Otvorenú spoveď o tom, čo bola preňho odvrátená tvár pôsobenia v šoubiznise, ako prepadol alkoholu i čo robí teraz, nám poskytol herec a moderátor Michal Ďuriš.

Pre diváka, ktorý nemá možnosť sledovať banskobystrickú lokálnu televíziu, ste sa vytratili z obrazu...

- Dovolil by som si oponovať. V banskobystrickej nemocnici ma oslovil človek s tým, že ma vraj videl v televízii v Nórsku. Najprv som si myslel, že je to omyl, ale nakoniec vyplynulo, že nejaký satelitný program zbiera programy lokálnych televízií a vysiela ich. Hovoriť teda o tom, že som sa vytratil z obrazovky, nemožno. (Úsmev)

Zdá sa, že vás teší, že ste sa z obrazovky tak celkom nestratili.

- To ani nie. Nikdy som túto prácu nerobil preto, aby som bol na obraze. Pre niekoho môže to, že teraz robím pre lokálnu televíziu, znamenať ústup z pozície. No robím, čo ma baví a to je pre mňa oveľa dôležitejšie ako to, či ma vidí 300-tisíc ľudí alebo iba 500. Samozrejme, že keď človek robí v médiách, chce, aby jeho reláciu ľudia pozerali.

V čase, keď ste v Markíze uvádzali Pokušenie, nebolo vari na Slovensku človeka, ktorý by vás nepoznal. Ako ste zvládali popularitu?

- Keď sa človek stane známym, isté veci sa zmenia. Už nemôžete niekomu len tak na ulici vynadať, alebo povedať ľuďom úplnú pravdu, pretože nesiete zodpovednosť nielen za seba, ale aj za meno televízie a reláciu. Takže mi v tom čase niektorí ľudia vyčítali, že som spyšnel. Ale spyšnel som podľa nich preto, že som už s nimi nevysedával do tretej rána pri poháriku a nerozoberal nesmrteľnosť chrústa.

Roky ste boli tvárou najsilnejšej súkromnej televízie. Aké to bolo dozvedieť sa, že vaša "hviezda zhasla"?

- Bol to dosť veľký šok. Ja som totiž, keď som chcel odísť z divadla, dal rok dopredu vedieť, aby s mojím odchodom nemali problémy. Aby inscenácie, v ktorých hrám, buď stiahli, alebo ich stihli preobsadiť. No v týchto rýchlych médiách to funguje celkom inak – sotva držíte kľučku, aby vám povedali, dobrý deň, vítame vás, už sa dvere znovu otvárajú, aby vám povedali, majte sa pekne, dovidenia.

Ako ste sa v tomto svete cítili?

- Našťastie som s ním až tak veľmi do styku neprišiel. Mnohí sa ma vypytovali na veci v televízii, na zákulisie, pikantérie, no ja som nikdy o ničom nevedel, pretože ma to nezaujímalo.

Neboli ste súčasťou žiadnych "kamarátšaftov"?

- Ja som prišiel do Bratislavy, urobil som, čo som mal a vzápätí som odchádzal. Bratislava mi k srdcu neprirástla. Každý síce vraví: "Tam treba ísť, tam dujú vetry a zarábajú sa peniaze." No ja nie som ten správny dravec. Potrebujem rásť postupne spôsobom – narastiem veľký, ale dajte mi čas.

S akým pocitom ste teda prijali správu, že končíte?

- Niečo sa už neoficiálne šuškalo, no bral som to s rezervou, pretože tých šuškánd bolo za 7 rokov, čo som to robil, dosť. No zrazu to bola pravda a pre mňa nastala reality šou v praxi.

Čo vám ako prvé prebleslo hlavou?

- Čo ďalej? Všetko už bolo nastavené, človek si zvykne na nejaký príjem, životný štandard a zrazu všetko padlo. Táto časť bola za nami. Navyše som príjem nemal zas až taký veľký, aby som z toho mohol neviem akú časť ušetriť. Bol som ako otec rodiny postavený pred pomerne zložitú situáciu.

Kam smerovali vaše prvé kroky?

- To keby som vedel.

To by ste si ešte mohli pamätať...

- Je dobré naučiť sa niektoré veci vygumovať. A ja som sa to naučil.

Nepamätáte si ani, čo ste začali riešiť? Niekto by začal horúčkovite obiehať iné televízie, núkať iné relácie...

- Tam už bol problém alkoholu. Hľadal som útechu a našiel som to najhoršie možné riešenie, ktoré nebolo ani šťastné, ani perspektívne.

Prv, než vás prepustili z Markízy, ste problém s alkohol nemali?

- Rád som si vypil, o to nešlo, ale nikdy nie do takých rozmerov. Zrazu som však v alkohole hľadal možnosť úteku od reality. Chvíľu tam totiž bolo dobre a všetko v poriadku.

Neuvedomili ste si, v akom ste srabe, ani keď sa vám rozpadávala rodina?

- Ale áno. Vedel som, že je zle, ale to si alkoholik neprizná.

To ste natoľko stratili kontakt s realitou?

- Priemerne inteligentný človek, ktorý podľahne alkoholu, nestráca kontakt s realitou. No tá realita je taká, že v alkohole je lepšie. Najprv si to síce nechce pripustiť, no potom ho už alkohol nepustí. Viete ako to funguje? Alkohol je v podstate legálna droga a v malých množstvách môže fungovať ako stimulant. Pocit, ktorý vyvolá, je vlastne iný spôsob orgazmu. Mozog je šťastný, vytvorí si teda káblik, ktorý ale treba zásobovať. Potom sa tam vytvoria dva kábliky, tri a ani sa nenazdáte a máte v hlave hrubý kábel, ktorý spotrebuje energiu celého vášho mozgu. Nejete a telo v podstate nerobí nič iné, iba sa snaží zohnať alkohol a uspokojiť túžbu tohto hrubého zväzku káblov.

Ako dlho ste boli nezamestnaný?

- Na voľnej nohe som už od roku 1996 a vždy som niečo robil. Akurát že vtedy, keď som degradoval, bolo tých ponúk čoraz menej. Bol som síce schopný vykonávať všetky veci na javisku, no už som nemohol ísť na obrazovku, pretože alkoholom zničená pečeň sa odrazí aj na vizáži. Ústa však stále išli, hlas tam stále bol, takže dabing, rozhlas, to všetko mohlo fungovať. Postupne som sa však stával nespoľahlivým, pretože som niekedy došiel v stave, že som nebol schopný pracovať. Dostal som sa preto do takej zlej finančnej situácie, že už nebolo za čo piť. Tak som so sebou niečo – ani neviem čo – urobil, a dokázal som tri mesiace abstinovať. Všetci nadobudli pocit, že už je všetko v poriadku a ide sa ďalej.

Koľkokrát ste skúšali prestať piť?

- Myslím, že som to ani neskúšal.

Prečo ste sa vlastne po trojmesačnej abstinencii k alkoholu vrátili?

- Lebo ten zväzok káblov tam ešte stále bol. Obvody ešte neboli zaslepené.

Nemali ste pocit, že by bolo treba "zahamovať", ani keď od vás odchádzala vaša žena?

- Vedel som, prečo odchádza, aj prečo chce byť syn s ňou, no zväzok si pýtal svoje. V tom čase boli moje priority úplne otočené.

Ako sa na to dívate dnes?

- Ako na istú časť svojho života.

Neľutujete ju?

- Určite áno, najmä kvôli tomu, čo som spôsobil mojej bývalej žene a synovi. Dúfam, že to budem ešte vedieť dať do poriadku, kým bude samostatný. Beriem to však ako jednu životnú skúsenosť.

Myslíte, že vás priviedla aj k niečomu pozitívnemu?

- Vraví sa, že čo ťa nezabije, to ťa posilní...

Alkohol vás dostal tak ďaleko, že ste ležali na jednotke intenzívnej starostlivosti a lekári už nad vami lámali palicu. Bolo to, že ste to napokon prežili, dôvodom, prečo ste prestali piť?

- Skúste si poležať dva dni na ARE v umelom polospánku, kde vás bude každú chvíľu budiť nafukovací rukáv, ktorý vám meria tlak. Nebolo to nič extra. Po dvoch dňoch, keď ma prekladali na iné oddelenie, si oni mysleli, že som z najhoršieho vonku, ale že je to len fáza, no ja som vedel, že táto etapa je za mnou a že teraz ma čaká "už len" upratovanie bordelu, ktorý som narobil v predchádzajúcom období.

Je toho, ako to vy nazývate, bordelu, veľa?

- Snažím sa dať do poriadku vzťah s mojou bývalou manželkou. Nevraciame sa k sebe, ale ide nám o výchovu syna.

Aký postoj má k vám váš syn?

- To by ste sa museli opýtať jeho. Ale teraz má 16 rokov, takže všetko beriem s rezervou. (Úsmev)

Máte teraz nejaké plány?

- Mám. Ale zároveň s nimi aj pocit, že mám kopu času.

A čo životná filozofia?

- Neviem, či je dobré mať nejakú ustálenú životnú filozofiu. Ak áno, tak snáď: "Ži a nechaj žiť".

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.