Hm, hm. Náš kamarát Férijo

Aby nedošlo k nedorozumeniu. Každý, kto ho pozná, si ho okamžite zamiluje. Ale nikto nevie, prečo. Kade chodí, tade šomre. Do všetkého sa vyzná (taký ten premúdretý polyhistor, ktorý vás furt načape pri nejakej nevedomosti). Nikdy nikde nepríde načas, ale všetci sme radi, že aspoň príde... Nie vždy mu totiž vyjde krok.

Ako pred pár rokmi. Zorganizoval ľudí, ktorí o svojej existencii nemali ani potuchy, na spoločný vander do Slovenského raja. Na stanici tesne pred odchodom vlaku bolo ako vyzametané, len zopár akýchsi podivínov s batôžkami na pleciach vydesene pobehovalo dookola. "Aj ty čakáš na Férija?" opáčil jeden. "Hej, aj ty?" hlesol druhý. Nuž, veru tak. Mobilov nebolo, nik netušil, čo s ním je, a tak všetci naskočili v poslednej chvíli na vlak. Bez neho. Napokon sa všetci "od Férija" na tom vandri vzájomne spoznali. Len bez Férija.

Ono, keď už sme pri vandroch. Zas raz zorganizoval jeden, pre zmenu na Ružín. Verte, či nie, tentoraz dorazil aj Férijo. Naši chlapci, ako správni zálesáci, si povedali, aký by to bol vander bez auta. A tak na štyroch kolesách dorazili po lesných cestičkách pomaly až priamo k ich osade Kamile. Svitlo inkriminované dopoludnie... Chlapci na čele s Férijom balia hatižáky, dopíjajú poslednú fľašku a pomaly nasadajú do auta. Smer - domov.

Krátky prestrih. Dóm svätej Alžbety. To isté dopoludnie. Šťastná vyobliekaná rodinka s krásnym malým batoliatkom vchádza do chrámu. Je čas pokrstiť ho. Kňaz prichádza. V očiach prítomných sa zračí radosť a očakávanie. Až na rodičov. V ich očiach sa zračí niečo iné. Zúfalstvo a hnev. "A ktože je krstný otecko?" pýta sa kňaz v slávnostnom rúchu. "Férijo!" mohli by sme voľne preložiť odpoveď. "A kdeže je?" pýta sa pán farár už trošičku nástojčivejšie. "To ani Boh nevie, otče!" vyletí z nazlosteného otecka.

Nuž, keby sme už boli mali éru mobilov, a keby boli bývali zavolali Férijovi, zistili by, v čom je pes zakopaný. Na tých lesných cestičkách plných výmoľov, kdesi uprostred hlbokého lesa, chlapci prederavili nádrž... A tak sa krstný otec Férijo na krst jednoducho nedostavil.

Najlepším kamarátom Férija je môj drahý. Ešte sa aj podobajú. Každú chvíľu sa ich niekto pýta, či nie sú bratia. Férija to vytáča, lebo si myslí, že je krajší. Ale nie to som chcela. Drahý toť nedávno zmeškal lietadlo do Dublinu. "Ty si debil, to ako si mohol zaspať na lietadlo?" zjazdil ho Férijo, keď sa to dozvedel.

O pár týždňov letel Férijo. Do Bratislavy. Aj s frajerkou. Hádajte čo? Zaspal. Odlet nestihli. Naštvaná priateľka ho nechala trčať na letisku, skočila do taxíka a fujazdila na stanicu, aby stihla nejaký vlak. Mala v Blave dôležité vybavovačky. Férijo sa odviezol domov. Spravil si praženicu, napapkal sa a začal dumkať. Čo s tou spiatočnou letenkou z Bratislavy do Košíc? Však mu prepadne. A tak sadol do auta a odviezol sa na stanicu. Stihol nejaký obedňajší vlak. Frajerka skoro odpadla, keď dorazil do Blavy. Bolo to... asi hodinu pred odletom späť do Košíc.

Všetky tieto udalosti sa viac-menej zakladajú na pravde a boli vybrané náhodne z množstva veľmi podobných cestovateľských úspechov nášho Férija. Vedela by o tom hovoriť napríklad jeho dávna frajerka. Mali sa stretnúť na zastávke električky. Férijo býval na Terase o pár zastávok ďalej. Nasadol do šestky... Zobudil sa až na konečnej - na stanici. A tak zas nasadol do šestky, ale opačným smerom. Zobudil sa na Maratóncovi. S frajerkou sa už v ten deň neuvidel...

PS: Ozaj, a poznáte tú od Elánu? "Keď sa odviaže, všetko dokáže, jeden z posledných majstrov blamáže. Fero, o, o..."