Alebo soľ. Nasypem do hrnca obvyklú dávku a drahý, hoci je odporca presáľania, ma zjazdí, prečo je to jedlo bez chuti. A tak sypem, sypem, a furt nič.
Iná otravná maličkosť - zapaľovač. Trafikantke neverím ani nos medzi očami, keď s víťazoslávnym úsmevom predo mnou skúša jednorazový zapaľovač. Viem, že za prvým rohom si síce ešte pripálim, ale za druhým už plamienok z neho nevykrešem, aj keby som sa pokrájala. Ale čo narobím. Však je jednorazový.
Dáždnik. Tak ten ma vytáča do nepríčetnosti. Keď ho mesiac nosím v kabelke, udrú najväčšie horúčavy a suchoty v histórii. Nechám ho raz doma a spustí sa také božie dopustenie, že zmoknem ako kura a skončím aspoň na dvojtýždňovej péenke. A ak sa raz za päť rokov náhodou trafím, že prší a ja mám zázrakom dáždnik pri sebe, určite sa hneď po jeho otvorení ozve tichučký zákerný zvuk. Pic! Látka sa uvoľní a z dáždnika trčia už len drôty. Kúpim si teda nový, ktorý určite stratím už na druhý deň. Ale takých s trčiacimi drôtmi mám doma päť. Tie nestratím, aj keby som chcela.
Ďalšia otravná maličkosť na svete je nenápadná. Začalo sa to svrbením na krku. Chytila som to nielen ja, ale aj moja polovička. Červené fľaky na našich telách postupne pribúdali a my, hoci „odkojení“ na televíznych kriminálkach, páchateľa nie a nie odhaliť. Až raz mi to došlo. Visačky. Viete, tie, ktoré označujú veľkosť tričiek či nohavíc. Neviem kedy, ale raz asi museli všetky odevné firmy sveta uzavrieť odpornú kartelovú dohodu - dohodli sa, že tie malé hnusné štítky budú vyrábať z nejakej umelej látky, na ktorú sú alergickí všetci ľudia na svete. Vybabrala som s tým. Všetky visačky zo všetkých kusov oblečenia som poodstrihávala. Pýcha na môj počin ma opustila v momente, keď ma vyrazili z čistiarne aj s dvomi vrecami. Neberú veci bez tých visačiek. A tak polovica nášho šatníka, ktorú mohla zachrániť len čistiareň, skončila v koši. Odporné malé hnusné visačky! (či ako sa to volá, tá somarina asi ani nemá normálne pomenovanie)
Mobil, to je iný príbeh. Keď čakám najdôležitejší telefonát v živote, určite sa vybije. Ak funguje, tak sa proti mne spriahnu všetky agentúry sveta, ktoré robia nejnezmyselnejšie a najzbytočnejšie ankety na svete. Neviem, prečo si myslia, že som jediný respondent v tomto štáte, ktorý môže na ich blbé otázky hodinu odpovedať. Ak prejde deň, že mi nezavolá nejaká takáto agentúra, tak potom určite v noci po druhej vytočí moje číslo jeden pubertiak, ktorému už niekoľkýkrát po sebe vysvetlím, že naozaj nie som tá 15-ročná Barbie z diskotéky. Ale furt mi neverí. Nuž, a ak sa náhodou stane zázrak a zavolá mi niekto normálny, ani za svet mobil v kabelke nenájdem. Vytiahnem ho presne v sekunde, keď dozvoní. A volajúci? Utajené číslo. To, o aký dôležitý telefonát išlo, sa dozviem až neskôr. Keď je to už neaktuálne.
PS 1: Neskutočne ma otravujú otravné maličkosti.
PS 2: Ako decko som bola po uši buchnutá do chlapca od susedov. Dodnes mi v ušiach znie veta, ktorou ma častoval najčastejšie: „Hej maličká, neotravuj!“
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
