Pod mediálnou legendou „zvýšenia spravodlivosti, solidarity a efektívnosti pri výbere odvodov", resp. „dokončenia reformy priamych daní" (a pod.) sa skrýva koaličná „kasírtaška" pre rozpočet 2011 vo výške cca 400-500 miliónov eur. Teda dúfajú, že toľko.
Zámer je aj vnútorne protirečivý."
Situácia chce istú zdržanlivosť. Po prvé preto, že konkrétnosti nepoznáme, a naopak, po druhé, poznáme svojich ľudí a pomery, takže tušíme, že na ceste z vlády do parlamentu až po tretie čítanie sa toho ešte môže zmeniť akurát dosť. Pečatiť sa však dá toľko, že návrhy nevedú žiadne reformy (hoci do predstáv SaS čiastočne zapadajú), ale rozpočtové zúfalstvo.
Isteže, nad zníženie deficitu 2011 (ak už nevedia 2010) vyššej priority niet v tomto štáte. Od ministra financií sme ale už počuli, že dve tretiny korekcie budú na strane výdavkov a „len" tretina na príjmoch. Smer prvého úderu, a to drakonického, ale vedie cez príjmy. Pričom o výdavkovej legislatíve niet chýru-slychu. Je iba Radičovej výzva poslancom, aby si sami navrhli (hahaha) zníženie požitkov, a Miklošov list byrokratom, že dostanú menej peňazí o 10 percent... Nikto zatiaľ netvrdí, že škrtať ani nebudú. Len treba pamätať, že ak politici najskôr presadia zvýšenie daní, vôľa k znižovaniu výdavkov u nich rapídne klesá (profesor Alesina). Pričom nové čísla rastu SR už zakladajú podozrenie, že plán úspory 1,7 miliardy eur sa bude „prehodnocovať"... Zásadná je veta, že prapríčinou večných schodkov sú hypertrofované náklady na fungovanie štátu a iracionálne štrukturované výdavky. Zvyšovať daňové a odvodové príjmy by nebolo treba, keby sa bohapusto a kriminálne neplytvalo.
Áno, spravodlivosť (aj) v daniach a odvodoch je z princípu správna vec. I vtedy, ak sa rozpočet topí v prebytku. Otázka akurát je, či spravodlivosť sa naplní (priblíži sa) alebo skôr utrpí, ak napr. vyrovnáme vymeriavacie základy a zrušíme (všetky) výnimky pre samostatne zárobkovo činné osoby. To, že „v súčasnosti ťahajú za kratší koniec štandardní, radoví zamestnanci" (Radičová), je pravda v zmysle finančných vzťahov so štátom. To ale nie je celý život, keďže napr. platenú dovolenku, odstupné a trilión iných zamestnaneckých benefitov, ktoré v daňových priznaniach nevystupujú (ani nemôžu), nemajú zase SZČO. Osoba v závislej činnosti má viac istoty a menej slobody, živnostník získava slobodu pred istotami, čo nachádza odraz aj v ekonomickom vzťahu so štátom, keďže tomu vyhovuje mať tým nižšiu nezamestnanosť, čím viac ľudí sa o seba postará samo. Tým nie je problém vyčerpaný, len je povedané, že redukovať spoločenskú spravodlivosť na jednu šablónu povinností k štátu je vulgárny materializmus.
Zámer je aj vnútorne protirečivý. Ak Mihal pokladá za správne, aby sa odvody platili zo všetkých príjmov (s výnimkou dôchodkov), tak prečo sa nezdaniteľná časť dane má po novom týkať iba niektorých, a nie všetkých príjmov? Tu je kde spravodlivosť? Alebo. Odvody majú byť aj z práce na dohodu, pričom prioritou vlády je boj s nezamestnanosťou. To oni padli na hlavu? Si naozaj myslia, že všetci zostanú stáť a nezačnú hromadné zmeny ekonomického správania na trhu?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
