Čo sa medzi nimi stalo, to vraj vedia len oni dvaja, a tak to aj ostane. Dnes má Martin Chodúr novú lásku, nový album a nový život, o akom sa mu pred pár mesiacmi ani nesnívalo.
Verejnosť ťa vníma ako veľmi rezervovaného a zodpovedne pôsobiaceho mladého muža. Ako to teda vyzerá, keď si Martin Chodúr užíva?
- Je to vtedy, keď sa cítim dobre. Každý si pod užívaním vybaví niečo iné. Možno na ľudí pôsobím tak, že si užívať nedokážem, ale viem to. A poriadne. Ale nie na verejnosti pred zrakmi kamier.
Keďže ti médiá dali nálepku starosvetského, veľmi vážneho a konzervatívneho chlapca a ty vravíš, že sa vieš odviazať, používaš v spoločnosti akoby trošku masku, za ktorú sa ukrývaš?
- Nie je to maska. Len nejako nemám chuť... Vždy, keď som pracovne na akcii, sústredím sa na spev a nevšímam si nič naokolo. Po vystúpení vždy radšej sám v sebe zhodnotím, či sa pôjdem baviť, alebo si ľahnem spať, aby som na druhý deň mohol zase bez stresu zaspievať. Spevákov hlas je totiž ošemetná vec, a keď sa prebdie noc, na druhý deň môžu nastať veľké problémy. Človek preto musí zhodnotiť, či to zvládne. Ja k tomu pristupujem zodpovedne a užívam si vtedy, keď si to môžem dovoliť. (Úsmev.)
Koľko prebdených nocí si mal najviac za sebou?
- (Úsmev.) Samozrejme, že nejaké boli. Ale nejako by som to radšej bližšie nešpecifikoval. Som úplne normálny a ako každý si viem aj normálne užívať.
Nemáš teraz pocit, že si veľmi zavalený prácou? Že sa toho nakoncentrovalo priveľa? Nepotrebuješ si oddýchnuť?
- Je toho veľa. No zatiaľ som v začiatkoch kariéry a nemôžem si dovoliť byť unavený. Chcem to robiť dlhšie, takže na únavu nemám nárok. Bavil som sa o tom nedávno s Karlom Gottom a ten mi hovoril: Zajtra idem do Prahy, potom letím do Nemecka a hneď sa na otočku vraciam autom... V tejto profesii je to stále takto. Takže ja si na to musím len zvyknúť a šetriť si energiu. Aj minule sme boli na párty a on o jedenástej povedal, že musí ísť spať, lebo ho čaká ťažký deň. Človek musí byť zodpovedný. Aj Tom Jones vravieva, že potrebuje osem hodín spánku, aby mohol normálne fungovať.
Si pripravený na takýto život? Keď bude všetko len o termínoch, odriekaní si, pozornosti médií a strate súkromia?
- Ono sa to síce takto javí, ale človek má aj voľný čas, keď si ho nikto nevšíma. Teda občas sa dá nájsť. Musí si to len vedieť rozvrhnúť. Mám na to manažéra a je naozaj skvelý, keďže mi dovolí aj oddychovať. (Úsmev.)
Čo ťa drží pri zemi? Predsa len keď sa človek odrazu stretne so slávou, trošku to s ním zamáva, či už chce, alebo nie. Čo ti neumožňuje uletieť a správať sa bohémsky?
- Sú to asi ľudia, ktorých mám okolo seba. Priateľov mám rovnakých ako pred súťažou a tí noví sú veľmi rozumní a môžem sa spoľahnúť na to, že mi povedia pravdu. Nikto mi nemaže med okolo pusy. Navyše si myslím, že aj sám k sebe pristupujem dosť kriticky. Keď jednoducho zaspievam zle, tak viem, že som zaspieval zle. A naopak. Viem, že celá momentálna pozornosť okolo mňa je len taká nereálna bublina. Už je to lepšie, ale po SuperStar to bolo veľmi viditeľné. Človek si to musí uvedomiť a hlavne musí vedieť, čo chce. Či byť slávny a známy, alebo či chce spievať. Ja sa chcem všade prezentovať ako spevák a nechcem chodiť samoúčelne na nejaké párty len preto, aby som bol v novinách.
Nezvažoval si však potom účasť v SuperStar? Práve jej totiž mnohí vytýkajú, že súťažiaci len zažiaria a rýchlo zhasnú a nikoho takýto projekt nedokáže pripraviť na reálny hudobný život...
- Ono by to však bez toho zažiarenia nešlo.
Čiže ako spôsob zviditeľnenia sa to bolo pre teba ideálne.
- Dnes sa žije rýchlo. Dostať sa z úplne neznámej kapely či speváka na ultra známeho je veľmi ťažké a bez nejakej masívnej televíznej podpory vlastne skôr nemožné. A ešte naraz v dvoch štátoch... To ani nejde. Kedysi to bolo tak, že firma vydala singel nejakého umelca, ktorému verila, a ten sa buď chytil, alebo nechytil. Dnes už to tak nie je, pretože firmy stavia len na istotu. Ani v rádiu nepustia nič neznáme. Je preto oveľa ťažšie presadiť sa.
Čo sa týka lásky, tvoj dlhoročný vzťah sa rozpadol a nový začal. Myslíš, že to nepriamo súviselo aj so súťažou a všetkým okolo nej?
- Myslím, že je to hlavne úplne logické. Keby som bol obyčajný 20-ročný chlapec, ktorý sa rozíde s dievčaťom, s ktorým bol už päť rokov, čiže od pätnástich, tak by sa nad tým nikto ani nepozastavil. Skôr by ľuďom bolo čudné, keby som s ňou ostal napríklad celý život. To by bolo totiž pre ľudí zaujímavejšie. Akoby u nás totiž bolo spoločensky nevhodné, keď je niekto s niekým príliš dlho. Je to trošku škoda, ale k tomuto spejeme. Náš rozchod však bol prirodzený a normálny. Čo sa stalo, to vieme len my dvaja a nemám vlastne ani potrebu to s niekým riešiť. Nie je to žiadny škandál, ani nič, čo by sa muselo pretriasať. A čo sa týka mojich nových vzťahov, o tom tiež nechcem s médiami hovoriť. Moja priateľka nie je osoba, ktorá by bola takto zaujímavá, a nemá záujem o to, aby sa o nej písalo v novinách.
Aspoň teda naznač, aké ženy u teba majú úspech.
- Nejako to neriešim. Každá žena môže byť krásna a každá je zaujímavá. Niekedy to očarenie príde, ani človek nevie ako. Skrátka, niekto sa mi zapáči. Aj keby som napríklad inokedy povedal, že to nie je môj typ, tak sa môže stať, že niečo preskočí. Ani vlastne neviem, aký je môj vkus. Niektorá sa mi páči, niektorá nie.
Čo peniažky? Odrazu si sa dostal do situácie, že ich zarábaš. Splnil si si už nejaký sen? Ako sa vieš stopnúť a nemíňať?
- Nepotrebujem veľa vecí. Kupujem si najmä to, čo potrebujem k profesii. Nejaké pekné oblečenie... Mojou najväčšou radosťou je, že si kupujem cédečká a platne a investujem tak vlastne do hudby. Za takúto slobodu som veľmi vďačný. Vnímať inšpirácie je pre mňa asi najdôležitejšie. No a potom sú tu záležitosti ako auto a tak, ale to už nevnímam ako radosť, ale ako nevyhnutnosť pre moju prácu. Úplne mi stačí, že nemusím v reštaurácii riešiť to, koľko miniem. Je to sloboda.
Stanovil si si nejaký mesačný strop?
- Ani nie. To má na starosti môj manažér Matej Drlička, ktorý by mi povedal, keby som utrácal priveľa. Pekne ma kontroluje. (Úsmev.) Nie je to totiž len človek, s ktorým som profesijne spätý, ale je jedným z mojich najlepších priateľov a verím mu vo všetkých ohľadoch. Záleží mi na ňom a jemu na mne, takže sa navzájom máme možnosť kontrolovať. Keby na mne videl, že sa mením, tak by mi to povedal a ja by som to od neho prijal a vždy by som s tým niečo robil.
Športom sa veľmi nezaoberáš, čo je na mladého chlapca dosť zvláštne...
- Naozaj nie. Nemám na to čas, pretože sa stále venujem hudbe. Snažím sa však aspoň nejako udržiavať vo forme. Pozeraním sa na futbal mi to však veľmi nejde. (Smiech.)
Takže ty asi ani nejako zvlášť hlučne nepovzbudzuješ?
- Nie, mňa to nebaví. Snažím sa aspoň cvičiť, ale ani to ma nebaví, takže je to z núdze cnosť.
Keď ťa teda nedokáže vynervovať napríklad nevydarený futbalový zápas, z čoho zvykneš byť nervózny?
- V podstate nepoznám stresy. Nezažil som ich napríklad ani počas súťaže. Ani z kamier, ani z náhlej pozornosti ľudí. Mňa totiž spev natoľko baví a taký som si v rámci neho istý, že ma nič naokolo neznervózňuje. Mimo kamery je to už trošku iné, ale človek si musí zvyknúť. Ja som však taký šťastný, že môžem spievať na koncertoch pre ľudí, že ma nič nestresuje.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
