ných dní. Ako to zvláda jeho manželka, kde bude tráviť dovolenku i čo mu vyčíta jeho rodina, to nám v rozhovore prezradil Lukáš Latinák.
Vraj budete v rozhlase moderovať folkloristickú reláciu.
- Áno, súťaž sa volá 20 z 200. Vybraný tím ľudí vytypoval zo všetkých slovenských regiónov 200 najreprezentatívnejších ľudových piesní, ktoré budú postupne vysielané. Diváci budú môcť v každom kole poslať SMS-kou svoj hlas a vybrať tak 20 piesní, ktoré potom vydá Slovenský rozhlas ako to najlepšie z najlepšieho.
Momentálne máte roboty viac ako dosť. Čím vás zlákala táto ponuka?
- Tým, že je úplne odlišná od toho, čo robím a, samozrejme, aj tým, že mi je folklór blízky. Moji rodičia sú Horehronci z Heľpy - tam sa vždy spievalo, tancovalo - a potom sme sa presťahovali do Hriňovej, kde sú zas veľké Podpolianske slávnosti. Takže to mám v krvi.
Tancovali ste vari aj v nejakom folklórnom súbore?
- Dva dni - kvôli mladšiemu bratovi, aby som v ňom prebudil záujem o folklór. (Smiech) No bol tam ešte raz bezo mňa a potom skončil. Veľmi to tam organizovali a dirigovali a my sme veľmi spontánni.
Vy ste roky chodili na výtvarnú. Tam to nedirigovali?
- Ale tam chodil môj najlepší kamarát. Takže ak som nechcel byť celé popoludnie bez neho, musel som chodiť s ním.
Máte dodnes k výtvarnému umeniu viac než len obdivný vzťah?
- Mám, ale som, bohužiaľ, lenivý ako pes, vôbec sa mi to nechce rozvíjať. Veľmi ma to škrie, no nemám na to ani čas.
Vyštudovali ste za sklára. Kedy naposledy ste v rukách držali sklársku píšťalu?
- Veľmi dávno. Jednak ma to veľmi neláka, a už ani nie je kde, keďže sklárne pozatvárali. Ale píšťalu mám v Hriňovej voľakde za skriňou, hoci pochybujem, že sa k tomu ešte niekedy dostanem. Najšikovnejší z tohto biznisu bol môj najlepší kamarát Peter Ďurian. Mal výborného učiteľa, aj sa tomu po škole venoval, no pred dvomi rokmi tragicky zahynul.
Stretávate sa ešte s jeho rodinou?
- Áno, som krstný otec jeho syna, boli sme tam naposledy pred mesiacom. No vyčítajú mi, že tam chodím málo.
To vám asi vyčítajú viacerí.
- To je pravda. Vyčíta mi to celá rodina. Aj teraz sme v Košiciach, no po predstavení nejdeme s ostatnými na hotel, ale k švagrovcom, ktorí tu bývajú. Zajtra po predstavení v Prešove ideme hneď k svokrovcom. Aby sa to rátalo, že sme boli na návšteve.
Ako zvláda manželka vaše pracovné vyťaženie?
- No, nie je to bohviečo...
Neplánujete zmierniť pracovné tempo?
- Ako? Kedy? V roku 2012? Už chceli dokonca dohadovať predstavenia Partičky na marec budúceho roka, tak to som povedal, že to už preháňame, dohadovať tak ďaleko dopredu.
Budete mať aspoň leto trošku voľnejšie?
- Vôbec nie. Leto mám celé pracovné okrem dvoch týždňov, ktoré sme si s manželkou vyhradili na dovolenku. Ale už aj z tých dní sa nám niečo ukrojilo.
A kam sa chystáte? Hoci, ak sa vám ešte pár dní ukrojí, budete môcť ísť nanajvýš na Liptov...
- Ja by som Liptov bral, ale manželka chce ísť k moru, tak ideme.
Čo potrebujete k dobrej dovolenke vy?
- Nič, veget a ticho.
Už ste sa vyhrážali, že v pracovnom tempe poľavíte...
- Áno, ale teraz som napríklad zistil, že som v rámci Letných shakespearovských slávností podpísal takú zmluvu, že musím hrať aj toto leto.
Ešte ste nedostali žiadne ultimátum? Od ženy, od lekárov...
- Nie, ale sám sebe som pred dvomi rokmi urobil škrt cez rozpočet, keď som si zlomil nohu. V čase, keď som si myslel, že musím všade byť a všetko stíhať, som zrazu zistil, že všetko funguje aj bezo mňa, že som zaskočiteľný...
Aký to bol pocit, že to funguje aj bez vás?
- Dobrý, pretože som mohol spokojne ležať.
Čo ste počas tých týždňov robili?
- Nič, len som kukal do prázdna.
Takže maximalista - keď robíte, robíte, keď oddychujete, oddychujete...
- A čo som mal robiť? Čítania mám v práci dosť. Skúšal som kresliť, ale ani to ma nebavilo. Tak som si povedal, že mám voľno, tak si ho užijem a hotovo.
Na čo sa najbližšie tešíte?
- Na koniec dnešného predstavenia.
Priženili ste sa na východ Slovenska. Ako sa vám pozdávajú našinci?
- Extrémny rozdiel v ľuďoch by som nevidel, pretože Horehronci sú tiež ľudia na pohľadanie. (Smiech) Akurát sa mi zdá, že rodina, ktorú mám na východe spieva menej, ako tá naša na Horehroní.
Aký zdatný ste v prácach okolo domu?
- Neznášal som, keď bolo treba okopávať, alebo vyberať krumple, pretože ma z toho strašne boleli kríže. A keď sme šli na prvú väčšiu kosbu, zistili sme, že je to u mňa so sennou nádchou dosť vážne - skoro mi rozdrapilo nos a vytislo oči. Mal som ich úplne krvavé. Poslali ma teda domov, takže som s hanbou odišiel. Nemohol som ani kosiť, ani rozhrabávať za chlapmi...
Šli ste s hanbou, či s radosťou?
- Aj som sa tešil. Ale zas, čo doma, keď boli všetci na poli? Musel som sedieť so starou materou...
Herec, ktorého diváci poznajú ako pažravého poručíka Hůrku z Profesionálov, Ritchieho z Keby bolo či komika z relácie Partička, mal byť pôvodne sklárom. Vyučil sa zaň, no v sklárňach pracoval sotva dva mesiace. "Vyrábali sme dýky, kordy, ružičky. Najviac ma bavila voľná tvorba. Môj odbor boli prasiatka a vtáčiky, ďalej som sa nedostal," vraví so sebe vlastným humorom Latinák, ktorý sa vraj na herectvo prihlásil, pretože mu dievčatá vravievali: "Ty si taký herec. Tak som si povedal, že to skúsim a uvidíme. A vyšlo to na prvý šup."
K herectvu má blízko aj jeho otec, ochotnícky herec. "Kradol som mu scenáre a potom sme to hrávali s kamarátmi na strednej." Po mame zas zdedil nadanie na výtvarné umenie. "Mojím snom je urobiť si sériu obrázkov a niekde si ich zavesiť. Nie som však schopný prinútiť sa sadnúť si k výkresu a pracovať."
Na VŠMU tvoril silnú partiu s Robom Jakabom, Mariánom Miezgom, Jurajom Kemkom a Vladom Kobielskym. Dnes už legendárne je ich predstavenie "Na koho to slovo padne", ktoré naštudovali na VŠMU a hneď zaň získali ocenenie DOSKY ako objav sezóny. Takmer každé toto predstavenie bolo vypredané a herci sa s ním predstavili aj v USA a Austrálii.
Je členom hereckého súboru divadla Astorka Korzo ´90, kde okrem iného prekvapil aj postavou Rómea v najslávnejšej milostnej tragédii Rómeo a Júlia.
Lukáš vytvoril aj viacero postáv v celovečerných hraných filmoch (Zabíjačka, Krajinka, Kruté radosti, Návrat bocianov, Muzika...), ale ako sám vraví, radšej ako filmovačku má divadlo. "Keď sa film natočí, už sa nedá zmeniť. A keď vidím výsledok, poviem si, že som to mohol urobiť aj inak. V každom filme sa nájde scéna, ktorú by som zmenil. Nikdy nie som so sebou spokojný."
Pred dvoma rokmi sa oženil so svojou priateľkou Aničkou. Tá je pôvodom z východného Slovenska a s Lukášom sa zoznámila počas jedného zájazdového predstavenia. "Robil som záskok za Maroša Zednikoviča. Ady Hajdu zavolal nejakej kamarátke a tá, aby sa mohla prísť zabávať s hercami, doviedla kámošku, ktorá šoférovala. Sedela tam skromne, ticho, blonďavo. A myslela si, že som osvetľovač," prezradil s úsmevom v jednom z rozhovorov. Dvojica spolu momentálne žije v Bratislave.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
