Svätá zem je kolískou troch náboženstiev

Svätá zem je jeden z názvov Izraela ako krajiny, do ktorej vstúpili Židia po štyridsaťročnom putovaní púšťou. Má veľký náboženský význam pre tri svetové monoteistické náboženstvá - judaizmus, kresťanstvo a islam, keďže sa tu stali udalosti posvätné pre všetky tieto náboženstvá.

V židovskej tradícii hrá veľkú úlohu aj ďalší názov - zasľúbená zem. Podľa biblickej tradície ju Boh daroval potomkom starozákonného patriarchu Abraháma.

Od Mojžiša po Šalamúna

Po desiatej egyptskej rane boli Židia zázračne oslobodení z faraónovho područia a hospodin Izraelitov viedol do zasľúbenej zeme. V čase, keď Mojžiš vystúpil na vrch Sinaj, kde dostal od Boha desatoro prikázaní, urobili Izraeliti zlaté teľa a dopustili sa tak modlárstva. Za tento ťažký hriech ich Boh odsúdil na štyridsaťročné putovanie púšťou. Na konci pochodu zomiera Mojžiš vo veku 120 rokov. Jeho nástupca Jozue doviedol Izraelitov do zasľúbenej zeme, keď prekročili rieku Jordán.

Za veľkú časť toho, čo dnes o raných dejinách Svätej zeme vieme, vďačíme Jerichu, mestu ležiacemu severne od Mŕtveho mora. Vykopávky tu odkryli rad sídlisk pochádzajúcich z doby okolo 10 000 rokov pred Kristom. V 3. tisícročí p. n. l. vznikla v pobrežných rovinách pomerne stála kultúra, zvaná kanaánska, ktorá sa udržala počas dvoch storočí, počas ktorých vyvinula prvú abecedu na svete. Zanikla príchodom dvoch nových kmeňov, Palištejcov, po ktorých dostal región pomenovanie Palestína a Hebrejcov. Spojenie kmeňov vyústilo do vytvorenia zjednoteného kráľovstva, ktorého prvým panovníkom bol Saul. Jeho následníci Dávid a Šalamún položili základy židovského národa. Bol to práve Dávid, kto dobyl Jeruzalem a vyhlásil ho hlavným mestom Izraelitov. Kráľ Šalamún tu dal postaviť prvý židovský chrám.

Od Asýrčanov až k Alexandrovi Veľkému

Dvesto rokov po Šalamúnovej smrti si sever podmanili Asýrčania, ktorých neskôr porazili Babylončania. Tí sa v roku 587 p. n. l. zmocnili Jeruzalemu. Zničili Šalamúnov chrám a vyhnali Židov z Judey. Porazili ich Peržania vedení Kýrom II. Veľkým v roku 537 p. n. l. Babylončania tak zmizli z javiska dejín a Židia sa mohli vrátiť domov. Na mieste pôvodného chrámu postavili nový. Táto udalosť sa v dejinách označuje ako začiatok tzv. obdobia druhého chrámu.

Peržania si udržali rozhodujúci vplyv v regióne, kým ich ríšu nerozdrvilo vojsko Alexandra Veľkého. Po Alexandrovej smrti si jeho ríšu rozdelili traja generáli. Palestína nakoniec padla do rúk sýrskych Seleukovcov. Po celej oblasti sa začala šíriť grécka kultúra, vzniklo tu voľné zoskupenie helénistických mestských štátov, tzv. Dekapolis, Jeruzalem však odolal.

Rímska nadvláda

V roku 63 p. n. l. rímske légie dobyli Jeruzalem. Judským kráľom uznali Heroda Veľkého, ktorý rozšíril palestínske územie a podporoval architektonické projekty, napríklad výstavbu pevnosti Massada a veľkolepú rekonštrukciu druhého chrámu v Jeruzaleme.

Po jeho smrti správu Palestíny prevzal priamo Rím. Po opakovaných konfliktoch Židov a Rimanov došlo v roku 66 ku vzbure. V tejto tzv. prvej židovskej vojne Rimania zvíťazili a v roku 70 konečne dobyli Jeruzalem a zničili druhý chrám. Judea sa opäť stala rímskou provinciou, ale onedlho vypuklo ďalšie povstanie.

Po druhej židovskej vojne (132 - 135) dal cisár Hadrián prestavať Jeruzalem na rímske mesto, kam mali Židia prístup zakázaný. Ich spoločenstvo sa rozpadlo, značný počet bol predaný do otroctva a poslaný do Ríma. Ostatní odišli do Egypta, do severnej Afriky alebo na východ. Tomuto rozptylu Židov sa hovorí diaspora. Aj keď Židia boli z Jeruzalemu vyhostení, ich náboženstvo a tradície sa udržali v Palestíne pri živote. Učenci a cirkevné školy pokračovali v ich činnosti, zapísali si židovský ústny zákon s komentármi, tzv. talmud.

Nástup kresťanstva

Na začiatku 4. storočia poskytol rímsky cisár Konstantin I. Veľký kresťanom slobodu vierovyznania. Politické zmeny otvorili Svätú zem pútnikom. Prvým a najvýznamnejším z nich bola Konstantinova matka Helena. Prvé kresťanské svätyne vznikli na miestach spätých so životom Ježiša Krista. V roku 335 v Jeruzaleme vysvätili pôvodnú baziliku Božieho hrobu. V priebehu panovania cisára Theodosia I. Veľkého sa kresťanstvo stalo oficiálnym náboženstvom. Byzantské obdobie sa nieslo v znamení relatívnej prosperity. Vznikli dve významné cirkevné pamiatky: Kláštor sv. Kataríny a Nová bazilika v Jeruzaleme.

Žezlo preberá islam

V 7. storočí sa na Blízkom východe začala formovať nová veľmoc. V roku 638, len šesť rokov po Mohamedovej smrti, vojská jeho následníka kalifa Omara porazili Byzantskú ríšu pri rieke Jarmuk v dnešnej Sýrii a moslimovia sa stali novými vládcami Palestíny. Pretože islam uznával mnohých starozákonných prorokov, vrátane Abrahama, Arabi takisto ako kresťania a Židia pokladali Jeruzalem za sväté mesto. Začala sa výstavba mešít Skalný chrám a Al-Aksá. Prístup do tohto posvätného okresu (Haram aš-šarif) bol nemoslimom zakázaný, ale kresťania a Židia mohli žiť v Jeruzaleme po zaplatení ateistickej dane.

Tretí fátimovský kalif al-Hakím začal kruté prenasledovanie inovercov a nechal strhnúť Chrám božieho hrobu. Situácia sa vyhrotila v roku 1071, keď Jeruzalem dobyli tureckí Seldžukovia, ktorí znemožnili kresťanom vstup do Svätého mesta.

Kresťanská Európa sa chopila zbraní a vyrazila na prvú križiacku výpravu, aby získala späť Sväté mesto. Spustila sa séria križiackych výprav, no po nich Jeruzalem pomaly upadal, až sa nakoniec stal iba provinčným mestom. V 14. storočí začali do Palestíny prúdiť Židia utekajúci pred prenasledovaním v Európe. Tento príliv pokračoval až do 20. storočia.

Keď turecké šable nespali

V roku 1516 stratili mameluci kontrolu nad Palestínou, keď nad nimi zvíťazili osmanskí Turci. Za panovania sultána Sulejmana I. Nádherného sa v Jeruzaleme uskutočnili rozsiahle architektonické projekty. Do 18. storočia sa z Osmanskej ríše vytratilo bezpečie a pokoj, ľudia museli niesť ťažké daňové bremeno a trpeli neschopnosťou vlády. Mnohí sa rozhodli usadiť v Galilei, v okolí Tiberiady a Safedu. Kým vplyv osmanskej ríše slabol, európske štáty sa pokúsili o vstup do Svätej zeme. Keď v roku 1831 egyptský vládca Mehmet Alí obsadil Palestínu, Turkom sa ju podarilo získať späť len za pomoci britských vojenských jednotiek.

Židovský príliv prisťahovalcov neustával a v Európe sa postupne vzmáhalo nejednotné židovské národné hnutie. V roku 1839 britský Žid sir Moses Montefiore prvýkrát požadoval vytvorenie židovského štátu. Situácia vyvrcholila v roku 1896 vydaním knihy Der Judenstaat (Židovský štát) od Theodora Herzla. Vznikla Svetová sionistická organizácia, ktorá stanovila za svoj cieľ zriadiť židovský štát v Palestíne.

A už sú tu Briti

Turecká nadvláda sa v Palestíne skončila počas prvej svetovej vojny v roku 1917, keď britské vojská pod vedením generála Allenbyho dobyli Jeruzalem. K Britom sa pridali Arabi na čele s kráľom Fajsalom. Počas mierových rokovaní v roku 1920 Palestína nakoniec pripadla Britom, čo potvrdilo aj Spoločenstvo národov 24. júla 1922. V nasledujúcom roku v snahe upokojiť Arabov Briti uznali Zajordánsko autonómnym arabským emirátom pod vládou emira Abdalláha.

V roku 1937 Briti navrhli palestínsky mandát ukončiť a krajinu rozdeliť. Toto rozhodnutie Arabi odmietli s tým, že navrhovaný židovský štát by zabral najúrodnejšie oblasti regiónu. V roku 1939 vydala Veľká Británia tz. Bielu knihu, ktorá radikálne obmedzila množstvo židovských prisťahovalcov do Palestíny. Avšak pokusy Britov o kontrolu imigrácie sa ukázali väčšinou márne. Židovská organizácia Irgun podnikla 22. 7. 1946 bombový útok na britské ústredie v jeruzalemskom hoteli King David. Briti potom predložili palestínsku otázku novovzniknutej OSN, ktorá sa 29. 11. 1947 rozhodla pre rozdelenie Svätej zeme na arabský a židovský štát, pričom Jeruzalem mal byť pod medzinárodnou správou.

Konečne doma alebo stále sa strieľa?

Obe strany sa pred koncom britského mandátu snažili získať kontrolu nad čo najväčším územím a napätie medzi Arabmi a Židmi sa stupňovalo. Židia chceli prevziať pozíciu Britov, preto David Ben Gurion vyhlásil 14. mája 1948 vytvorenie štátu Izrael. Reakcia Arabov na vznik Izraela bola okamžitá. Libanon, Sýria, Irak, Jordánsko a Egypt začali spoločný útok so zjavným cieľom nový štát rozbiť. Pred rokom 1948 patrilo Židom menej ako 7% palestínskeho územia, ale na konci vojny okupovali viac ako 80%. Približne pol až tri milióny Arabov utieklo do susedných krajín a tábora v pásme Gázy kontrolovanom Egyptom. Jedným z hlavných cieľov vojny bolo ovládnutie Jeruzalemu. Ani jednej strane sa to však nepodarilo, Izraelci držali v ruke moderné štvrte a západnú časť, Jordánci Staré mesto a východnú časť.

V roku 1956 vtrhla izraelská armáda na Sinajský poloostrov, aby pomohla Francúzom a Britom zmocniť sa Suezského prieplavu, ktorý práve znárodnil egyptský prezident Násir. Avšak pod tlakom USA boli nútení územie opustiť. O 11 rokov neskôr opäť vstúpili na poloostrov. Hoci sa proti nemu spojili všetci arabskí susedia, v priebehu 6 dní obsadil Izrael Golanské výšiny, pásmo Gázy, Sinajský polostrov a zmocnil sa Jeruzalemu. Egypt a Sýria odštartovali v roku 1973 útok na izraelské pozície. V roku 1979 Egypt a Izrael formálne súhlasili s uzatvorením mieru a podpísaním zmluvy v Camp Davide. O tri roky neskôr bol Sinajský polostrov vrátený Egyptu.

Inštitúcie ako napríklad Organizácia pre oslobodenie Palestíny vyprovokali občianske vojny a podnikli teroristické útoky proti Izraelu. Po skončení vojny v Perzskom zálive v roku 1991 Američania sprostredkovali stretnutie izraelskej a palestínskej delegácie v Madride a v roku 1993 v Oslo, kde došlo k dohode o mieri.

Buďte šťastní!

Život na námestí. Pred vchodom do Chrámu Svätého hrobu. Foto: hirax

Jeruzalem . Mesto každoročne navštívia masy ľudí. Foto: hirax