Známy knihomoľ našiel vášnivý vzťah k literatúre už v detstve a o chuť smiať sa ho nepripravil ani dvaťsaťročný normalizačný zákaz. Stretnúť najpopulárnejšieho neznámeho autora znamená ocitnúť sa na chvíľu v plnofarebnom svete láskavého humoru.

Váš život je plný paradoxov. Spomeniete si na niektorý?

- Boli to skôr také životné kotrmelce, keď sa človek začne príjemne rozbiehať a niekto mu rúčkou dáždnika podtrhne nohu. Myslel som, že jedine práca na vysokej škole je môj život. A presvedčili ma, že nie. Musel som odísť, pracoval som ako vojak v bani, kde som vôbec nemal byť, pretože som mal na jednom oku osem dioptrií, a len do troch sa mohlo ísť pod zem. V uhoľnom prachu som pracoval rok, hoci som mal sennú nádchu a alergie. Ale to sú skôr zlomyseľnosti života, také - A just!

K takým zlomyseľnostiam patrí aj to, že vás vyhodili zo školy, z práce, z bytu, zakázali publikovať. Hneváte sa na to?

- Nie, to treba eliminovať. Človek nemôže žiť vo vedomí starých krívd, v pocite ublíženia. Napríklad na schôdzach pétépákov starý pán, ktorý mal život za sebou, mal pravnukov, kadečo prežil, vstal a povedal: 'Najväčšie svinstvo zo všetkého bolo, že ma pred matúrou vyhodili z gymnázia.' Živil to v sebe celý život, a to nie je zdravé. Je to ako mať hnisavý vačok pod zubom a pestovať si ho. Ja som sa usiloval vysmiať sa zlomyseľnosti. Niektorí ľudia to majú ešte ťažšie, tak prečo lamentovať.

Ako spisovateľ ste používali množstvo pseudonymov. Bola za tým len nepriaznivá politická situácia, alebo aj taká interná autorská radosť byť niekým iným?

- Keď som ako chalan uverejnil prvú poviedku, bol som na to pyšný. Ale prišla chvíľa, keď som pod svojím menom nemohol publikovať, bolo to riskantné aj pod pseudonymami, pretože som mohol poškodiť tých, ktorí mi meno prepožičali. Naozaj ťažké to začalo byť po roku 1969 v čase normalizácie, keď išlo o vyhladzovaciu vojnu proti pravicovým extrémistom, ako nás volali. Poznám prípad, keď človek dal svoje meno pod úplne nevinný zahranično-politický komentár nevhodnému človeku, ktorý odvysielali v televízii, nejako sa na to prišlo, a toho človeka uštvali, policajti ho pozývali na ústredný výbor, vypočúvali ho, dostal infarkt a zomrel. Vtedy bol pseudonym potrebný. Ale, samozrejme, že človek so záujmom o detektívky pociťuje aj takú chuť, ako sa zakryť bez problémov čo najlepšie, ale bolo to do značnej miery z nevyhnutnosti.

Kedy ste si našli blízky vzťah k detektívkam?

- Môj vzťah k detektívkam je kladný až chorobný... Začal som ich čítať veľmi zavčasu. Dá sa povedať, že som okrem materinského mlieka odchovaný na krvákoch, pretože raz, keď strýko prišiel na návštevu, doniesol mi Cooperovho Lovca jeleňov. Po prečítaní, dosť bolestnom, som sa rozhodol, že nič iné nechcem čítať, len takú literatúru. Pretože som si povedal, že strieľačky medzi Indiánmi sú realistické a príbehy zo školy sa mi zdali pod moju dôstojnosť. Takže rozprávky ma očarili až na počiatku senility (smiech).

Ktorá je vašou srdcovkou?

- Ako jednu z prvých detektívok som si kúpil príbeh Sherlocka Holmesa Grécky tlmočník. Nevedel som vtedy, ako sa cíti opitý človek, ale mal som pocit, akoby som bol opitý. To bola moja prvá dospelácka detektívka. Čítanie Holmesa ma doteraz upokojuje, keď som otrávený, no vtedy to na mňa pôsobilo šialene hrozivo. Zdalo sa mi to kruté, ale zároveň som pochopil, že život nie sú len bojové tance Hurónov okolo kolu, na ktorom visí sokolie oko. Holmes ma paradoxne priviedol k uvedomeniu si, že život nie je majáles. Od tých čias som sa usiloval dostať sa k detektívkam, no bolo to ťažké.

Čo bolo skôr: Zločin alebo detektívka?

- To je zložitá otázka. V živote, samozrejme, zločin. V literatúre nie som si istý. To je ako vajce a sliepka.

Neskôr ste začali písať literárne kritiky.

- Začal som písať postupne o humore a karikatúre, a tým som sa vlastnou vinou vyradil z prúdu normálnych serióznych literárnych vedcov. Mal som pokoj, bavilo ma to, ale nik ma nebral vážne. Som veľmi spokojný, že ma doteraz nik neberie celkom vážne. Keby ma brali vážne, možno by som bol niekde v urne, no taký nevážny človek... Možno aj smrť na mňa zabudla a ide skôr po tých, čo čítajú Hviezdoslava či Sládkoviča (smiech). Ale to by ma príliš skrúšilo, tak som sa dostal k detektívke.

Ktorej ste venovali vašu ostatnú knihu.

- Je to čitateľský denník, hanbím sa priznať, za vyše 60 rokov. Už ho však nemôžem predložiť svojim pedagógom, pretože ani jeden z nich už nežije. To robí ten Hviezdoslav... Usiloval som sa aj touto knihou povedať, že detektívka nie je trpený okrajový žáner pre neambicióznych čitateľov.

Ako ste si začali s karikatúrou?

- Mal som kamaráta, s ktorým som absolvoval výstup na Trenčiansky hrad, a ktorý ma, tučného neobratného sextána, ťahal na šnúre od bielizne cez hradby. Bol to kresliar a spolu sme tam snívali o tom, že keď budeme veľkí, napíšem knihu a on ju bude ilustrovať. Aj sa nám to podarilo. V čase, keď som nič nemohol robiť, keď som bol dvadsať rokov vyradený, robil som doslova obchodnú referentku v literárnej agentúre, našťastie bez hormonálnych zmien. Nastúpil som spolu so skupinou dievčat, ktoré práve zmaturovali, a tie ma naučili písať na stroji.

Za knihu O karikatúre ste dostali prestížnu Cenu Dominika Tatarku.

- Doteraz sa z toho neviem spamätať.

Raz ste povedali, že na Slovensku je s humorom problém.

- Je. Pretože v 19. storočí bolo hriechom smiať sa, žili sme v ťažkej situácii. Lenže naši národní ideológovia to pochopili tak, že všetky sily treba zapojiť do boja a zasmiať sa v tej situácii je hriech. Výsledkom bolo, že na humor sme začali dozrievať až začiatkom 20. storočia. Ďalšie roky sme museli dohánať tú prílišnú serióznosť. Je známy výrok, že slovenskej duši vyhovuje skôr clivý zvuk fujary, ako veselé tóny gájd. Dlho sa tu zdôrazňovalo, že by sme sa nemali smiať, ale byť zádumčiví. Dedičstvo toho nesieme v sebe doteraz, u nás stále letí lacný situačný humor. Keď nahlas poviete hovno, máte standing ovation. To sú detské choroby slovenského humoru. Moderný humor, ktorý hovorí o človeku a národnej mentalite a ktorý podporoval ľudí v tých najhorších časoch, priniesol Lasica a Satinský. Napríklad v roku 1969, keď som bol v Divadle na Korze, mali úplne plné, pretože ľudia boli traumatizovaní tankmi v uliciach a do divadla chodili pre duševnú posilu. Pre dve generácie boli vysokou školou humoru, prístupu k svetu a videniu súvislostí. Je to neoceniteľná zásluha.

O tejto dvojici ste napísali knihu. Aký vzťah vás k nej viaže?

- Vzťah dávneho priateľstva. Zoznámil som sa s nimi ako s mladou dvojicou, písali do Kultúrneho života a skamarátil som sa s nimi. Napísal som prvú recenziu, keď mali polooficiálne predstavenie Večer pre dvoch, a potom aj ich zásluhou som sa stal riaditeľom divadelného štúdia Divadla na korze, v ktorom účinkovali. Bol som potom v poradí prvý, ktorého vyhodili, po mne vyhodili Lasicu a Satinského a o rok zlikvidovali celé divadlo. Tá dvojica vykonala obrovskú úlohu v dejinách slovenského humoru a divadla bez toho, aby si to nejako uvedomovala.

Smejeme sa dnes menej?

- Máme menej príležitostí na pohodu. Pretože život je príliš hektický, máme menej možností sa zastaviť, zasmiať sa a prehodiť nejaký vtip.

Aký humor sa páči vám?

- Taký, ktorý v človeku prebúdza reťazovú reakciu. Humor musí mať úlohu bojovať so silnejším, skôr so cťou podľahnúť a padnúť, ako sa podlizovať a hľadať bočné chodníčky.

Čo je vzrušujúcejšie, písanie alebo čítanie kníh?

- Kým to nepíšem, mám taký pocit, že fajn páni, teraz to napíšem. Ale keď už sedím a musím písať, tak sa mi šialene nechce.

Trinásť rokov ste pracovali ako novinár. Čo vám dala tá práca?

- Tie roky mi dali veľa, neviem si predstaviť, že by som odišiel z novín dobrovoľne. Bol to skôr životný štýl. Iní písali veľké úvodníky, ja som si uvedomoval, že aj na poslednej strane by malo byť zaujímavé čítanie. Noviny nenesú len veľké články, aj keď sú potrebné. No bez podpornej paľby doplnkov sú neúčinné. Preto mi veľmi prekáža, že zmizli z novín veselé nadčasové kresby. Kresba je nielen grafický doplnok, vytvára atmosféru a robí záživnejším aj seriózny článok, navodí chuť čítať. Veľmi mi chýba humor v novinách, karikatúra ako korenie.

A kde je problém? Nemajú karikaturisti priestor?

- Sú výborní karikaturisti, no nemajú kde publikovať. Je otázka, či to ľudia chcú, či by nechceli jemné porno alebo vtipy o svokrách. No dobré karikatúry dvíhajú estetickú úroveň čitateľov. Vo svete majú slovenské karikatúry na výstavách pozitívne kritiky. Ale úlohou karikatúry je byť v novinách, byť viazaný so živou tlačou.

Píšete knihu spomienok Pamäti sklerotika.

- Celý projekt vznikol tak, že raz som neprozreteľne Bagalovi (Koloman Kertész Bagala, vydavateľ - pozn. red.) povedal, že keby som niekedy napísal pamäti, tak by to boli pamäti sklerotika. To ho tak nadchlo, že si to hneď napísal do najbližšieho edičného plánu a odvtedy ma uháňa.

Karikaturista Shooty vás nakreslil ako knižného moľa z vymierajúceho rodu intelektuálov. Vy sa však za intelektuála zrejme nepovažujete.

- Nie, považujem sa za bežného normálneho človeka s výraznými nedostatkami vo vzdelaní a s výraznými chybami, ale rovného.

Intelektuál nie, ale knihomoľ áno?

- To áno. Mám byt zaprataný knihami a ani neviem, ako sa to stalo. Jedného dňa som zistil, že si nemôžem sadnúť do kresla, lebo sú tam knihy. Že nemôžem písať na svojom písacom stole, lebo sú tam knihy. Jediné voľné miesto mám v kuchyni na rohu stola, kde si dám svoj stroj a klepkám. Ale to už je choroba, presiahlo ma to. Vždy som bol vášnivý čitateľ a je mi ľúto, že všetky knihy prečítať nemôžem.

Profil

Kornel Földváry

Publikoval pod množstvom rôznych pseudonymov.

Podľa časopisu RAK je to „najpopulárnejší neznámy autor".

V čase normalizácie ho vyhodili z vysokej školy, pracoval ako robotník.

Trinásť rokov bol redaktorom Kultúrneho života, resp. Mladej tvorby a v roku 1968 bol rok riaditeľom Divadla na korze.

Dvadsať rokov normalizácie prečkal bez možnosti písať i prekladať, po prevrate sa stal námestníkom ministra kultúry.

Vydal ocenený súbor humoresiek Netypické príbehy (1963), malú monografiu o Dušanovi Polakovičovi (1987) a pod vlastným menom debutoval v roku 1999 knihou O stručnosti.

V roku 2003 vydal Príbehy z naftalínu (1963–1977), Svet pre dvoch o Lasicovi a Satinskom (2004), zostavil antológiu sloveskej prózy.

Za svoju poslednú knihu, zbierku esejí O karikatúre (2006) získal najprestížnejšie slovenské literárne ocenenie Cenu Dominika Tatarku.

jog

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.