Korzár logo Korzár
Pondelok, 25. september, 2017 | Meniny má Vladislav

Arpád Račko: Nerád stvárňujem utrpenie

Bez jeho sochy Maratónca by hádam Košice ani neboli Košicami. Okrem nej však vyšlo spod jeho rúk množstvo ďalších monumentálnych i komorných plastík, okolo ktorých v meste mnohí z nás často prechádzajú bez toho, aby vôbec tušili, kto je ich autorom.

Oslávenec majster Arpád Račko tvorí aj v krásnych osemdesiatich rokoch.(Zdroj: Judita Čermáková)

Majster Arpád Račko nám v rozhovore prezradil, že umelci majú rovnaké slabosti ako bežní ľudia, že bez veľkej dávky poézie si svoju tvorbu nevie ani predstaviť a že každý by mal tvoriť, ako cíti. Presne tak, ako to on sám robí už celých šesťdesiat rokov.

Sochárstvo je pre vás rehoľou, požehnaním, alebo veľkým darom, ktorý v sebe zahŕňa obe polohy?

- Sochárstvo považujem za najkrajšie povolanie na svete. Nie je to zamestnanie, ale povolanie. A každý by mal v živote uplatniť svoj talent. Ja by som bez práce nevedel žiť. Kým budem môcť, budem robiť tú moju socharinu. Dnes si už cením každú hodinu, každý deň, ktorý mi ostáva a chcem ich ešte vyplniť zodpovednou poctivou robotou.

V knižke o vás z pera Jána Čomaja sa môžeme dočítať aj o tom, že žiadny umelec, teda ani vy, neprežíva vždy len šťastné obdobie. Že aj vy ste v ateliéri občas hľadali hák, na ktorom by sa dalo bezpečne visieť. Čo vám v tých najťažších chvíľach pomáhalo?

- Umelec tvorí najlepšie veci, keď je najšťastnejší, alebo práve naopak. Zažil som v živote veľa krásnych chvíľ, ale aj chvíle tragické a nepríjemné. Vo svojom najhoršom životnom období som musel podať osobnú tvorivú výpoveď a vytvoril som plastiky Tragédia, Zúfalstvo, Filozof a keď smútok pominul, tak dievčenský akt. Vyhýbal som sa však námetom, z ktorých by bolo prvoplánovo cítiť tragédiu či bolesť. Nerád stvárňujem utrpenie a keď aj musím podať svoju výpoveď, tak sa snažím, aby to nebolo pre ľudí nepríjemné. Aby pochopili, že áno, prišla tragédia, ale pominie a zase bude všetko v poriadku. Keď som aj dostal úlohu stvárniť nejaký pamätník oslobodenia, tak som sa snažil nezamerať sa na boje a na zbrane, ale siahol som po náznakoch. Nikdy som nemal rád násilie. A v súčasnej dobe je ho veľa. Mladým ľuďom chýba jedno - cit pre poéziu. Sú možno inteligentnejší a rozhľadenejší ako my kedysi, no chýba im poetická stránka života.

Vy však máte k poézii blízko, lebo každá vaša socha akoby bola nejakým akordom a niesla v sebe niečo z poézie...

- Odjakživa som totiž poéziu nekonečne miloval. Dokonca som aj jeden čas písal básne. Ešte aj dnes by som vedel mnohé, ktoré som sa v škole naučil, zarecitovať. Na básničky mám dobrú pamäť, na mená priateľov si však už dnes, žiaľ, často neviem spomenúť. Do svojich sôch sa však naozaj snažím vždy pridať poetický náboj. Mnohé sú ním poznačené. Často sa opakujem v motívoch, akými sú hudba, poézia... Domnievam sa, že príroda nikdy nič krajšie nevymyslela a nestvorila, ako ľudské telo. Harmónia nežného ženského tela sa nedá k ničomu prirovnať. Keď sa človek bežne pozrie na nahú figúru, tak si ju nezapamätá tak, ako keď k nej pristupuje s tým, že ju ide nakresliť. Toto sa využíva v našej robote. Čo najviac človek prírodu pozoruje, akoby ju úplne vstrebal do seba a neskôr sa už nemusí ani dívať na model a vie, ako je stavané lýtko, koleno, rameno...

Keď spomíname prírodu, váš učiteľ, pán Jan Lauda vám povedal: "Uč sa, chlapče, od prírody, nik iný nič lepšie nevymyslel." Dostali ste vôbec niekedy v živote lepšiu radu?

- Bola to pre mňa veľmi dobrá škola. Vstrebával som do seba všetko. Remeslo, poučky... Základné zásady som si zapamätal a stále si ich pri tvorbe pripomínam. Ešte aj dnes akoby za mnou stál a debatoval so mnou.

Vy ste však mali aj ďalších profesorov veľmi zvučných mien, ako boli napríklad Július Bukovinský, Ľudovít Feld, Ján Mathé... Ako na nich spomínate?

- Na svojich prvých učiteľov si spomínam s nesmiernou úctou. Venovali sa mi a veľa som sa od nich naučil. Oni ma držali za ručičky a viedli prvým výtvarným prejavom. Napríklad pán Bukovinský ma volal do svojho ateliéru, kde mi často prichystal model a kým si on maľoval svoje Myslavčanky, ja som mohol podľa modelu kresliť akt. Vysvetľoval mi maliarske princípy, korigoval moje kresby a viedol ma k tomu, aby som sa neustále zlepšoval. Veľa času mi venoval i vynikajúci grafik Ľudovít Feld. A pod vedením sochára Mathého vznikli moje prvé plastiky.

U vás je zaujímavá veľká rozmanitosť tvorby. Prečo vám vyhovuje?

- Vo výtvarnej oblasti vytváram všetko, čo je potebné. Monumentálne sochy, komorné plastiky, medaily... a tiež aj maľujem. Nesústreďujem sa len na figúru či portrét. Nedá sa totiž jedna vec oddeliť od druhej, všetko spolu súvisí. Sochár musí vedieť nakresliť svoju myšlienku, overiť ju v hmote, v priestore a až tak potom pristúpiť k realizácii definitívneho modelu. Moja tvorba spočíva vo viacerých etapách. Keď prídem na nejakú myšlienku a kompozíciu a keď si v hlave spracujem nejakú tému, tak si ju najprv nakreslím a vytvorím niekedy aj vyše desať skíc. Potom myšlienku začnem prenášať do priestoru a až tak, keď mám vo veciach jasno, pristupujem k tretinovému modelu. Som však najmä figuralista. No a v ostatných rokoch som sa dokonca zúčastnil medzinárodných maliarskych plenérov a pustil som sa aj do krajinárskej tvorby. Kolegovia maliari boli zvedaví, čo chce ten farboslepý sochár vytvoriť. A boli prekvapení, keď videli, koľko odtieňov zelene som dokázal zachytiť. Vtedy si pozmenili názor na moje farebné videnie.

Každý umelec si osvojí určitý materiál a tým vaším je kov. Prečo?

- Niekto si zamiluje kameň, iný drevo. Mne najviac vyhovuje práca s kovom. Liatym, zváraným i voľne tvarovaným. Poznám jeho vlastnosti, viem, čo mi môže dať, ako ho môžem tvarovať. Nesmiem ho znásilňovať, musím sa mu prispôsobovať a pochopiť, čo od neho môžem očakávať. Urobil som si zváračské skúšky a mnohé, aj monumentálne plastiky, som od začiatku až do konca robil sám. V ostatnom čase som si doplnil vedomosti ohľadom odlievania do bronzu. Odlievam spôsobom strateného vosku, čo je veľmi presné odlievanie. Forma veľmi krásne kopíruje originál.

Nemáte rád násilnú snahu o originalitu, ktorou sa dnes mladí ľudia snažia prezentovať. Byť za každú cenu originálny, možno aj na úkor umenia. Vy ste originálny, no ostávate pritom výsostným realistom. To dnešné, čo sa tlačí do popredia, je však o inom. Čo je preto podľa vás dobrá cesta pre mladých, ktorí chcú zaujať?

- Mladý človek je zvedavý. Niekedy kvôli tomu ide tak ďaleko, že mnohokrát riskuje. Ako Ikaros, ktorý neposlúchol otca, vyletel privysoko, spadol a zahynul. Nie je to však záporná postava. Mladosť je taká. Túži poznať aj za cenu rizika. Schvaľujem, keď mladí ľudia skúšajú a hľadajú cesty, ako ďalej. Niekedy sú aj na omyle, ale to už tak býva. Tvrdím, že je správne, aby každý tvoril tak, ako cíti. Ale nech nežiada, aby to každý schvaľoval. Mne sa napríklad páčia niektoré veci, ktoré ma dokážu osloviť. Všimnem si ich, prezriem a súhlasím s nimi. Ale nie s každou vecou súhlasím. Niekedy je filozofia mladého človeka podľa môjho názoru miestami až chorá. Ale taký je svet.

Keď ste spomínali svoje najsmutnejšie životné obdobie, to u vás súviselo s nešťastnou láskou. Je to tak, že umelec svoje lásky, vzťahy a životné múzy prežíva intenzívnejšie ako iní ľudia?

- My sa snáď líšime od bežných ľudí jedine v tom, že vieme postrehnúť veci, ktoré iný dajme tomu prehliadne. A možnože v nás niektorá oblasť vyvolá väčšiu emóciu, ako u iných, no inak sme rovnakí, ako všetci ostatní. Máme tie isté slabosti.

Vaše aktuálne oslavy krásneho životného jubilea sú dôvodom na obzretie späť. Aký je to pocit vidieť za sebou toľko vytvorených umeleckých diel?

- Z každej veci, ktorá sa vydarí, má človek radosť. Mnohokrát som sa pri tvorbe natrápil, aj duševne, aj fyzicky. Ale keď je výsledok dobrý, tak je všetko v poriadku. Nebolo to márne. Diela som vytváral s plnou zodpovednosťou a aj dnes, keď okolo niektorých prechádzam, si vybavujem konkrétne obdobia svojho života. A občas mám nesporne dobrý pocit.

Čo však pociťujete, keď sa niektoré z vašich diel stratí, prípadne ho niekto ukradne?

- Z každej výstavy mi niekto niečo ukradol. Skutočne. Nebola ani jedna, z ktorej by mi niečo nezmizlo. Niekedy aj veľmi cenné veci. Bohužiaľ, je to tak, že ľudia si prisvojujú veci, ktoré sa im páčia. Žiaľ, mnohokrát sa plastiky kradnú len kvôli materiálu. Za sochu, ktorú vedia odniesť do zberných surovín, dostanú pár halierov a skutočná hodnota plastiky je pritom mnohonásobná. V Košiciach zmizlo veľa bronzových plastík. Aj moja socha Dospievajúcej v životnej veľkosti, no nemyslím si, že to bola krádež kvôli materiálu, ale na objednávku. Je to nepríjemné a človeka sa veľmi dotkne, keď zistí, že jeho dielo bolo ukradnuté, prípadne zničené. Je to veľmi smutné. Ale taký je už život.

Aj napriek krásnemu jubileu ste neustále umelecky činný. Na čom momentálne pracujete?

- V súčasnej dobe mám rozpracované viaceré portréty. Jednak v maľbe, ale aj v sochárskej tvorbe. Samozrejme, stále pracujem aj na voľných témach. Rád by som ešte využil chvíle v jeseni môjho života a vytvoril pár naozaj hodnotných vecí. Keď už nebudem môcť pracovať, bude to pre mňa veľmi zlé. Práca ma motivuje a svoju robotu veľmi milujem.

Profil

Arpád Račko

  • Narodil sa 17. júla 1930 v maďarskom Szolnoku.
  • Žije a tvorí v Košiciach.
  • Študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe.
  • Jeho učiteľmi boli osobnosti ako Július Bukovinský, Ľudovít Feld, Ján Mathé a hlavne Jan Lauda.
  • Koncentruje sa najmä na výtvarné využitie výrazových možností kovu a zameriava sa viac na realizácie spojené s architektúrou.
  • Vytvoril desiatky sôch, súsoší, plastických diel, portrétov a reliéfov. K najznámejším patria socha Maratónca na Námestí maratónu mieru z roku 1959, socha erbu mesta Košice z roku 2002, plastika Dospievajúcej z roku 1963, pamätník v Krompachoch z roku 1981 a mnohé iné.
  • Výstavu jeho diel môžete navštíviť vo Východoslovenskej galérii ešte do nedele.

Neprehliadnite tiež

Severný obchvat Prešova na papieri existuje. Pozrite si projekt

Otázny je termín, peniaze, aj konečná podoba R4 pri meste.

Americký denník opäť písal o Spišskom Hrhove

The New York Times chválil prácu s Rómami.

Komentár Petra Schutza

Mŕtvolná stabilita

Slovenskí politici by sa mali nad sebou zamyslieť, ak teda majú ešte čím.

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Nesledujeme mohutnú wagnerovskú operu, skôr reláciu o varení

Každý bude trochu nespokojný.

Najčítanejšie na Korzár


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  3. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  4. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  5. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
  6. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  7. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  8. Rastie nám pokrivená generácia?
  9. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  10. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  1. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  2. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  3. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  4. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
  5. Detské zúbky sú veda
  6. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  7. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  8. Rastie nám pokrivená generácia?
  9. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  10. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 14 101
  2. Rastie nám pokrivená generácia? 8 719
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 3 160
  4. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 2 677
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 1 854
  6. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 295
  7. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 1 241
  8. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 031
  9. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 003
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky 537

Už ste čítali?

Domov Najnovšie Najčítanejšie Desktop