NIŽNÁ MYŠĽA. Chlapci pracovali 2,5 týždňa 24 hodín denne. Vyťahovali z poškodených domov šokovaných ľudí, odčerpávali vodu, vynášali zariadenie. Mesto Tvrdošín v Žilinskom kraji sa ich rozhodlo odmeniť štvordňovým pobytom v rekreačnom zariadení Oravice, samozrejme, zdarma.

Strážili domy pred vyrabovaním

Živelná pohroma zničila v Myšli desiatky domov, mnohí ľudia si zachránili iba holé životy. Od prvých chvíľ sa v obci zorganizovala skupina chlapcov, ktorí pomáhali, ako sa len dalo. Myšľania ich teraz považujú za novodobých hrdinov. Od prvého júna, keď zničilo prvý dom, sa deň čo deň zvolávali mobilmi, zháňali autá, čerpadlá, benzín. Všetko za vlastné peniaze. Nábytok, ktorý vynášali z poškodených domov, prevážali autami a skladovali v budove bývalého kláštora. V čase najväčšieho vypúšťania vody z nádrže Ružín chodili napĺňať vrecia pieskom, potrebné na budovanie protipovodňových hrádzí. Po nociach vytvárali hliadky "strážnej služby", aby zabránili prípadnému rabovaniu opustených domov.

Pomáhal, hoci sám prišiel o domov

"Keď začali praskať domy, bolo to čosi hrozné," zaspomínal si na pohnuté udalosti 18-ročný Peter Cengel, jeden z koordinátorov partie kamarátov pri záchranárskych prácach.

Chlapcova rodina takisto patrí k tým, ktoré prišli o príbytky, zosuv im v stenách domu narobil obrovské trhliny, zrútila sa aj časť murovaného oplotenia. "Kúsok od nás býva strýko, v dome žili šiesti, im začal dom praskať ako prvým. U nás sa to začalo niekedy nad ránom, o pol jednej či druhej. Praskal betón, asi za pol hodiny bolo všetko zničené. Zobudil som sa na ten praskot, stihli sme si zobrať len doklady a utiecť. Vtedy začali všade praskať aj drôty elektrického vedenia, našťastie, mama bola u tety v Košiciach."

Peter so svojím otcom začali ihneď po nečakanom údere osudu organizovať záchranárske práce, pobudili všetkých susedov naokolo a čakali, čo sa bude diať ďalej. Do svojho domu nesmeli ísť, privolaní hasiči vydali prísny zákaz vstupu do obydlia. Hrozilo totiž, že každú chvíľu môže spadnúť.

"S kamarátmi sme sa potom zmobilizovali a dohodli na tom, čo kto bude robiť. V podstate viac ako dva týždne sme sťahovali dom za domom, všetkých štyridsať. Nábytok a iné cenné veci sme prevážali vlastnými autami alebo aj hasičskou aviou do budovy kláštora. Niektorí ľudia potrebovali povyberať z domov okná, pomáhali sme aj im. Chlapci rozvážali po dedine potraviny, ktoré prišli z Červeného kríža či iných inštitúcií. Neskôr nám priviezli čerpadlá, v dolnej, vodou zaliatej časti obce sme nimi odčerpávali vodu z domov. To bolo väčšinou cez deň, v noci naše hliadky zasa strážili ešte nevysťahované domy, aby ich niekto náhodou nevyraboval. Chvalabohu, nenašiel sa nikto, kto by si na také čosi trúfol."

Myšľania tvrdia, že štát zlyhal

Paradoxne, prvých šesť či sedem dní po živelnej katastrofe, údajne všetky záchranné práce robili Myšľania sami, vraj ich nikto zo štátnych a na to určených orgnizácií nekoordinoval, dokonca im ani neposkytol potrebné materiálne zabezpečenie. Myšľania sa ešte aj teraz sťažujú, že v prvých kritických momentoch totálne zlyhala pomoc štátu.

"Chlapcov sa nikto nepýtal, či majú benzín do čerpadiel, prečo sú týždeň v jednom odeve, prečo nemajú gumáky a podobne," posťažoval sa nám jeden z obyvateľov obce. "Je nenormálne, ak zavoláte na policajnú tiesňovú linku s tým, že padá dom a oni vám povedia, že čo oni s tým majú."

V uniformách mestskej polície

Tieto slová nám potvrdil aj Peter. Podľa jeho slov pomôcť im krátko po nešťastí prišli iba hasiči, po odborníkoch z civilnej ochrany, krajského povodňového štábu alebo obvodného úradu vraj nebolo ani stopy.

"V podstate takmer tri týždne sme v celej dedine makali iba my, ktorí teraz odchádzame do Oravice (medzičasom sa už z pobytu vrátili - pozn. red.). Napríklad vojaci prišli do obce, zdržali sa tu asi päť hodín, potom sa otočili na päte, zmizli a už sme ich tu viac nevideli. Čo sa týka nejakého materiálu, všetko sme si najprv platili sami a nosili bločky na obecný úrad, aby nám to všetko preplatili. Robili sme asi týždeň každý vo svojich veciach. Potom nám z košického magistrátu poslali nohavice, časti bývalých uniforiem mestskej polície, dali nám gumáky a reflexné vesty. Najhoršie pre mňa bolo to, keď sa začali zosúvať domy. V živote som niečo podobné videl možno iba v telke. Od prvého telefonátu sme boli celá partia v kuse spolu, každý deň. Bolo to strašne vyčerpávajúce, spali sme v hasičskej zbrojnici či v autách. Vždy si jeden z nás pospal nejakú hodinku a išiel robiť ďalej. Celé to bolo hrozné, v prvých chvíľach po tej katastrofe stáli ľudia vonku na ulici, plakali, nevedeli, čo majú robiť, kde budú bývať," dodal Peter.

Hreje ich dobrý pocit

S odstupom času sa nielen on, ale aj ostatní chlapci pri pomyslení na to, čo dokázali v uplynulých týždňoch, cítia výborne. Ponuka rekondičného pobytu v Oravici ich vraj všetkých milo prekvapila, vôbec to nečakali. O zaslúženom výlete sa dozvedeli až od Petrovho otca, ktorému to oznámili z obecného úradu. Asi všetci Myšľania sa zhodujú v jednom. Tvrdia, že ich mladí hrdinovia si takéto ocenenie naozaj zaslúžili.

Celá skupina odcestovala na rekreáciu prvého júla zájazdovým autobusom košického dopravného podniku, ktorý mladým záchranárom uhradil prepravu.


Peter Cengel. Z domu, kde žil, ostali takmer iba ruiny. Foto: Judita Čermáková


Novodobí hrdinovia. Chlapci čakali, kým príde autobus a odvezie ich na rekondičný pobyt. Foto: Judita Čermáková

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.