označenie sa dokonca používa aj po tom, keď niektorý z týchto konštruktérov zomrie).
Mil a Kamov
Najznámejšími sovietskymi konštruktérmi vrtuľníkov boli kancelárie vedené M. L. Milom a N. I. Kamovom. Milove vrtuľníky sú označované symbolom Mi, za ktorým nasleduje (po spojovníku) číselné označenie daného typu. Vrtuľníky Mi rôznych typov používala aj československá ľudová armáda a dnes ich má vo výzbroji aj česká aj slovenská (už nie ľudová...) armáda. Vzdušné sily Slovenskej republiky majú vrtuľníkovú základňu v Prešove a využívajú bojové vrtuľníky typu Mi-24 a transportné vrtuľníky typu Mi-17 a Mi-8. Mnohé vrtuľníky Mi boli "rekordmanmi" v svojej kategórii, prípadne sa vyznačovali unikátnou konštrukciou.
Prvý let v júni 1960
Takúto konštrukciu má aj vrtuľník typu Mi-10, ktorý svoj prvý vzlet vykonal 15. júna 1960, teda pred 50 rokmi. Vrtuľník Mi-10 bol konštruovaný ako vrtuľník na prepravu ťažkých nákladov pre sovietske ozbrojené sily i pre sovietske podniky. Pre svoju unikátnu koncepciu so štyrmi dlhými "nohami" dostal prezývku lietajúci žeriav. Vrtuľník Mi-10 bol odvodený od typu Mi-6, s ktorým má spoločnú pohonnú sústavu a rotorový systém. Podstatne bol však prepracovaný jeho trup, ktorý je nižší a má ploché dno. Do služby v sovietskom vojenskom letectve sa nový vrtuľník dostal v roku 1963.
Aj s krátkymi "nohami"
Typ Mi-10 sa vyrábal v niekoľkých verziách. Okrem základnej možno spomenúť verziu Mi-10K, pričom písmeno K znamená korotkonogij, čiže krátkonohý. Ako už vyplýva z tohto označenia, verzia Mi-10K mala podstatne kratšie podvozkové nohy a prepracovanú prednú časť, pričom operátor sedel v presklenej kabíne pod prednou časťou a pri ovládaní nákladu sa mohol otočiť chrbtom k smeru letu. Verzia Mi-10R (R znamená rekordnyj - eto ne nužno perevodiť...) bola špeciálne upravená na prekonávanie medzinárodných rekordov.
Sedem svetových rekordov
Táto verzia vytvorila sedem svetových rekordov, z ktorých za najpozoruhodnejší možno považovať vynesenie nákladu 25 105 kg do výšky 2 840 metrov. Sériové stroje mohli v podvese niesť náklad maximálnej hmotnosti 15 ton. Vrtuľník prevážal všetko možné, od automobilov cez montované drevené domčeky až po železničné kontajnery. Pre ozbrojené sily bola vyvinutá verzia Mi-10P, určená na rušenie elektronických zariadení protivníka, a verzia Mi-10RVK na prepravu strategických rakiet. Na pohon vrtuľníka slúžia dva turbohriadeľové motory Solovjev D-25, každý s výkonom 4 100 kW. Vrtuľník sa vyrábal v závode v Rostove na Done, a to pod kódovým označením Produkt 60.
Obnovenie výroby v roku 1977
Do ukončenia výroby v roku 1971 bolo vyrobených 55 vrtuľníkov Mi-10. Výroba bola na krátky čas obnovená v roku 1977, ale o počte novovyrobených kusov nie sú známe žiadne informácie. Vrtuľník Mi-10 má úctyhodnú dĺžku 32,86 metra, jeho výška je 9,8 m a jeho rotor má priemer 35 metrov. Voľný priestor pre náklad pod trupom má výšku 3,75 metra. Prázdny vrtuľník váži 27 300 kg, maximálna vzletová hmotnosť je 45 500 kg. Maximálna rýchlosť vrtuľníka je 335 km/h, cestovná rýchlosť je 180 km/h. Dolet vrtuľníka je 430 kilometrov, statický dostup je 3 000 metrov, dynamický dostup je až 4 750 metrov (v tejto výške už však vrtuľník nedokáže "visieť). Vo vrtuľníku je inštalovaný uzavretý televízny okruh, pomocou ktorého môže posádka na obrazovke sledovať náklad, ktorý má zavesený pod trupom. V kabíne vrtuľníka možno prepravovať náklad alebo 28 cestujúcich (na sklopných sedačkách).
V kóde NATO "hrable"
V súčasnosti ešte lieta niekoľko vrtuľníkov typu Mi-10, pričom ich najväčším používateľom je ruská letecká spoločnosť UTair. Tá má podľa informácií na jej internetovej stránke šesť "krátkonohých" vrtuľníkov typu Mi-10K, ktoré používa najmä na dopravu ťažkých nákladov pre ruské naftárske a plynárenské podniky. Možno ešte spomenúť, že podobne ako všetky ostatné sovietske lietadlá a vrtuľníky (vojenské i civilné), mal aj typ Mi-10 priradené kódové označenie NATO. Vrtuľník sa v kóde NATO nazýval Harke, čo neznamená nič iné než hrable.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
