Bol to deň, keď sa slávna Maracaná topila v slzách

Prvý gól. Lopta z kopačky Schiaffina je za chrbtom brankára Barbosu.
Prvý gól. Lopta z kopačky Schiaffina je za chrbtom brankára Barbosu. (Autor: archív)
Sportnet|28. jún 2010 o 00:00

Po druhej svetovej vojne nemala ani Svetová futbalová federácia (FIFA) na ružiach ustlané. O účasť na IV. svetovom šampionáte v Brazílii prejavilo záujem iba 34 krajín, ale do kvalifikačných bojov napokon zasiahlo iba 25 národných tímov.

Ani turnaj v piatich brazílskych mestách nebol kompletný, lebo zo 16 mužstiev, ktoré si naň zaistili miestenky, sa tri (Škótsko, Turecko a India) postupne odhlásili. Po 21 zaujímavých zápasoch v základných i finálovej skupine sa v boji o zlatú sošku bohyne Niké stretli domáca Brazília a prví majstri sveta z roku 1930, hráči Uruguaja.

Oslavovalo sa vopred

V ten deň, 16. júla 1950, bola slávna Maracaná v Riu de Janeiro pupkom futbalového sveta. Ukázalo sa, že v krajine, kde futbal je oficiálnym náboženstvom, bol aj dvestotisícový chrám príliš malý na to, aby uspokojil záujem fanúšikov. Jeho brány sa otvorili už o ôsmej ráno, a o desiatej bolo v hľadisku viac než 100-tisíc divákov. Nebolo medzi nimi azda ani človiečika, ktorý by neveril, že "kanárici" nezískajú titul. Stačila im k tomu remíza...

Fanúšikovia oslavovali už dávno predtým, než anglický rozhodca Reader fúkol prvý raz do píšťalky, aby otvoril zápas. Na nálade im pridávali aj lavínovité útoky Brazílčanov na bránu Máspoliho. Prvú polhodinu sa domáci gólman Barbosa pokojne mohol opierať o žrď svojej svätyne, pretože hráči v bledomodrých dresoch sa iba dvakrát dostali na súperovu polovicu. Rozhlasoví reportéri chrlili do éteru farbisté opisovanie šance za šancou, aktivita brazílskych hráčov im nedovolila ani na chvíľočku zatvoriť ústa. Dvakrát bola lopta už takmer v sieti, ale vždy sa tam objavil kapitán Varela a vykopol ju z prázdnej brány. Brankár Máspoli sa prekonával, ale bránu museli ratovať aj ďalší jeho spoluhráči, Andrade z nej vyhlavičkoval loptu parádnou robinzonádou. To všetko pripelo k tomu, že na kopačky Brazílčanov sa pomaly, ale isto začala lepiť nervozita. Keď odchádzali do kabín za bezgólového stavu, na Maracane panovalo hrobové ticho.

Tri minúty, ktoré zmenili dejiny

To sa zmenilo v nadšené ovácie hneď po prestávke, keď Friaca (v 46. minúte) konečne strelil vytúžený gól. Zizinho od radosti odkopol loptu medzi divákov, a tí sa o ňu pobili. Všetci čakali, že futbal v rytme samby bude pokračovať, ale domácim hráčom sa akosi začali pliesť nohy. Nik nechápal, prečo sa stiahli do obrannej ulity, a nechali Uruguajčanov, aby sa nadýchli. Nebolo treba dvakrát ich ponúkať. Slávny Schiaffino si všimol, že Barbosa nemá dobre pokrytú svoju bránu a strelou pod žrď v 58. minúte vyrovnal. V priebehu troch minút putovala soška bohyne Niké z rúk Brazílčanov do náručia ich skromných susedov. V 61. minúte totiž strhol vedenie na stranu belasých Ghiggia. Unikol po krídle a falšovanou strelou z nemožného uhla nachytal nešťastného Barbosu na hruškách. Brazílski hráči skameneli, burácajúce hľadisko stíchlo.

Tak to vyzeralo na Maracane až do konca, najväčší favorit majstrovstiev sveta si nedokázal vypracovať už ani jedinú šancu. Keď vtedajší predseda FIFA Jules Rimet odovzdával vzácnu trofej nečakaným šampiónom, štadión i celá Brazília sa topili v slzách.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Bol to deň, keď sa slávna Maracaná topila v slzách