Stalo sa to v utorok. Otočím červeným kohútikom a... Dobreže rovno kocky ľadu nevypadávali z batérie. Nevadí. Dúfam, že ide len o trojdňovú odstávku. Vlasy mám relatívne čisté, nejaké rýchle sprchy hádam zvládnem... A kuchyňu mám predsa dosť veľkú na to, aby sa do nej pomestili špinavé riady z troch dní. Umývať sa bude len to najnutnejšie. Drahý aj tak teraz do kuchyne nechodí, lebo celé dni trčí pred telkou a čumí na futbal.
Streda. Riady pribúdajú, ale žiadna dráma. Sprchu zvládam za tri minúty. Večer otáčam kohútikom. Žiadny zázrak sa nedeje. Drahý furt čumí na futbal.
Štvrtok. Siaham po slávnostných sadách riadu. Situácia sa začína dramatizovať. Pomaly už niet kam odkladať špinavý riad. Sprchu už dávam za štyri minúty. S nádejou večer otáčam kohútikom, tretí deň sa predsa už chýli k svojmu koncu... Nič. Len šampionát pokračuje ďalej.
Piatok. Niet kam ujsť. Arzenál špinavých riadov sa už zákerne začal presúvať až do obývačky. Musím umyť aspoň pár pohárov od kávy (ozaj, vedeli ste, že ona je normálne mastná?), pár tanierov a aspoň dva hrnce, aby som mala v čom navariť. Zeleninu čistím na konferečnom stolíku v obývačke, manipulačný priestor v kuchyni je zabitý. Sprchu zvládam už za päť minút. Drahý naďalej nemá problém. Futbal predsa odstávka neovplyvnila.
Sobota. Bod zlomu. V byte sa už fakt niet kde pohnúť, moje vlasy vyzerajú tak, že ich stačí vyžmýkať a rovno môžeme vyprážať rezne. Keby bolo na čom, samozrejme. Ale ani jedna panvica to čistá neprežila. Ruším nervy. Útrpne čakám na polčas práve bežiaceho zápasu, aby som drahého nerušila. Rozhodca ako naschvál nadstavuje ešte dve minúty. Konečne, už môžem volať.
Vytáčam dispečing. Všetko zúfalstvo a úpenlivosť sveta vtesnám do jedinej otázky: "Dokedy bude trvať odstávka v našej ulici?" Suchá lakonická odpoveď: "Do utorka." Kontrujem: "A to teraz, v sobotu, tam niekto niečo robí?" Hlas v telefóne slušne vysvetľuje, že ktosi čosi asi áno.
Plačlivým hlasom vysvetľujem drahému, čo som sa dozvedela. Ale ten žeby ma poľutoval?! "Počuj, vieš, čo by dali za takéto kvázi problémy ľudia, ktorých zatopilo?" kategoricky ma ohriakol a dal si ukazovák na ústa. Začal sa druhý polčas.
Otvoril mi oči. Nie som žiadna sračka! Vyhrnula som si rukávy a poďho s chuťou do práce. Studená voda a mastný hrniec? Žiadny problém. Nestačí síce povestná kvapka čistiaceho prostriedku, a mastnota je preč, ale pár deci to spraví... A čo nespraví, na to si predsa vodu môžem zohriať. Kôpka za kôpkou riadu ubúdala. Strašne pomaly, ale predsa... Začal sa už večerný futbal a ja som ešte stále dobýjala môj Everest z hrncov a tanierov. A potom - hotovo! Už len umyť sporák a kuchyňa sa opäť zaligotala.
Plná hrdosti som odkráčala do kúpelne. Žiadna párminútová sprcha! Dobrú polhodinu som sa mydlila a drhla. Spievala som síce na plné hrdlo, hoci to neviem, aby som nemusela kričať, ale zvládla som to ako ľadový medveď.
Voňavučká som vkráčala do obývačky. Chcela som sa pochváliť môjmu drahému svojimi hrdinskými počinmi, keďže on nič cez futbal nevnímal, ale zápas sa ešte neskončil. Nevadí. Ja si počkám, kým to rozhodca odpíska...
P.S.: Rozhodca odpískal a môjho drahého vystrelilo do kúpelne. Čakám, kým si umyje ruky, keď zrazu začujem jeho nadšený hlas: "Drahá, už ide teplá voda! Idem sa osprchovať."
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
