STROPKOV. "Bývali sme neďaleko lesa. Otec robil inštruktora v autoškole a mal motorku Jawu dvestopäťdesiatku. Na nej ma vozil po lesoch a učil spoznávať huby. Ale to bola taká hubárska klasika. Zbierali sme kozáky, hríby, kuriatka a ďalšie bežné druhy. Keď som mal osemnásť rokov, spoznal som pána Ušiaka z Bratislavy. Študoval mykológiu. Bol som s ním párkrát v lese, on mi dal odbornejšie základy mykológie. Vedel rozlíšiť aj tie najdetailnejšie poznávacie znaky, napríklad odlišnú jemnosť chuti u pečiarok. On ma naučil, ktoré druhy muchotrávok sú jedlé, ktoré nie, ktoré smrteľne jedovaté," zaspomínal si A. Hričan.

Muchotrávková polievka

Práve teraz, v auguste, našiel veľa muchotrávok červenkastých, z ktorých sa robí vynikajúca polievka (nie v kombinácii s inými hubami) alebo chutné rizoto.

Vychýrený hubár robí občas ľuďom sprievodcu v lese. Mnohí síce muchotrávku červenkastú nazbierajú, ale veľmi jej neveria, tak napokon skončí u Hričanovcov. Ale postupne začína hubu s podozrivým názvom zbierať čoraz viac hubárov.

"Som rád, že muchotrávky červenkasté nezbiera veľa ľudí, aspoň ich ostane viac pre mňa. Tento druh huby sa vyznačuje tým, že na báze hlúbika je zásadne červivá. Jedlých a chutných muchotrávok je viac, ale v našich končinách prevláda muchotrávka červenkastá. Teraz sa znova chystám na huby, lepšie povedané výlučne na muchotrávky, pretože kozáky hrabové, ktoré teraz rastú v nenormálnych množstvách, sú už červivé," povedal hubár, ktorý zbiera okolo päťdesiat druhov húb.

O červíkoch

"Mám priateľov, ktorí sušia aj červivé huby, pretože to nie je žiadna chyba. Hmyz nakladie na hríb vajíčka, z ktorých sa za pár hodín vyliahnu larvy. Ale hube nijako neškodia. Keď sa huby sušia, larvy z nich zmiznú. Inak, huby by sa nemali sušiť na slnku, ale na suchom, teplom a vetranom mieste. Len vtedy nestratia nič zo svojej kvality, chuti a arómy."

Čo považuje za svoj najväčší hubársky úlovok? "Mojou doménou sú hlivy. Dnes sa síce vo veľkom pestujú umelo, ale to pre mňa nie je huba, lebo nemá vôňu, chuť, ani správnu konzistenciu. Čo nevyrástlo v prírode, nepovažujem za hubu. Raz som našiel na jednom strome hlív za plný ruksak, do ktorého mi vošlo približne dvadsať kíl. Stihol som ich však rozdať kamarátom, tak som na druhý deň zobral dva ruksaky a doniesol som štyridsať kíl."

Sezóna má tri obdobia

Hubárska sezóna sa podľa neho delí na tri obdobia - jarné, letné, jesenné. Občas, ak nie sú mrazy, rastú huby aj v zime. V lete sú základnými predpokladmi bohatej nádielky vlhkosť a teplé noci.

"Pred troma týždňami, keď som našiel len zopár húb, som kamarátom hovoril, aby počkali do začiatku augusta, ten je taký prelomový. Teraz mi dali za pravdu, lesy sú plné húb. Na druhej strane, ja túto sezónu nepovažujem za veľmi kvalitnú, skôr by som povedal, že ide o taký hubársky boom. Ľudia prídu do lesa, nazbierajú kvantum húb, donesú ich domov, dve tretiny vyhodia, lebo sú červivé, ale aspoň majú radosť, že boli v lese a nazbierali plné košíky."

Osvedčené máleziská

Niektorým hubám sa najviac darí na vlhkých, nie veľmi svetlých miestach, takému kozáku hrabovému v hrabových lesoch, iné druhy rastú v presvetlených, riedkych, vlhkých lokalitách v okolí potokov. V našich končinách je obľúbenou pochúťkou aj tzv. barania hlava, z ktorej sa varí veľmi chutná polievka. Pokúšali sme sa zistiť nejaké osvedčené náleziská. "Poznám kopu miest, kde rastú baranie hlavy, ale u mňa je vyššie hodnotená muchotrávka červenkastá. Málokto vie, že barania hlava nemá oficiálny odborný názov. Hovorí sa jej trudník klobučkatý, kučierka obrovská, tých druhov je viac, ale barania hlava je špecifická pre východ. Nerastie na strednom ani západnom Slovensku. Poznám lesy od Svidníka cez Novú Polianku, Šemetkovce, Kožuchovce a podobne. Toto celé som prechodil peši až po Mikovú a ďalej na Vladiču. Teraz už tak veľa nechodím, ale pred rokmi som bežne vyštartoval o šiestej ráno a večer o šiestej som došiel domov. Sám, s ruksakom na chrbte, chlebníkom a nejakým nápojom. Všetky miesta som našiel sám, nikto mi ich nikdy neukazoval. Ale lokality môžem prezradiť. Ohromne bohatá na baranie hlavy, ale aj huby všeobecne, je Korunková, najmä v neskorom lete a v jeseni. Raz som odtiaľ koncom novembra doniesol so synom 150 nádherných veľkých dubákov. Začiatkom decembra sme s kamarátom napríklad z Kučkova doniesli michalky, podpňovky, václavky. Hubárskym rajom je aj Gribov, Duplín či Olšava. I v lesoch okolo Domaše rastie veľa baraních hláv. Z vlastnej skúsenosti viem, že baranie hlavy rastú v určitej nadmorskej výške, len na určitej vrstevnici lesa. Toto sa mi osvedčilo."

Pozor na knihy

Mnohé druhy húb sú smrteľne jedovaté. Ako sa vyhnúť riziku? "Odporúčam ľuďom nikdy nerozoznávať huby podľa kníh, pretože obrázky sú veľmi klamlivé. Najspoľahlivejším spôsobom rozlišovania húb je dať ich výtrusy pod mikroskop. Toto robí Slovenská mykologická spoločnosť pri SAV v Bratislave. Keď neviem, o akú hubu ide, pošlem ju tam na rozbor. Ak nie je človek stopercentne presvedčený, že ide o jedlú hubu, neodporúčam ju konzumovať, lebo môže ísť o život. Napríklad taká muchotrávka zelená. Tvrdím, že kto si ju pomýli s inou hubou, je úplný amatér. Najčastejšie si ju ľudia mýlia s plávkou - pečiarkou. Tých plávok je okolo tridsať druhov a pečiarka je jedným z nich. Ľudia nech zbierajú len huby, ktoré stopercentne poznajú a nech zbytočne neexperimentujú. Práve muchotrávka zelená, ktorá spôsobuje najviac smrteľných otráv, má údajne lahodnú chuť. Oproti nechutným a nestráviteľným hubám je zradná v tom, že vojde do organizmu, po 24 hodinách rozloží pečeň a človek zomiera," upozorňuje A. Hričan.

Sú aj výživné

Zastaraný názor, že huby nemajú skoro žiadnu výživnú hodnotu, vedci už dávno vyvrátili. Obsahujú totiž vitamíny, minerály a ďalšie zložky prospešné pre organizmus. Napríklad hliva má navyše aj preukázateľné antikarcinogénne účinky.

Existuje mnoho spôsobov prípravy húb, svoj najobľúbenejší prezradil aj dlhoročný hubár. "Najradšej mám hlivový paprikáš. Robí sa podobne ako klasický mäsový. Huby sa popražia na cibuľke, podusia, ochutia sa, pridá sa červená paprika a smotana na zahustenie. K tomu si dávam zemiakovú kašu a kúsok chleba. Je to neskutočná pochúťka."

Našiel stovky povyvracaných dubákov

Počas svojich hubárskych ťažení zažil A. Hričan už všeličo. "Raz som prišiel do lesa o týždeň neskôr, ako bolo treba a na jednom mieste som našiel stovky povyvracaných dubákov. Toto bol jeden z tých smutnejších zážitkov. Ten z Gribova je veselší. Boli sme tam s bratom pred niekoľkými rokmi a v hrabovom lese sme našli neskutočné množstvo húb. Kľakli sme si na kolená a po štyroch sme ich zbierali, kým sme nemali plné ruksaky. Ani raz sme sa nepostavili, aby sme museli hľadať ďalšie. To bol doslova zber, nie hľadanie."

A ako správne zbierať huby? Podľa skúseného hubára robia ľudia najväčšiu chybu v tom, že ich odrezávajú a myslia si, že dorastú. "Keď hubu, ktorá rastie z podhubia v zemi odrežeme a necháme tam koreň, ten sa rozloží, zhnije, zničí aj podhubie a žiadna huba tam už nikdy nevyrastie. Huba sa má zo zeme vyberať zásadne krúživým pohybom do obidvoch strán. Pomalým vysúvaním ju vyberieme, a tým vytvárame priestor pre rast ďalších. Ďalšou chybou je, že ľudia ničia huby, ktoré nezbierajú, napríklad ich odkopnú. Huba však patrí do prírody. Je okrasou lesov, prírody, môže byť dobrá, prospešná a zberateľná, preto ju netreba ničiť. A aj keby nebola, patrí tam, kde vyrástla."


Už to fičí. Hubárska sezóna sa naplno rozbehla. Foto: tasr

Autor: ada

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.