Literárnym debutom zažiaril ako blesk z jasného neba a jeho knihy sú beznádejne vypredané. Nikdy pritom netúžil po kariére spisovateľa a na ceste za slávou si vyskúšal i prácu v hoteli či kariéru dídžeja. Čas na rozhovor si našiel pred besedou s čitateľmi v Českom centre.

Za sebou máte množstvo rozmanitých zamestnaní. Pôsobili ste ako učiteľ, dídžej, manažér punkovej kapely, pracovali ste v hoteli i ako novinár. Ste teda typom človeka, ktorý rád skúša nové veci a viete sa ľahko aklimatizovať v nových podmienkach?

- Určite ma baví skúšať nové veci a hľadať nové cesty. V rámci písania je pre mňa vždy základom mať kvalitný príbeh. Dobrú story a napínavý dej. A viac-menej mi je jedno, akú formu literárneho útvaru si potom zvolím. Som však veľmi rád, že som tieto moje rôzne práce mal, pretože keby som nemal skúsenosti z fungovania grandhotela v Liberci, tak sa mi asi nepodarí napísať román Grandhotel. Tým však nechcem povedať, že by moje knižky boli autobiografické. To vôbec nie. Moje hlavné postavy sú akoby všetky švihnuté, čo ja nie som.

Na projektoch častokrát splupracujete s viacerými ľuďmi, čo nemusí byť v tvorivej sfére vždy najjednoduchšie. Viete nájsť spoločnú reč? Nie ste natoľko egoistický typ umelca, ktorý by si za každú cenu presadzoval svoje?

- Poznám množstvo spisovateľov, ktorí sú mimoriadne samotárski a individualistickí a pripomínajú jašterov v norách, čo ja ani náhodou. Keď píšem knihy, tak ich však tiež píšem samozrejme sám a vychutnávam si to. Ale potom sa zase teším aj na to robiť v tíme. Napríklad divadelnú hru pre Dejvické divadlo. Vzniká to potom rýchlejšie. Mám našťastie šťastie na spolupracovníkov. Ale samozrejme, človek musí trošku svoje ego krotiť a byť napojený na vlnu spolupráce.

Ako spisovateľ ste na voľnej nohe. Dokážete svojim dňom naordinovať istý pravidelný režim?

- Žiaľ, musím. Inak to nejde, lebo by som nič neurobil. Niekedy je to ťažké, ale nesťažujem sa. Je to práca ako každá iná. A bol som aj zamestnaný a vstával som do práce, naposledy teraz rok v Českom rozhlase, takže s tým mám skúsenosti. Najradšej som však na voľnej nohe a keď sa tým dokážem uživiť, čo sa mi, musím zaklopať, teraz darí, som samozrejme šťastný.

Vyštudovali ste kombináciu nemčina a dejepis. Ako z toho človek prejde k literárnej tvorbe?

- Naozaj vôbec netuším, ako sa to stalo. Už dlho predtým som však písal o hudbe do rôznych časopisov. Bavila ma muzika a chcel som ju aj robiť, ale nešlo mi to. Písanie však zafungovalo a funguje dodnes. Je však otázka, či to bude fungovať aj o desať rokov.

U vás je zaujímavé, že hneď váš prvý literárny debut bol veľmi úspešný. Stáva sa naozaj len veľmi zriedka, aby človek hneď zažiaril.

- Ono je to hlavne dosť nebezpečné a zaväzujúce. A vždy ide o akúsi súhru náhod. Som presvedčený o tom, že človek musí mať v živote šťastie, pretože je množstvo skvelých autorov a knižiek, ktorí však šťastie nemajú. A aj načasovanie je veľmi dôležité. Mojej debutovej knižke Nebo pod Berlínom pomohla i skutočnosť, že sa dej odohráva v Berlíne. Vôbec som napríklad netušil, že má toto mesto v Čechách toľko fanúšikov. Množstvo intelektuálne založených Čechov k nemu vzhliada. Keby sa to možno odohrávalo v nejakom inom nemeckom prostredí, tak to možno nezafunguje. Ale som rád, knižka si žije svojím životom a vyjde už jej siedme vydanie.

Vašu tvorbu vraj veľmi ovplyvnili Kundera a Hrabal. Kto ešte?

- Určite Škvorecký. Ale mám rád oveľa viac autorov, napríklad Jaroslava Haška. Čítam aj nemeckú, anglickú, taliansku a poľskú literatúru, snažím sa i slovenskú. Sympatický mi je napríklad Michal Hvorecký a veľmi sa mi páči Samko Tale a jeho Kniha o cintoríne.

Ak si chce človek kúpiť vašu knižku v internetovom kníhkupectve, tak často nepochodí, pretože sú vypredané. To sa veru často nestáva...

- Som tomu samozrejme strašne rád. Chystajú sa už dotlače. A komiksová trilógia bude sfilmovaná, z čoho mám veľkú radosť. No a teším sa, lebo z toho všetkého sú peniažky... Celkovo si myslím, že Česi i Slováci veľa čítajú. Len iným spôsobom ako kedysi, keď sa medzi riadkami muselo hľadať niečo, čo sa dnes už hľadať nemusí. Literatúra to však ešte podľa mňa prehraté nemá.

O čom bude vaša nová kniha, ktorú predstavujte aj v rámci vašich aktuálnych besied na Slovensku?

- Jej pracovný názov je Sex Pistols. Je to trošku o starnúcich československých a východonemeckých pankáčoch od roku 1987 po súčasnosť. O tom, čo ostalo z punkovej generácie. Majú v priemere štyridsať, viac či menej šťastné vzťahy, bolia ich kríže, musia sa pasovať so životom a už nemôžu byť pankáči v pravom zmysle slova. Je to o ilúzii a dezilúzii.

Pracujete na rôznych projektoch, ako napríklad kabaret, komiksy, divadlo, knihy... Nemáte zo seba občas pocit, že ste akoby veľký chlapec, ktorý sa neustále hrá?

- A som tomu veľmi rád, že mám to šastie. Stretávam totiž spolužiakov, ktorí zarábajú vo firmách mnohonásobne viac ako ja, ale až tak ich to nebaví. Stopercentne viem, že tiež chceli mať kapely, alebo písať knihy. A dokonca to i skúšali, ale nevyšlo to. Sú z nich však aspoň tí, čo kupujú moje knižky a majú záujem o kultúru...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.