Mnohočlenná rodina Henkelovcov a Zupkovcov z Nižnej Myšle prišla následkom masívneho zosuvu pôdy o strechu nad hlavou. Tiesnia sa teraz i s deťmi v priestoroch pivnice a garáže. Neupadli však do pasivity, chcú začať nový život. Všemožne sa snažia obstarať si vysnívaný domček ďaleko od dediny, kde stále prežívajú krušné chvíle.

NIŽNÁ MYŠĽA. Rodinu sme zastihli v záhrade provizórneho bývania. Okolo Žanety Henkelovej pobehovali detváky v spoločnosti domácich psov. Ich starí rodičia neveselo posedávali obďaleč. V horúci letný deň sa Žaneta, sediac pri spoločnom stole, vrátila k niekoľkým okamihom onej sychravej noci, ktorá im všetkým prevrátila život naruby.

Na ulici deväť hodín

Osudné minúty zažili v noci z tretieho na štvrtého júna. „Nadránom o tretej, vtedy bolo zo štvrtka na piatok, nás zrazu policajti prišli zobudiť, že musíme ísť preč z domu. Oznámili nám, že padá kopec," pustila sa Žaneta do rozprávania s menšou dávkou letargie. „Tak, ako sme sa zobudili, len v pyžamách, sme vybehli rýchlo vonku. Deti sme zobrali z postele bosé na ruky tak, ako boli, len aby sme s nimi stihli utiecť. Nič viac sme si nestihli vziať, všetko zostalo tam."

Spočiatku si neuvedomovali, čo sa stalo. Mysleli, že sa budú môcť do „svojho" čo nevidieť vrátiť. Zostali stáť ako prikovaní na ulici. Bezmocne a neveriacky sa prizerali tomu, ako skaza zákerne nahlodáva ich príbytok. „Od tretej ráno do dvanástej naobed sme vonku pred domom čakali, čo bude ďalej, či sa niečo nezmení. Len sme videli, ako všetko pomaly padá. No dúfali sme, že sa to raz zastaví. Stále sme mali nádej. Ešte do minulého týždňa sme dúfali, že sa to ustáli," povzdychla si žena.

Kopec sa zrástol s domom. Foto: Judita Čermáková

Dom musia zbúrať

Nebezpečný masív však vôbec nedbal na ich nádeje. Nekompromisne sa posúval ďalej, až váha zeminy zvalila zadný múr a prerazila aj so stromami do izieb ako lavína. Prízemie celé zanesené bahnom popraskalo, ešte i počas našej návštevy z domu vytekal potôčik. Nebola to pravdepodobne spodná voda, ale povrchová. Stekala z kopca rovno do domu, s ktorým sa akoby zrástol. I vchodové dvere sa ocitli pod zemou. Možná cesta do domu vedie jedine cez okno, a, samozrejme, v gumákoch.

„Stále viac sa to sype, aj dvor je zavalený, prevalilo sa to až k susedovi. Nie je už žiadna nádej. Podľa posudku statika sa musí búrať. Povedal, že keby nebolo nášho domu, svah by sa už dávno zosypal aj na ďalšie," vysvetlila pani Henkelová.

Veľkú budovu obývali tri generácie - starkí, Žaneta s manželom a dvoma deťmi, jej brat s manželkou a troma deťmi a ešte aj ich sestra na invalidnom dôchodku. Spolu dvanásti. „Bolo nám tam veľmi dobre, každý mal svoje izby, chodby. Všetko sme prispôsobili tak, aby sme mohli spolu pekne žiť. Mali sme dve kúpeľne. Jedna bola vynovená a prerobená na bezbariérovú kvôli otcovi, je na vozíku," zaspomínala si na chvíle, keď ich život bežal ešte v normálnych koľajach.

V takýchto stiesnených podmienkach už mesiac žijú siedmi. Foto: Judita Čermáková

Po štyridsiatich rokoch prišla pohroma

Žanetu s rodinou, rodičmi a sestrou v rámci svojich možností prichýlil ďalší brat. Poskytol im pivnicu neďaleko trosiek ich niekdajšieho pohodlného príbytku. Brat s rodinou, ktorí s nimi v rodičovskom dome bývali, sú teraz v garáži.

„Ten pocit sa nedá ani opísať, keď vidíme, ako náš dom síce ešte stojí, ale dnu už ani nemôžeme vojsť. Je to hrozné," zamyslela sa mama dvoch detí. „Ani na záchod nemôžeme poriadne ísť, len latrínu je tu. Otec tu nemá dobré prostredie, ťažko sa pohybuje. Deti sú nervózne. Kúpeľňa tu nie je normálna. Máme iba štyri postele, tlačíme sa na nich siedmi. Varím na peci. Takto fungujeme už mesiac, je to na nevydržanie. Strašne to dolieha na psychiku," vykladala ustarane gazdiná.

Pri týchto slovách starkú Reginu Zupkovú, ktorá dovtedy len bez slova načúvala, premohol žiaľ. „Celú mladosť som ťažko robila na dom. Pracovala som na družstve. A o všetko sme prišli! Štyridsať rokov sme tam bývali a teraz sme bezdomovci, nemáme ani dosť postelí. Ale Ježiško nám pomôže," pregĺgala slzy. Dedko sa nezmohol ani na slovo.

Cez stenu sa prevalili stromy, zariadenie z prízemia je zničené. Foto: Judita Čermáková

Zachránili si len šaty

Z majetku Henkelovcov a Zupkovcov, ktorý si zhromažďovali celý život, nezostalo takmer nič. Nemalé investície do sanity, nábytku a ďalšieho zariadenia vyšli navnivoč. Niektorí Myšľania si domy rozoberali šetrne, aby im zostali aspoň tehly a drevo na stavbu. Ich budova je však narušená, naklonená a popraskaná natoľko, že ani materiál sa pravdepodobne nebude dať využiť.

„Akurát nejaké šatstvo sme si stihli zachrániť. Máme si aspoň čo obliecť. Nábytok sa už nedal použiť. Z bahna sme skúsili vytiahnuť jednu skriňu, no nevydržala. Keď sa vysušila, rozpadla sa," vykresľovala smutne Žaneta. „Aspoň brat si ešte stihol niečo povyberať. Ale ja vôbec, nedalo sa už, všetky moje veci tam zostali, aj všetky mamkine. Naposledy sme sa už nevedeli dostať do domu ani cez to okno."

Čo stihli zachrániť, to si poznášali a poskladali do stiesnených priestorov pivnice. Nevedno zatiaľ, ako naložia s menším hospodárstvom. Na dvore totiž chovali pár sliepok a húsok, nad ktorých osudom takisto visí otáznik.

Mnohopočetná rodina v dobrom počasí trávi čas vonku, aby sa nemuseli tlačiť v pivnici. Foto: Judita Čermáková

Prestali pracovať

Kvôli katastrofe sa Henkelovci vzdali zamestnania. „Som teraz na sociálke. Pracovala som ako vedúca mäsiarne, ale po tomto nešťastí som musela skončiť s prácou. Nedalo sa to zvládnuť. Je to ťažké, ocitli sme sa tu ako u cudzích. Deti to tu nepoznajú, nechodili sme sem často, tak raz za dva týždne. Nechcela som ich nechať len tak napospas. Aj s rodičmi treba behať kade-tade a všetko vybavovať. Radšej som dala prednosť rodine pred zamestnaním," povedala bývalá predavačka.

Jej manžel robil hrobára na verejnom cintoríne. Aj on musel s prácou skončiť, aby sa mohol zapojiť do riešenia ich ťažkej životnej situácie. Obaja chcú začať nový život. Našli si totiž pomerne lacný päťizbový domček s dvoma kúpeľňami. O Nižnej Myšli však už nechcú ani počuť. „Už tu nechceme žiť, ani na to nemáme financie. Ale aj keby bola možnosť, už by sme tu nezostali. Na novom mieste si chceme hľadať aj novú prácu."

Snívajú o novom bývaní

Od nuly by chceli začať v Bačke, obci od Myšle vzdialenej asi osemdesiat kilometrov. „Nasťahovali by sme sa tam my s deťmi, rodičia a invalidná sestra. Ďalší brat by sa musel postaviť na vlastné nohy."

Všemožne sa snaží pozháňať peniaze, no vlastné sily jej nestačia. „Je mi trápne pýtať od ľudí, ale nemám iné východisko. Za ten domček chcú 18-tisíc eur, ale dve tisícky nám spustili. Našli sa dobrodinci, ktorí pomohli. Už nám prispeli firmy a ľudia desiatimi tisícmi. Stále to nie je dosť," láme si hlavu matka dvoch detí.

V najťažších chvíľach na nich aj ďalších Myšľanov mysleli obchodné reťazce či potravinárske firmy. Vďaka nim mali aspoň čo dať do úst. Henkelovci sa tešia i z novej darovanej práčky. Najradšej by ju už spustili vo svojom vysnívanom domove. „Tešila by som sa, keby sa nám to podarilo do septembra, kým sa začne školský rok. Malá Klaudia už teraz pôjde do školy. Nechcela by som, aby začala chodiť sem a potom by sme ju museli prekladať na iné miesto."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.