Pôsobí krehko a nežne, no jej diela vníma verejnosť ako úderné, kontroverzné a šokujúce. Nechce však byť prvoplánová a zobrazovaniu pohlavných orgánov sa preto skôr vyhýba, ako by to vyhľadávala. Nežije s hlavou v oblakoch a hoci v nej odborníci vidia veľký talent, zažila aj obdobie umývania záchodov. Lucia Dovičáková miluje čierny humor a iróniu a už dávno pochopila, že živiť sa umením sa pošťastí len málokomu.

KOŠICE. Finalistka Ceny Oskára Čepana z roku 2006 púta okolie ostrou pointou svojich diel, ich nenásilným vtipom, schopnosťou ľahko si poradiť s chúlostivými témami i odvahou vybočiť z prúdu. Lucia však nemá pocit, že by jej obrazy boli mimoriadne kontroverzné. Priznáva však, že prostredníctvom nich do istej miery prejavuje skrytú časť svojej osobnosti. "Mám pocit, že sa extrovertne ani extravagantne nesprávam. Možno sa len občas obliekam trošku výraznejšie. Tvorba akoby mi preto možno pomáhala prejavovať túto ukrytú časť mojej povahy," vraví s úsmevom dievčina, ktorá si už zvykla na to, že stvárňovanie chúlostivých tém vyvoláva občas aj zvýšenú mieru kritiky. "Samozrejme, že som sa stretla aj s negatívnou. Keď je však kritika konštruktívna, tak je to len dobre. A hoci je to občas dosť nepríjemné, musím s tým rátať."

Obraz Súlož s koňom vyvolal veľké emócie

Hoci nie je jej prvotnou snahou šokovať, verejnosť vníma jej diela ako značne odvážne. "Stále sa niečo objaví. Mám napríklad obraz, ktorý evokuje súlož s koňom. "Je to však v podstate len ikonografia, vizuálny vtip a odkaz na niečo. Nie je to myslené prvoplánovo. Mne práveže pripadá, že nerobím veľmi šokujúce veci. Mnoho výtvarníkov napríklad pracuje s nahotou plánovane s cieľom šokovať a dá na obraz naschvál pohlavné orgány, len aby tam boli. Ja sa tomuto skôr snažím vyhýbať, takže ma dosť prekvapuje, že je moja tvorba vnímaná ako šokujúca," vraví autorka, ktorá na strednej škole veľmi do styku s umením neprichádzala. "Rodičia sa báli, že sú na škole drogy a že je takéto štúdium neperspektívne. Išla som preto na strojnícku priemyslovku a mala zo mňa byť sekretárka. Kreslila som však odmalička a neustále sa to so mnou ťahalo, tak som napokon študovala na Fakulte umení TU v Košiciach v ateliéri profesora Rudolfa Sikoru."

Stvárňovať vojny či politiku ju nebaví

Kontroverznejšie témy začala Lucia stvárňovať už v druhom ročníku na vysokej škole. "Postupne sa to celé vykryštalizovalo. Zo začiatku nás na škole učili, že sa máme vyjadrovať k všeobecnejším témam ako vojna či katastrofy... No časom som zistila, že to veľmi robiť nechcem. Ani angažovať sa politickým smerom, a tak som začala v rámci tvorby riešiť osobnejšie veci a hrať sa s archetypmi, ktoré máme všetci zažité." Umením sa však neživí a jej "chlebíčkom" je tvorba grafiky hier do telefónov. "Potrebujem peniaze, no musím povedať, že ma to aj celkom baví. Je to však z núdze cnosť. Niektorým spolužiakom vychádza žiť len z umenia, ale pokiaľ viem, tak len dvaja žijú výlučne zo svojej tvorby. A to nás bolo z každého ateliéru 12 absolventov... Niekomu sa pošťastí, ale napríklad moje veci sa veľmi nepredávajú. Sem-tam sa niečo podarí, ale živiť sa z toho nemôžem."

Ostáva v Košiciach

Brzdou pre jej talent je možno aj skutočnosť, že žije v Košiciach. Zaujímalo nás preto, či nezvažovala odchod do nejakej mekky umenia. "Možno by som mala viac možností, keby som sa napríklad presťahovala do Ameriky a bola by som veľmi priebojná. Kým si však človek vybuduje kontakty... Tu ma už ľudia poznajú, častejšie ako v Košiciach vystavujem v Bratislave. A v dobe internetu si myslím, že nie sme až takí separovaní, hoci žijeme na východe. Okrem toho ja zase nie som veľmi priebojná."

V dielach odhaľuje viac, ako plánovala

Mnoho jej diel obsahuje útržkovité spomienky na detstvo. Prostredníctvom takejto tvorby však umelec odhalí často oveľa viac zo svojho vnútra, ako pôvodne plánoval. "Je to naozaj občas dosť nepríjemné. Pretože tvoríte doma v súkromí, robíte si akoby vlastný výskum, skúmate, kam to až posuniete a keď sa to potom odrazu prezentuje, tak sa mi stáva, že mám niekedy až nepríjemný pocit z toho, že o sebe príliš veľa hovorím."

Opýtali sme sa preto, či ju to nenabáda k tomu, aby si začala dávať pomyselnú stopku v rámci ďalšej tvorby, čo sa týka odhaľovania svojho ja. "Možno už aj trošku áno. V niektorých veciach, keď už toho bolo veľa, som si povedala, že pokiaľ to nebude nevyhnutné, tak sa tomu radšej vyhnem. Nedá sa spomínať donekonečna, preto som teraz začala dosť riešiť ikonografické a archetypálne záležitosti, ktoré sa ma až tak veľmi netýkajú. Samozrejme, že tam nejaká časť zo mňa je, lebo ma to zaujíma a stotožňujem sa s tým, ale už mi to nemôže ublížiť."

Diskrimináciu necíti

V centre Luciinho záujmu sú i kolektívne mýty či predsudky, ktoré ovplyvňujú nielen ženy, ale aj vzájomné vnímanie pohlaví v súčasnosti. Postavenie ženy však vníma pozitívne. "Našťastie si myslím, že je to už dnes úplne v pohode. Počula som ešte, že sú nejaké platové rozdiely, ale ja napríklad pracujem so samými mužmi a necítim žiadnu diskrimináciu. Skôr mám pocit, že je ešte problém v ženách samotných. Že si ešte nie sme sebou úplne isté. Stretávam sa napríklad s tým, že sa dievčatá až strhnú, ak sa spomenie, že by ich niekto mohol považovať za feministky. Berú to ako urážku a pritom by mali byť vďačné feministkám za to, že sme tam, kde sme."

Túži vytvoriť ručnú animáciu

Lucia má veľkú záľubu aj v histórii, čo dokázala aj na svojej zatiaľ poslednej výstave v košickom Kulturparku s názvom Pandorine hry. Okrem iného sa inšpirovala ženskými postavami napríklad z antickej mytológie a histórie, akými sú bohyňa lovu Diana, čínska cisárovná alebo habsburská ikona Sissi. "Musím priznať, že ma história veľmi zaujíma, no mám v rámci nej veľké medzery, ktoré sa snažím plátať samoštúdiom," objasňuje autorka, ktorá si už vyskúšala aj umenie fotografie, animácie či videotvorby. "Momentálne skúšam najmä akvarel a jeho možnosti. Zaujíma ma, kam ho až posuniem. A po štvorročnej prestávke som začala opäť pracovať s videom, len ešte neviem, ako to dopadne. Keď totiž celý deň v práci robím s počítačmi, tak už doma nemám chuť. Taktiež by som si chcela skúsiť ručnú akvarelovú animáciu, ale neviem, lebo nie som veľmi trpezlivý človek. A popri práci by mi trvalo rok, kým by som naanimovala
5-minútový film."

V oblakoch už dávno nelieta

Cena Oskara Čepana je jednou z najprestížnejších súťaží na Slovensku. Lucia však z nej má zmiešané pocity. "Z tejto skúsenosti som bola skôr sklamaná. Po skončení školy som totiž akurát odchádzala do zahraničia, bolo to celé veľmi narýchlo a súťaž mi prišla zvláštna a neprofesionálna. Pomohlo mi to asi len v tom, že je to akoby známka kvality. Keď niekde uvedú, že vystavuje Lucia Dovičáková a bola finalistka, tak už ľudia vedia, že to nie je niečo úplne nekvalitné." Namiesto radosti z úspechu tak v nej ocenenie vyvolalo len značnú dávku rozčarovania. "Šokovalo ma, že je to najprestížnejšia súťaž, a vládla tam neochota a chaos. Hneď nato som išla do Írska, kde som vo fastfoode umývala záchody, čo bolo tiež dosť zlé. Som však rada, že som to zažila, lebo ma to posilnilo. Teraz musím pracovať, takže tiež nemám hlavu v oblakoch a som rada, keď mám voľný čas a môžem sa venovať tvorbe."

Nemá rada umenie, ktorému nerozumie

Zo súčasného umenia sa Lucii páčia diela, ktoré sú vtipné, prípadne ju nejako zaujmú na prvý pohľad. "V niektorých kruhoch viac frčia konceptuálnejšie veci, ja mám však rada všetko, niekedy aj čisto vizuálne diela. Nemám rada umenie, ktorému nerozumiem a ktoré ma ani nepriláka k tomu, aby som mala chuť mu porozumieť. A práve toto je, žiaľ, dnes v umeleckých kruhoch preceňované," dodáva výtvarníčka, ktorá pravidelne vystavuje doma i v zahraničí a jej práce boli prezentované napríklad aj vo Viedni, Berlíne, Prahe či Londýne.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.