astností, medzi nimi aj egocentrizmus a narcizmus.
V tomto článku sa chceme sústrediť na narcizmus na príkladoch niektorých osobností v dejinách ako na stave charakterizovanom zahľadenosťou do seba samého či nadmerným záujmom o vlastnú osobu. Nazvime tieto osoby všeobecne: narcisti, hoci mali mená, napr. rímsky cisár Caligula, egyptská kráľovná Kleopatra, Ľudovít XIV., Napoleon Bonaparte, lord Byron, Adolf Hitler, J. V. Stalin, Joseph Goebbels, Mao Ce - tung, mohli by sme pridať ešte mnoho ďalších.
Pôvod v gréckej mytológii
Narcizmus sa spája s gréckou mytológiou a v nej s Narcissosom (Narcisom), krásnym hrdým a chladným synom riečneho boha Kefosa a nymfy Liriopy. Keď Narcis zablúdil v hustom tmavom lese na poľovačke, zbadala ho lesná nymfa Echo, ktorá bola členkou družiny bohyne Hery. Nemohla na neho zavolať, pretože za zbytočne dlhé rozprávanie príbehov ju Hera potrestala mlčaním a na otázky iných mohla odpovedať iba zopakovaním posledných slov otázky. Preto sa ani Narcis nedočkal odpovede na volanie, kde je a ako vyjde z lesa. Echo sa do neho zaľúbila, ale Narcis ju odvrhol, rovnako aj iné nymfy. Pohŕdal nimi, bol pyšný, namyslený a nemal rád nikoho, okrem seba. Raz jedna z odmietnutých nýmf vyslovila kruté želanie, aby sa Narcis zaľúbil, ale aby mu lásku neopätovala tá osoba, do ktorej sa zamiluje. Nymfino želanie sa splnilo, pretože bohyňa lásky Afrodita sa nahnevala za to, že Narcis pohŕda jej darmi v podobe lásky a potrestala ho tak, že sa zamiloval do vlastnej podoby, ktorú uvidel na vodnej hladine. Z neopätovanej márnej lásky sa utrápil a na brehu rieky zomrel. Tam bol premenený na kvet smrti, ktorý dostal jeho meno - narcis. Zúfalá Echo odišla do lesov a umorila sa žiaľom. Nezostalo po nej nič, iba slabý hlas, ktorý blúdi po horách ako ozvena (echo).
Kto je narcista?
Dnes za narcistu považujeme toho, kto nadmerne oceňuje vlastnú osobu, je uchvátený svojím zjavom a očakáva, že aj cudzí ho budú považovať za mimoriadne okúzľujúceho jedinca. Narcista sa sústreďuje na svoje záujmy, jeho egocentrizmus funguje ako motor, ktorý ho vedie k vytýčenému cieľu. Narcisti bývajú zvyčajne tvrdí a istí sami sebou, sú však zraniteľní, pretože sú veľmi citliví na dojem, ktorý vyvolávajú u ostatných. Majú prehnaný pocit vlastnej dôležitosti, potrebu byť stredom pozornosti a trpia bezuzdnou túžbou po uznaní a vážnosti. Sú maximalisti a snažia sa splniť všetky tieto túžby. Ak sa im to nedarí, cítia sa neistí a zbytoční.
Opísali ich v staroveku
V literatúre staroveku opisujú básnici, filozofi a rečníci rímske a grécke celebrity, aj ich ambície a egocentrické vlastnosti a prejavy narcizmu. Patrila k nim aj egyptská kráľovná Kleopatra. Cicero v diele Listy Atikovi písal o nej: ". .. je nenávidená a tá, ktorá sa spupne správala v záhradách za Tiberom, na čo neviem pomyslieť bez bolesti". Básnik Horatius napísal o Kleopatre k jej smrti oslavnú báseň, v ktorej uviedol: "Až teraz môžeme tancovať a piť... " Starovekí autori hodnotili jej vzdelanie, inteligenciu, opisovali jej ctibažnosť, túžbu po moci, bezohľadnú ukrutnosť a príčinu jej samovraždy videli v zrútení jej ambícií, presahujúcich rámec vtedajšej historickej reality. O tom, že zomrela na uštipnutie kobrou, sú pochybnosti ešte v staroveku i v súčasnosti, ako vyplýva z najnovšieho vedeckého výskumu. Láska voči sebe jej nedovolila, aby bola znetvorená po niekoľkodennom utrpení a zomieraní po pôsobení hadieho jedu, údajne sa otrávila nápojom z rastlín, obsahujúcich rýchlopôsobiaci jed, aby aj po smrti vyzerala ako dôstojná silná kráľovná, najmä pred dobyvateľom Egypta Octavianom. Podľa vyobrazenia na minciach pôsobila kráľovná plnších tvarov dôstojne, nie hollywoodsky príťažlivo. Bola schopná vládkyňa od svojich 18 rokov, politička, diplomatka, žena ovládajúca umenie zvádzania.
Narcisti presvedčení o tom, že sú bohovia, boli Alexander Macedónsky a rímsky cisár Caligula, ktorý nemal v antike obdobu v zvrhlostiach. Takýto nadmerný egocentrizmus a narcizmus sa v dejinách často spájal s výraznými osobnosťami alebo priamo s tyranmi.
V palácoch
Ukážkovými narcistami sú dve francúzske osobnosti: kráľ Ľudovít XIV. a cisár Napoleon Bonaparte Ľudovít XIV. (1638 - 1715) nazývaný kráľ Slnko alebo aj Božský, dostal svoju prezývku o gréckom bohovi slnečného jasu Apolónovi. Veril, že jeho moc je daná od Boha, je stelesnením samého štátu, že jeho osoba je posvätná a je predurčený šíriť v krajine umenie.
Máloktorý panovník netrpel velikášstvom, ktoré si s ním zasadlo na vladársky stolec s predsavzatiami, že vykoná niečo prevratné. Či to prevratné prinieslo pozitívny výsledok pre krajinu, to ukázal čas. Aj Rudolf II. bol presvedčený o realite svojej vízie o objavení kameňa mudrcov. Našťastie prínosom bola posadnutosť umením a vedou. Narcistom bol do istej miery aj Žigmund Luxemburský, prezývaný "Ryšavá líška", ktorý nemal šťastie v osobnom živote, láske, ani v manželstve, bol hazardérskym politikom, no nemožno mu upierať aj pozitívne výsledky.
Na bojisku
Napoleon bol geniálny vojvodca, no pre svoj komplex nízkeho vzrastu posadnutý velikášstvom a neustálou túžbou po moci a sláve za každú cenu a nie iba na bojiskách. Tá ho priviedla k účelovému manželstvu s rakúskou princeznou Máriou Lujzou (pre zaujímavosť táto dcéra cisára Františka I. prežila so svojimi štyrmi súrodencami niekoľko mesiacov v rokoch 1805 - 1806 počas rakúsko-francúzskej vojny v Košiciach, kam svoje deti dal odviezť cisár ako do bezpečného mesta, o čom sme písali), na cisársky trón, ale aj do vyhnanstva, kde aj ako strážený väzeň vyžadoval etiketu, prislúchajúcu bývalému panovníkovi, hoci pre strážcov bol iba generál. Presvedčený o svojej neomylnosti ako vojvodca podcenil a nerešpektoval prírodné zákonitosti, akými boli kruté zimy v Rusku, ktoré boli príčinou jeho porážky. Rád a často sa dával maľovať ako vojvodca i ako cisár a považoval sa za záchrancu pamiatok, napr. v Egypte, kde financoval archeologické práce na odkrytí sochy Sfingy.
Liečili si komplexy
Komplex menejcennosti spôsobil, že sa bránil úzkosti, spôsobenej malým sebavedomím. Presvedčil sám seba, že jeho priemernosť je vlastne nadradenosť. Rečnícke umenie a teatrálnosť ho priviedli až na čelo más, ktorými dokázal celé roky manipulovať. Konečný neúspech neuniesol a vyriešil ho samovraždou. Do kategórie narcisistov môžeme zaradiť aj diktátorov Stalina i Mao Ce-tunga, ktorých snaha dokázať svetu vlastnú moc stála životy státisícov ľudí.
Do úplne inej skupiny patrí jeden z najväčších európskych poetov, anglický básnik a spisovateľ lord George Gordon Byron (1788 - 1824). Ako veľmi mladý sa zaľúbil a od svojej vyvolenej musel počúvať, že nikdy by nemohla milovať krívajúceho človeka. Byron na jednu nohu kríval. Tieto reči posilnili v ňom patologický narcizmus, ktorým si "liečil" svoj komplex menejcennosti. Jeho spoločenský život bol plný škandálov, no po účasti v boji za slobodu Grékov sa stal ich národným hrdinom. Podobnou malou telesnou chybou trpel aj nacistický minister propagandy Joseph Goebbels, menejcennosť prekonal závratne rýchlou politickou kariérou. Fanatický nacista zakázal každý druh zábavy, vyžadoval pre Hitlera a ríšu obetovanie života. Po porážke Nemecka otrávil s manželkou svojich sedem detí a potom obaja spáchali samovraždu. 
Kráľovná Kleopatra. Spoluvládkyňa svojho otca Ptolemaia XII v r. 51 pred n. l. Až do svojej smrti udržala nezávislosť Egypta od Ríma. Na snímke je štylizovaná maľba na papyruse.
Foto: net
Napoleon Bonaparte (1769-1821). Nerátal s porážkou v Rusku, ktorá vyvolala povstanie európskych národov proti jeho nadvláde.
Foto: net
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
