„Ups... Ta čo už teraz, tak vyšlo," utrúsil lakonicky býk. Pochrúmal, požul a ligol aj zvyšok posmutnelej myši bez hlavy, pásol sa ďalej a potmehúdsky sa pri tom pochechtával na vtipnej príhode. Bavil sa však, len kým ho šípom na trinásty pokus „nedal dole" ujúkajúci, na čiernohnedo natretý indián, ktorý ohnivou vodou zdrúzganý zablúdil a už niekoľko dní sa živil stereotypne iba opekanými drobnými hlodavcami. „Na, ty vole, to máš za myš," poznamenal indián a odvliekol býka do jaskyne za účelom konzumácie. Vtom okolo prefrndžal zadychčaný, nervózny orol, hrôzostrašne veršujúc: „Myš aj býk už sú pasé, neskoro idem zase, po indiánovi sa zľahla zem, na koho natrafím, toho poďobem..."
Neďaleko stál bútľavý strom. Do dutiny si pastieri každé ráno skrývali buchty s lekvárom i makom. Všimla si to vychcaná líška, niekoľko dní ich z úkrytu pozorovala, raz ráno vyčkala, kým odídu, a cez úzky otvor v kmeni sa prervala do dutiny. Nadžgala do seba všetky buchty, až sa jej brucho vydulo ako balón. Keď sa nažratá s pupčiskom chcela pretlačiť von, nezmestila sa cez otvor a ostala zakliesnená dnu. „Hahá, líštička kmotrička, a už si v rici," začal škodoradostne pospevovať trpaslík sčupený v kríkoch, ktorý odtiaľ šmíroval líšku.
Vtom však zočil hlučného zlomyseľného trpaslíka v kríkoch natešený orol, prudko zletel dolu a poďobal trpaslíkovi hlavu. „Fuj, ty šviňo jedna, áu, áu," jedoval sa, oháňal krátkymi ručičkami a prskal slinami trpaslík. „He-he, ďobaj, krkavče, rozďobaj toho trtka," hecovala vtáka líška zaseknutá v strome. To nemala robiť, lebo orol následne zmenil cieľ, vletel do dutiny a rozďobal líške tvár takpovediac „na blato". Keď sa vrátili pastieri, čudovali sa a šúchali si lesklé oči: „Ta ja som asi ešte furt sfetovaný... Kukajte tu, v strome koláčky nikde, len rozďobaná líška. A v kríkoch zas poďobaný trpajzlík. Ty kokos, to čo je? Žeby znamenie zhora, že žijeme nemorálne a máme sa umravniť?" rozdumovali ešte dlho do noci pastieri chľastajúc pri vatre, opekajúc líščo-trpaslíčie ražniči...
Na druhý deň na opačnom konci lúky prefíkaný starý vĺčko zízal na kozu, ako si na skale uštipkáva z trsov trávy. „Jój, moja, ja teba hneď by som trhal a žral," hútal, slintavo sa oblizujúc. Nevládal sa však už so svojimi vetchými krivými labami vytrepať na strmé bralo, nuž špekuloval, ako kozu oblbnúť, aby zišla dole. Prívetivo ju oslovil: „Pozor, milá kozička, si tak vysoko, to je nebezpečné, mrzelo by ma, keby si drbla dole, radšej zíď sem, tu je tiež fajnová trávička." Kozička si akurát odpľula: „To víš, že jo, ty starý úchyl." Vtom zase prisvišťal ten ďobavý orol a nerovný konflikt hneď poriešil... „Zapamätaj si, kozliatko, ponaučenie, nie každý, kto sa ti zalieča, je tvoj priateľ," zamrmlal frajersky ležérne sťa Bruce Willis, len tak napoly pootvoreným zakrvaveným zobákom dravý vták, keď bolo po všetkom. „Díki, kámo," tľapkal orla vlk, ako spolu prežúvali kozičku...
P. S.: Autor sa pokúsil populárnym spôsobom pre širokú verejnosť formou modernej bájky primäť čitateľa k uvedomeniu si, že v živote niekedy nie je všetko presne, ako chceme, veci sa neraz proste len tak zvrtnú, vymknú, aj poserú. Pohodička, srandičky, hihihi, hahaha, a z ničoho nič nás dakto poďobe. Hovorí sa tomu tiež, že „Shit happens"...
Autor: Jaroslav V. Vrabec
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
