Budeme sa ešte zabávať?
Sľubujú nám to, sľubujú, že v najbližšom štvorročnom období v našom parlamente zavejú nové vetry. Koaličníci chcú dosiahnuť, aby poslanci z rôznych parlamentných strán boli voči sebe slušní, a ak už sa budú navzájom osočovať a nadávať si, tak aspoň nie slovami, aké sa používajú v krčmách, v ktorých sa síce nesmie fajčiť, ale na zem pľuť pokojne. A že sa zavedie poriadok, čo sa týka dochvíľnosti a prítomnosti v rokovacej miestnosti a nie v parlamentnom bufete, kde vám už koňak nenalejú. Aspoň nie do poldecového pohára, ale iba do kávovej šálky, aby aj koza, aj kapusta zostala celá... Povedzme si, že slušnosť v parlamente je chvályhodná vec, zarmúti to však mnohých bežných občanov, ktorí si zvykli na to, že z úst niektorých poslancov vychádzajú veci, na ktorých sa potom môžu baviť celý týždeň. Alebo sa napríklad naučia, ako balamutiť okolie pri podpisovaní prezenčnej listiny. Príkladov z minulého obdobia je omnoho viac, niektoré sa ľahko zapamätajú a ani po dlhšom čase nezabudnú. Samozrejme, je tesne po voľbách a riadna parlamentná sezóna sa začne až po prázdninách, ale aj tie dva "uvádzacie" parlamentné dni, keď sa volilo "šéfstvo" a zloženie výborov, ukázali, že výchova k lepšiemu nebude jednoduchá. Slota znova dobehol do parlamentu až na poslednú chvíľu a jeho podpredsedníčka Anna Belousovová znova vychytila zlý deň. Škrekľavý výrok "dajte si pozor na hubu, lebo po nej dostanete" bývalá podpredsedníčka parlamentu "venovala" Ondrejovi Dostálovi z Mostu-Híd, pretože ten odmietol hlasovať za jej zvolenie za predsedu výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny a nijako sa tým netajil. Belousovovú to tak naštvalo, že pospomínala ešte idiotov, trestné oznámenie a pritom stihla pochváliť seba, že sa ako žena vie obrániť aj sama. Tá výchova bude asi dlhočizný proces...
Kde si všetci pletú všetko
Prezidentský palác je taký čarovný, až je začarovaný. Alebo dočista zamrzol v minulom storočí... Takáto spojitosť sa človeku vynára zakaždým, keď sa na obrazovkách objaví nejaký výnimočný ceremoniál, s čím súvisia aj nejaké vyznamenania, prejavy, poklony, úklony, podpisy, skrátka, všelijaké tie oficiálnosti s domácimi či zahraničnými aktérmi za účasti pána premiéra a jeho suity. Lebo protokol sem, protokol tam, "domáce" osadenstvo vie povyrábať také faux pas, že sa aj človeku neznalého správneho chodu udalostí zahmlieva pred očami. Nebudeme teraz spomínať dávnejšie udalosti, keď sa Lisabon poplietol s Libanonom, dokonca aj Slovenská republika so Slovenskou socialistickou republikou, ale prenesme sa do dnešných dní, keď si na tomto mieste podávali kľučky členovia starej a novej vlády. Napríklad, po Ficovi prišla Radičová a pán prezident sa v tej rýchlosti zrejme nestihol preorientovať a oslovil ju ako podpredsedníčku Smeru, čo novej premiérke muselo trhať uši, ale iste mu hneď odpustila. Lebo kým ostatní prezidenti sa navzájom mojkali na niektorom juhoafrickom štadióne, náš musel sedieť doma, vítať, podávať si ruky a utrúsiť slovo dve, a čo bolo po futbale pre neho najbolestnejšie, rozlúčiť sa so "synom" Ficom, keď ho už ten nazval otcom. V "rozbehanom" rozpoložení musel byť v posledných dňoch aj jeho kancelár Milan Čič, ktorý tentoraz síce nespomenul Slovensko ako socialistickú republiku, ale nespomenul si ani to, v akom poradí má čítať novomenovaných ministrov, aby zložili sľub. Asi mu v noci nejaký zlý duch paláca pomiešal papiere, z ktorých to ledva čítal. Chudák Krajcer, darmo čakal, až ho vymenujú za ministra kultúry. Každý ho predbehol, hoci mal byť na rade. Nakoniec sa Čič zobudil a hláškou "nezabudli sme na ministra kultúry, len sme ho prekročili", vybavil celý popletenec. No a čo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
