kedy opustila.

Aké boli tie divadelné roky?

- Pamätám si každý jeden detail. Svoj prvý krok, vstup do divadla. Som veľmi zamilovaná do divadla a stále ma to drží.

Za čas, ktorý ste strávili v divadle, ste hrali množstvo postáv. Ktorá vám bola najbližšia?

- Ťažko povedať, ktorá. Musela byť dobre napísaná. Rada spomínam na Perníkovú bábiku, Hájnikovu ženu. Za päťdesiat rokov človek urobil možno do dvesto premiér. A to je strašné množstvo postáv. Človek sa na každej postave narobil. Ale sú aj také, ktoré človek hral radšej, i také, čo mal menej rád. Mám rada postavy, ktoré niečo povedia aj divákovi.

Jedna z posledných naštudovaných hier v Divadle Jonáša Záborského je cool dráma. Don Juan v Soho. Hráte tam manželku Dona Juana. Ako sa cítite v tej hre? Pre mnohých môže byť šokom. Nie je to udomácnený štýl na Slovensku...

- V tej hre sa objavuje veľa vulgarizmov, ale musí to tam byť. Veľmi sa mi páči, ako na to ľudia chodia kupovať lístky. Robíme to na malej scéne vo veľkom divadle. Minule tam stál taký starší pán, asi 70-ročný, ktorý sa postavil do radu. A vždy, keď sa niekto za neho postavil, tak vystúpil z radu a znova sa postavil na koniec a čakal, kým tam nebude sám. Nakoniec pozrel doľava, doprava a zašepkal, na akú hru chce ísť. Je pravda, že tento štýl ešte u nás nie je udomácnený, ale povedzme si pravdu. Nerozpráva sa u nás takýmto jazykom? Nielen v divadle, ale v každom zamestnaní lietajú vulgarizmy. Taký je život. Iné slová tam nemôžu byť. Treba sledovať, čo tým chcel básnik povedať, lebo spoločnosť je taká, aká sa v tej hre vykresľuje.

V divadle je teraz dosť mladý kolektív. Ako sa v ňom cítite?

- Milujem mladých ľudí. Sú pre mňa infúziou. A keď sú ešte talentovaní, mám ich rada, ale mám pocit, že aj oni majú radi mňa a to je pre nás všetkých veľké šťastie. Keď vidím napríklad Stanku Pázmányovú, ako keby som mala pred sebou zrkadlo a vidím v nej seba.

Za 50 rokov ste mali pri sebe množstvo kolegov. Akí to boli ľudia?

- Vždy sme boli ako jedna rodina. Naše divadlo už zďaleka nie je zájazdové. Niekedy sme urobili za mesiac aj 30 predstavení a z toho bola polovica na zájazdoch. Chodili sme po celom východe. Bolo to náročné, ale človek bol mladý, tak to tak nepociťoval. Boli sme dennodenne spolu. Veľké intrigy alebo nenávisti nemali u nás miesto, lebo ste sa s tým dotyčným mali postaviť na javisko, a je to vidieť, keď niekto niekoho nemusí. Veď divák sa príde pozrieť na predstavenie a nie na to, ktoré herečky sa majú ako rady. Keď vznikli nejaké trenice, tak tie sa museli veľmi rýchlo vysvetliť. Boli to milí ľudia, mnohí z nich sú už nebohí.

S manželom hráte v jednom divadle. Neuškodilo vášmu manželstvu, že ste spolu nielen doma, ale aj v práci?

- Sme stále spolu. Toto povolanie je veľmi špecifické. Z vlastnej skúsenosti viem, že potrebujem mať vedľa seba chápajúceho človeka, ktorý robí tú istú profesiu, ktorú robím ja, a musí ju robiť dobre. Veľmi mi to vyhovuje, že sme stále spolu. Neviem si predstaviť, že by sme jeden deň strávili bez seba. Sme ako siamské dvojčatá. Ponorková choroba nám nehrozí, nepoznáme to.

Ako sa vám hrá v inscenáciách, v ktorých hráte s vaším mužom?

- Mám rada hercov, ktorí vás vidia, počúvajú. To musí byť také, ako keby sa divák pozeral do nejakej domácnosti cez kľúčovú dierku a sledoval dej. Veľmi rada s ním hrám. Mám rada hercov, ktorí žijú život tej-ktorej postavy na javisku. Keď niekto skončí vysokú školu, ešte zďaleka nie je z neho herec. Ja ani Jožo vysokú školu nemáme. Ale veľmi ma zaujímala práca. Aj keď som nehrala v nejakej hre, zaujímalo ma to. Požiadavky režiséra, to, ako to spracuje herec, a čo by som s tým asi robila ja. Chodili sme sa veľmi veľa pozerať do divadla. Človek sa tým veľmi veľa naučí. A ja to robím doteraz. Človek sa tak lepšie dostáva do postavy.

Bývate herečkou aj mimo divadelných dosiek?

- Myslím, že nie. Ale niekedy musí človek zahrať hocičo. Napríklad policajti vám dajú papuču, tak tam treba pustiť nejakú slzu a oni vám to potom odpustia. Stalo sa mi to nedávno. Spravím jednoducho zo seba blbca. Raz sa nám stála úžasná príhoda s policajtmi. Bolo to v roku 1982. Vracali sme sa z Poľska, kde sme sa tajne stretli s mojím bratom, ktorý odišiel do Nemecka. Vracali sme sa domov a nemali sme pri sebe žiadne koruny. Len pod sedadlom sme mali 200 mariek, ktoré mi dal brat. Skoro sme sa zbláznili, zošaleli, keď sme prechádzali cez hranice. Išli sme okolo Martina a Jožo tam vtedy prešvihol rýchlosť. Zastavili nás policajti. Jožo otvoril okienko, policajt zasalutoval, popýtal si doklady. Pozeral do dokladov a vraví: Ježiš, veď vy ste herec. Čo mám s vami robiť? Vzadu v tej volge sedí náčelník. Ja by som vás pustil. Viete čo? Podajte mi tak sto korún, akože pokuta, ja vám to potom vrátim. No Jožo povedal, že nemáme ani korunu. Tak nám ten policajt požičal sto korún. Vtedy sa nám oplatilo to, že robíme to, čo robíme.

Stalo sa vám už na javisku niečo nečakané?

- Stávajú sa na javisku rôzne veci, ale človek sa vždy musí vynájsť. Niekedy má divák pocit, že to patrí do toho predstavenia, a ak je to veľmi dobré, sú to takzvané scudzováky. Diváci to majú veľmi radi, keď herec prejde do civilu. Stane sa to, samozrejme. Hráme Ženbu. Hrá sa to na malej scéne, s Jožom tam vpredu sedíme a máme dialóg. Jožo sa ma tam pýta, aké kvety mám najradšej. Ja že fialky. A on na to, že fialky najlepšie voňajú odspodu, a povie mi, že by mi fialky pristali. A ja na to, že odkiaľ viete, a on na to, že kamarát mi poslal meila. Diváci sa príšerne začali rehotať, potom sme sa aj my začali smiať. Keď Jožo zistil, že to takto zabralo, tak to teraz hovorí v každom predstavení, ale tiež tak, že je to akože omyl.

Viete si predstaviť, že by do vášho života prišli aj dni bez divadla? Alebo chcete hrať, pokiaľ to bude možné?

- Neviem si to predstaviť, ani si to nepripúšťam. Nechávam to tak. Týmto smerom dopredu vôbec nerozmýšľam. Skrátka, idem podpísať zmluvu na ďalší rok a hotovo. Mám záväzok, takže potrebujem žiť. A keď podpíšem zmluvu, tak ju azda musím dodržať. Takže to mám ďalší rok, čo ma drží stále nad vodou. Keby sme nerobili nič, tak by sme asi zomreli. Možno by sme si s Jožom naozaj začali liezť na nervy. Toto povolanie ma napĺňa a ja ho neskutočne milujem.

Máte svoju životnú filozofiu?

- Mám množstvo životných filozofií. Mám taký večne platný kalendár a tam si ich zapisujem. Napríklad sa mi páčia slová: Ak si zvolíš povolanie, ktoré miluješ, nebudeš musieť pracovať ani deň. To povedal Konfucius. A mne sa to stalo.

Akú úlohu má vo vašom živote humor?

- Každodennú. Mám rada, keď sú ľudia veselí. Keď hráme nejakú komédiu, napríklad Lekárske tajomstvo, na tom sa ľudia veľmi bavili. Mám rada, keď sa ľudia smejú a zabudnú na každodenné starosti."

Ako trávite voľný čas?

- Aj v domácnosti sa nájde kde-čo, čo je zanedbanejšie. Nedávno som sa zaoberala upratovaním kuchynskej linky. Polovica vecí šla do smetí, veľa sa toho vždy nazbiera. Najmúdrejšie, čo sme mohli urobiť, bola kúpa chalupy. Keď máme voľné víkendy, trávime ich práve tam. Je tam veľmi nádherne, pokoj a úžasní ľudia. Každý rok chodíme aj do kúpeľov. Najväčší relax pre nás je, keď príde zo Španielska naša dcéra, ktorá tam žije už dvanásty rok. Keď bola mladšia, tak s nami veľa nechodila, ale teraz s nami rada ide na týždeň do Bojníc. Bude to takto aj tento rok. Rada tiež čítam. Deti nám kúpili pripojenie na internet. Takže teraz lietame po internete. Myslela som, že sa to nikdy nenaučíme, ale sme múdri. Zvládli sme to.

Keby ste sa mohli znova narodiť, chceli by ste znovu prežiť taký život, aký ste žili?

- Áno. Toto tu je pekný život. Som šťastná. Možno by som niečo máličko zmenila, ale všetko treba zažiť. Všetko sa zužitkuje v našom povolaní. Či to bolo radostné, či bolestivé, podlé... všetko.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.