Noblesa a elegancia sú presne tie slová, ktoré ju vystihujú. Zároveň je to však veľmi príjemná a srdečná žena, ktorá vôkol seba šíri pozitívnu energiu. V júni oslávila 62. narodeniny, no výzor i životnú energiu jej môžu závidieť aj omnoho mladšie.
Do Košíc často nechodievate. Kedy ste tu boli naposledy?
- Veľmi dávno, aj keď tu mám blízkych ľudí. Svoju veľmi dobrú kamarátku z mladosti zo základnej školy a gymnázia, jednu pani, s ktorou sa už 20 rokov stretávam pravidelne v piešťanských kúpeľoch a vždy v auguste tam oslavujeme jej narodeniny. A potom aj rodinu Štefana Margitu, s ktorými sme dlhoroční priatelia, teda už len s maminkou. Naposledy som tu bola, keď Štefanov ocko, dnes, žiaľ, už nebohý, oslavoval osemdesiatku a my sme ho prekvapili. Štefan vymyslel, že mu neprezradíme, že sme v Košiciach, dal ma k telefónu a ja som ho pozdravovala akože od Vltavy a zároveň som sa blížila do ich záhrady. On mi rozprával, aká je škoda, že tam nie sme so Zdenkom a s Barborkou, len my im chýbame, a ja mu hovorím: ´Ujo Janko, keď sa obzrieš, tak nás uvidíš.´ Bolo to úžasné prekvapenie a povedal nám, že toto bol pre neho najkrajší darček.
Do Košíc ste prišli vďaka známemu pochodu proti rakovine prsníka. S touto kampaňou sú vaše meno a tvár spojené už veľmi dlho. Čo vám to dáva? Čo to pre vás znamená?
- No je to už desať rokov, čo sa venujem tomuto projektu. Keď ma oslovili, nezaváhala som ani na minútu, lebo som už vedela, o čom to je. Ja si myslím, že keď sa má človek v živote relatívne dobre, alebo má pocit, že dostal od života takmer všetko, tak by nebolo na škodu, keby trošku obetoval zo svojej pohodlnosti a vďaka tomu, že je mediálne známou tvárou, odovzdal niečo ľuďom, ktorí to potrebujú. Táto kampaň ma absolútne presvedčila, lebo sama som žena a možno ani ja nebudem výnimkou... jeden nikdy nevie. Takže šla som do toho absolútne bez váhania a navyše sme sa tam zišli fantastický kolektív. Aj keď sú veľké vekové rozdiely, skvele si rozumieme a stretávame sa aj mimo kampane.
Apelujete na ženy, aby o seba dbali, aby šli na vyšetrenia. Ako sa o svoje zdravie staráte vy?
- Maminka, ktorá pracovala v zdravotníctve, ma viedla k tomu, že sa mám starať o zdravie. Ja som v detstve prekonala vážne choroby a nebolo to so mnou jednoduché. Maminka to však do mňa vštepila a to vo mne zostalo. Musíme dbať nielen o svoj zovňajšok, ale aj o vnútorné orgány, o ktoré sa treba systematicky a cielene starať. Každá etapa nášho života nosí so sebou nejaké zdravotné problémy a tomu treba čeliť. A mňa maminka našťastie viedla k tomu, aby som si nikdy nehovorila, že to počká, ale hneď ako vidíš prvé príznaky, musíš ísť k lekárovi, lebo potom sa to ťažšie odstraňuje. Podotýkam, že nie som hypochonder, ale naozaj, len čo mám nejaké podozrenie, idem preventívne k lekárovi. Chodím na mamografiu, na vyšetrenie kŕčka maternice, na zubnú hygienu, raz do roka si dám urobiť krvný obraz, no skrátka všade. A som pyšná na to, že dokážem takto fungovať, lebo mám síce len jednu, už dospelú dcéru, ale vždy ma ona aj manžel potrebovali a ja viem, čo to spraví, keď mama v rodine vypadne. Keď som pracovala v Slovenskej televízii, bola som len raz za 26 rokov na péenke. Naozaj si dávam na seba pozor. A nesmieme zabudnúť na jednu vec - človek sa pozná podľa toho, čo konzumuje. Dávam prednosť zeleninovým jedlám, cestovinám, surovému ovociu, mliečnym výrobkom. Držím sa toho, čo jedli naši predkovia. Veď žijeme v istom regióne a nebudem jesť krevety a sushi. Predsa máme úžasné veci, ako pohánkovú kašu, ovsenú kašu... mám veľmi rada jednoduché jedlá, a to veľmi prospieva aj pokožke.
Keď spomínate jedlo, ste aj vy, ako mnohé vaše kolegyne, zanietená kuchárka?
- To ani nie. Musím, tak varím. Párkrát ma oslovili do rôznych relácií o varení, ale to nie je pre mňa. Ja si nemyslím, že je to také strašne dôležité. Kedysi, keď sme sa stretli v spoločnosti, vedeli sme sa porozprávať, aké divadlo sme videli, aký film, teraz sa rozprávajú recepty. No mňa toto neobohacuje.
Ste zrelá dáma, no vaša pleť a vizáž akoby mali o dosť rokov menej. Ako sa staráte o svoj zovňajšok?
- Čo sa týka kvality pleti, opäť musím spomenúť moju maminku, lebo po nej som zdedila úžasný genofond a ja to už len zveľaďujem. A ona mi vždy vravievala, krémuj si dievča ruky, lebo tie ťa vždy prezradia, krémuj si hrdlo, hydratuj si tvár, hoci nebol veľký výber krémov. A ja jej za to ďakujem. S návštevou kozmetiky to však nepreháňam, idem tak raz za 5 - 6 týždňov, skôr sa venujem masážam a v normálnej miere sa starám o vlasy, ruky i nohy.
Aký máte názor na chirurgické zákroky na udržanie si mladosti?
- Jednoznačne všetkého s mierou. Ak tá žena má pocit, že to potrebuje, prečo nie. Keď to zdvihne jej sebavedomie... Samozrejme, treba natrafiť na kvalitného chirurga, lebo vidíme niekoľko odstrašujúcich príkladov okolo nás. Takže s tým súhlasím, no viem, že nikdy, nikdy v živote by som si nedala urobiť lifting tváre a nikdy by som si nedala siahnuť na prsia.
Pre deti ste kedysi boli tetou Adou, ktorá im doniesla rozprávku, pre mamy módnou ikonou, od ktorej kopírovali kostýmy, nechávali si urobiť účes... Vraj ste boli prvou ženou na obrazovke, ktorá mala na vlasoch melír.
- Áno, áno, bola som prvá v Československu. (smiech) Ale ja nie som otrokom módy. Viem, čo mi pristane, aké strihy, aké farby, aký účes a idem si svojou líniou. Ja som nikdy nešla s davom, vždy som mala svoj svet, aj mám svoj svet dodnes, počúvam si svoju hudbu, nosím oblečenie, ktoré sa mi sedí, nedám sa ovplyvniť.
A nebolo kedysi problémom, ak ste vytŕčali z davu?
- Ale ja som nevytŕčala. Nikdy som nebola extravagantná, možno, ak tak na dovolenke. Ale na obrazovke alebo v meste nie. Mne aj dodnes hovoria, že mám čosi zo šarmu takej lady, ktorá vstúpi, usmeje sa, je zladená a neruší. Toho sa držím a naozaj sa tak dobre cítim. A názory mojich blízkych ma presviedčajú, že to je dobre.
Boli ste však aj symbolom pre pánov. Určite ste ešte za slobodna mali platonických ctiteľov, aj ponuky na sobáš...
- Áno, boli. A dokonca aj keď som už bola vydatá. Ja som už 35 rokov šťastne vydatá a môj manžel o tom vie (smiech). Viete, ja mám veľmi rada pánsku spoločnosť. Babinec je fajn, tento náš s kolegyňami z Avon proti rakovine prsníka, ale ja sa lepšie cítim v spoločnosti pánov. Tie rozhovory sú zmysluplné, obohacujú ma. Hovorí sa, že muži sú z Marsu a ženy z Venuše a je to svätá pravda. A to sa potvrdí, keď ste v spoločnosti pánov. Ja s nimi veľmi rada komunikujem a je jedno, či majú 15 rokov, päťdesiat alebo osemdesiat. Rada sa s nimi porozprávam a samozrejme, ktorú ženu by netešilo, keď jej muž zloží kompliment? To je nádherné a stále si myslím, že veľmi málo mužov vie ten kompliment povedať a o to viac si považujem, keď to postretne mňa. (úsmev)
Takže si nemyslíte, že džentlmeni už vymreli?
- Nie, nemyslím si, len mám vážne obavy, čo bude z mladej generácie. Lebo toto platí ešte o štyridsiatnikoch, päťdesiatnikoch. A dnes naozaj veľmi nevidíte, že by vám muž otvoril dvere, vzal kabát, prisunul stoličku... a to ma trošku trápi. Lebo ženu to obohatí a mužovi to vráti tým, ako sa k nemu bude správať aj ona.
A čím si vás získal váš manžel? Bol džentlmen?
- No presne tým, aký bol pred 37 rokmi a aký je dodnes. On je môj rytier, môj markíz, ktorý ma ochráni, na ktorého sa môžem absolútne spoľahnúť, je to človek, veľmi nezištný, ochotný pomáhať, nielen nám, svojim dvom dievčatám, my s dcérou sme pre neho všetko, ale aj iným, ktorí pomoc potrebujú. On má výchovu džentlmena z domu, poznala som svojho vzácneho pána svokra a bolo mi hneď jasné, že syn bude taký istý.
Ako ste sa zoznámili? Bolo to romantické?
- Veľmi prozaicky, v diaľkovej autobusovej linke Bratislava - Banská Bystrica. (smiech) On išiel domov za rodičmi na návštevu a ja som tam mala robiť jeden program. Nekúpila som si miestenku, a keďže bol piatok popoludní, tak som stála. Predo mnou sedel opálený vyšportovaný muž, okamžite ma zaujal. Myslela som si, že je cudzinec, vyzeral úžasne. A zrazu vstal a povedal mi: ´Slečna Adka, nech sa páči, sadnite si.´ Poznal ma, ale ja som sa s ním naťahovala, že to nemôžem, lebo je to jeho miestenka. Dohodli sme sa, že sa budeme striedať, no samozrejme, sedela som až do Bystrice (smiech) a ani neviem, ako sme tam prišli. On bol v tom čase vyskoškolák, ale mal individuálny študijný plán, lebo bol profesionálny lyžiar a mával tréningy na ľadovcoch, takže odišiel na tri týždne, potom zase prišiel, ohlásil sa, vyzdvihol ma zo služby, išli sme sa navečerať, zatancovať si, jednoducho nádhera.
Ste spolu už 35 rokov, prezraďte recept na šťastné a dlhé manželstvo.
- Tolerancia a povoliť uzdu manželovi okolo krku. Toto slovenské ženy nevedia. Sú strašne majetnícke a mne to veľmi prekáža, pretože naozaj bez toho to nejde. Musíte dať partnerovi voľnosť, nech sa venuje svojim koníčkom, nech ide, nestopujte ho stále, s kým je, prečo tam je, kedy sa vráti. Vám sa to, milé dámy, vráti stonásobne. Verte, viem, o čom hovorím.
Rovnako skvelý vzťah máte aj so svojou dcérou Barborou. Dokonca ste boli spolu, len vy dve na dovolenke.
- Naši chlapi, teda manžel a bišónik Bulinko, zostali doma a my sme sa vybrali k moru. S mojou zlatou dcérkou sme ako sestry. Vieme spolu riešiť toľko vecí, stále sme spolu, nič nás neomrzí. Takýto vzťah máme odjakživa. Ona bola vymodlené dieťa a asi to cítila už v brušku. Ako dieťatko nádherne spávala, ja neviem, čo to je nespať v noci, nebola hysterická, nehádzala sa mi o zem, od narodenia sa smiala a ani v puberte sme nemuseli prekonávať žiadne výstrelky, neboli žiadne problémy. Ja som šťastná mamina.
A asi aj šťastný človek...
- Áno, pretože chcem byť šťastná. To si človek musí pestovať vnútri. Nemôžete ovplyvniť tie maličkosti a nepríjemnosti okolo vás, to sa nedá a na to ja budem míňať energiu? To nemá význam. Ja som na to už dávno prišla a všetci moji milí kolegovia ma volajú slniečko, pretože im dodávam pozitívnu energiu. Tak radšej budem takáto.
Prečo nie je Adela
Meno Ada Straková je známe celým generáciám, ale len málokto vie, že Ada je vlastne Adela, no pôvodnú verziu svojho mena vôbec nepoužíva. A jeden z dôvodov je veľmi zaujímavý a sympatická, hlásateľka ho so smiechom prezradila: "Mňa odmalinka v rodine volali Adka, Adika, aj spolužiaci mi tak hovorili. Bolo to také skrátenie a ja som bola veľmi rada, že ma takto volali, lebo keď som sa dozvedela, že Adelky sú tučniaky, ktoré žijú na Severnom póle a dorastajú do výšky 65 centimetrov, tak keď som si seba prestavila, tak som si povedala, radšej budem Ada. Ale aj moja maminka bola Adela, jej teta bola Adela, takže v rodine to bolo zaužívané, a preto som povedala, že stačí a moja dcéra bude Barbora. Inak je to meno krásne, v Česku mimoriadne obľúbené a už začína byť aj na Slovensku."
Anna Novotná
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
