejakého "domu"?

- Momentálne je naša základňa v Kulturparku, no nevylučujem, že sa to v budúcnosti zmení. Závisí to, samozrejme, od ľudí.

Prečo taký mladý človek ako ty vynakladá množstvo energie do projektov, o ktorých veľa ľudí vie, že by boli potrebné, ale keďže sa na nich nedá zarobiť, ostávajú len v rovine snov? Mnoho ľudí by si niečo konkrétne rado prečítalo, no nebudú predsa preto ešte hneď zakladať časopis...

- Literatúrou a umením sa zaoberám niekoľko rokov. Každý vnímavý človek vie, že súčasnej kultúre dominuje vizuálna a hudobná produkcia. No literatúra má stále svoj význam, svoje kvality. Mal som však vždy pocit, že je niekde mimo diania a pre mnohých na prvý pohľad neprístupná a nudná. Najmä spôsob jej prezentácie je často odrádzajúci. Išlo mi teda o to ukázať ju zaujímavým spôsobom, spájaním rôznych umeleckých foriem, čo vyplýva aj z môjho naturelu. Mám rád mixovanie, nečakanosť... A rád sa zaoberám vecami, ktoré sú pre iného možno aj stratou času. Som tiež rád, keď na projekte spolupracujú ľudia s odlišnými názormi, čo môže byť veľmi obohacujúce. V našom regióne je veľa šikovných ľudí, nemáme sa za čo hanbiť, len je problém v ich zorganizovaní. Verím, že sa tento stav postupne podarí zmeniť.