Zo slovenských miest bola najväčšia nezamestnanosť v Košiciach, z výrobných odvetví v ťažkom priemysle a baníctve.
Chaotický systém poskytovania podpôr v nezamestnanosti bol malým príspevkom k veľkej chudobe jednotlivcov.
Zánik podnikov
Vláda ČSR považovala vtedajšiu situáciu, akou bola nezamestnanosť a zánik podnikov ťažkého priemyslu, za neriešiteľnú. V roku 1918 bolo v nich zamestnaných vyše 18-tisíc robotníkov a v roku 1923 niečo vyše osemtisíc. Akékoľvek snahy o ich záchranu, ako aj celkovú záchranu slovenského priemyslu zostali iba snahami. Zanikli napr. také podniky a závody ako Krompachy, Kunova Teplica, Lučenec, Hnúšťa - Likier, bane Zlatá Idka, Železník a mnoho ďalších. Podpory zo štátnych zdrojov niektorí ani nedostali, pretože mnohé rezorty neboli začlenené medzi tie, ktorých bývalým pracovníkom by podporu v nezamestnanosti vyplácali. Neporiadok bol aj v dĺžke vyplácania podpory. Miestne úrady nemali potrebné skúsenosti a niektoré prípady riešili župné úrady po sťažnosti na ministerstve.
Nespokojní živnostníci i poľnohospodári
Východoslovenské mestá a ich obyvateľov trápili okrem nezamestnanosti zlé hospodárske výsledky, pretože mestá museli splácať pôžičky a vysoké úroky ešte z čias monarchie, na ktoré si museli vziať nový úver alebo predávať mestský majetok. Živnostníci aj poľnohospodári boli nespokojní s nevyhovujúcim daňovým systémom, ktorý bol pre nich likvidačný a proti ktorému protestovali rôznymi prostriedkami. Východoslovenskí živnostníci posielali rezolúcie prostredníctvom Obchodnej a priemyselnej komory v Košiciach na jej ústredie aj na ministerstvo financií. Uviedli v nich konkrétne príklady z vtedajších berných (dnešných daňových) úradov, ktoré fungovali chaoticky, ich úradníci, ktorí komunikovali v maďarčine, lebo neovládali slovenčinu, pracovali nezodpovedne, keď napr. viackrát žiadali zaplatiť tú istú daň a vždy v inej a vyššej sume a vzápätí dotyčného pokutovali.
Pätnásť druhov daní
Poľnohospodári vyjadrovali svoju nespokojnosť s daňovým systémom protestnými manifestáciami, ktorými žiadali o jeho prehodnotenie. Pätnásť druhov daní, ktoré mali zaplatiť a ktoré by mohli vymyslieť iba v Kocúrkove, by muselo každého, nielen malého roľníka pripraviť takmer o všetko. Navyše od januára 1923 pribudla roľníkom ďalšia daň, ktorou chcel zrejme štát pomôcť obciam naplniť miestnu pokladnicu. Bola to daň zo psov a nebola nízka - sto až dvesto korún - a psa mal na dedine každý gazda. Taká suma bola na vtedajšie pomery vysoká. Pre porovnanie: mesačný plat služobnej v domácnosti bol dvesto korún.
Jedna z najväčších manifestácií za účasti 300 zástupcov obcí okresu bola v roku 1923 v Giraltovciach. Odtiaľ odoslali rezolúcie, do ktorých zhrnuli tieto skutočnosti aj obavy z budúcnosti, zo zlých úrod, do Prahy do snemovne a na ministerstvo financií.
Prebytoční úradníci
Na začiatku roku 1923 mestské zastupiteľstvá východoslovenských miest rokovali o zamestnanosti v svojich úradoch a schválili racionalizačné opatrenia, podľa ktorých prepustili prebytočných úradníkov. Prvé začali Košice a Kežmarok. V Košiciach po zrušení municípia bolo 80 takýchto pracovníkov, prevažne presluhujúcich, ale aj čakajúcich rok - dva na odchod do dôchodku. Každý z týchto čakateľov bol finančne odškodnený. Bola to akási forma predčasného odchodu do dôchodku. V Kežmarku málokto presluhoval, skôr čakal na dôchodok, a tam bol vysoký počet prebytočných úradníkov k počtu obyvateľov: päťdesiat na šesťtisíc, pričom mesto muselo splácať trojmiliónový úver. Podľa východoslovenských miest postupovali aj magistráty Bratislavy a Banskej Bystrice. V hlavnom meste, kde v samospráve najviac presluhovali, sa znížila administratíva o 167 pracovníkov a v Banskej Bystrici o 47.
Podpora nezamestnaným
Skutočnosť, že niektoré rezorty neboli v zozname pre vyplácanie podpory v nezamestnanosti vinou Ministerstva pečlivosti ČSR, toto po naliehaní župných úradov chybu napravilo a pre nezamestnaných v Smolníku predĺžilo dĺžku podpory zo 6 na 9 mesiacov. Vyzvalo okresné úrady v Gelnici a v Moldave, aby "...podporu nedostávali osoby bez nároku na ňu, t. j. mladšie a slobodné, ktoré nie sú živiteľmi rodín, sú majetné, penzisti a tí, čo podporu zneužívajú k ľahkomyseľnému životu, opilstvu, podlúdnictvu. Všetci, čo dostávajú podporu, majú byť prikazovaní v zmysle zákonov k núdzovým prácam za 1 Kč na hodinu." V Moldave začali vyplácať podpory počas 9 mesiacov tesárom, stolárom a drevorobotníkom, ktorí mali zaplatené povinné nemocenské poistenie a mohli sa preukázať potvrdením o celoročnom a nie sezónnom zamestnaní. Po intervencii župných úradov Bratislavská divízia ČsČK zriadila v Krompachoch pre deti nezamestnaných a pre dojčiace matky bezplatnú ľudovú kuchyňu. V Košiciach bolo 600 nezamestnaných. Mestské zastupiteľstvo schválilo zriadenie veľkej ľudovej kuchyne, kde mali variť pre dvesto najchudobnejších nezamestnaných. Pre matky s deťmi v dojčenskom veku z rodín nezamestnaných zriadil ČsČK bezlatné lekárske poradne aj so zdravotnou starostlivosťou.
Pomoc chudobným v Košiciach
Mestské zastupiteľstvo v Košiciach schválilo na rok 1923 nový systém pomoci chudobným občanom. Kto nepoberal vojnovú ani inú štátnu podporu a bol sám, dostával týždenne 10 Kč, s jedným dieťaťom 15 Kč, s dvoma deťmi 20 a s troma 30 Kč. Rodinám s viac ako troma deťmi poskytlo mesto 40 Kč týždenne. Komisia zostavila zoznam chudobných rodín, spomedzi tých, ktoré spĺňali kritériá z hľadiska potrebnosti, vybrala 125 a vyplatila im jednorazovo 1 780 Kč. Tento systém pomoci bol na rozdiel od predchádzajúceho v roku 1922 nový. Zmena bola v tom, že predtým mesto rozdelilo približne tisíc stravných lístkov na obedy vždy na 1 týždeň, ale neposkytovalo finančnú podporu, iba bezplatné lekárske ošetrenie. V čom mesto nedokázalo pomôcť ani núdzovo, to bola bytová situácia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
