Muži doma tkali, ženy obchodovali

Herodotos bol grécky historik a filozof, žil v rokoch 484 - 430 pred naším letopočtom a v deviatich knihách opísal svet z druhej polovice 5. storočia. Hlásal teóriu, že k histórii treba pristupovať geograficky a ku geografii historicky.

K tomuto názoru dospel v dobe pred naším letopočtom pravdepodobne po svojich cestách v rôznych krajinách, o ktorých sa dozvedáme z toho, čo sa z jeho diela zachovalo, aj dnes, v druhom tisícročí nášho letopočtu. Okrem života v iných krajinách, písal aj o zvykoch v starom Egypte.

Muži tkali, ženy obchodovali

Herodotos nezaznamenával iba suché fakty, ale písal o zvyklostiach, obyčajoch a spôsobe života v Egypte, o tom, čo považoval za odlišné v porovnaní s inými krajinami a národmi. Pri opise krajiny ju porovnával s tými, ktoré poznal a preto aj v opise Egypta vyjadril svoje pocity, že v Egypte bola aj obloha iná ako inde, že rieky mali iné vlastnosti, iné boli aj zákony.

Herodotos si všímal spôsob života oboch pohlaví. Kým obchod bol všade výsadou mužov a žien zase domáce práce a tkanie, egyptskí muži doma tkali a ženy na trhu obchodovali. Píše, že ešte aj spôsob tkania bol iný ako inde, kde pri tkaní útok prirážali hore, ale Egypťania ho prirážali opačne - dole. Aj náklady, bremená nosili všade muži na ramenách, ale egyptskí muži na hlave. Egyptské ženy nosili všetko na ramenách. Nie na hlave.
Herodotos písal aj o intímnych veciach, napr. o tom, že muži močili posediačky a ženy postojačky, že svoje telesné potreby chodili vykonávať do domov na záchod, aby ich nikto nevidel, ale na druhej strane zase jedli verejne na ulici. Odôvodňovali to tým, že nebudú na verejnosti vykonávať to, čo je neslušné a preto sa treba skryť v dome. Verejne robia to, čo považujú za slušné a nikoho tým nepoburujú, čo nemožno povedať o jedle. "Na rozdiel od starých Rimanov a Grékov, v Egypte nie je žiadna žena kňažkou ani u boha mužského rodu, ani u bohyne ženského rodu, kňazmi sú iba muži" - píše Herodotos. Keď sa to tak vezme, neboli to až také nenormálne zvyklosti, za aké ich mohli v tej dobe považovať trebárs obyvatelia nášho územia, keby o nich vedeli, lenže tí žili v jaskyniach a boli lovcami a zberačmi. Egypťania mali aj nezvyčajné zvyklosti a to u vladárov a vladáriek, čo je však známe z papyrusov a egyptských dejín.

Ženili sa so sestrami

Táto nezvyčajnosť sa stala zvyčajnosťou z mocenských záujmov aj v stredoveku, nielen v starom Egypte. V Egypte následníctvo na kráľovskom tróne určovala materská línia, v ktorej právo prechádzalo na potomkov v generačnej línii dcér. Preto sa často musel následník trónu - muž oženiť s "veľkou kráľovskou dcérou", ktorá bola buď sestrou alebo sesternicou. V prípade, že taká veľká kráľovská dcéra nemala žiadneho brata, mohol získať nástupníctvo aj iný, cudzí muž, ktorého si vzala za manžela. Z toho vyplýva, že kráľovná mala v politickom živote rozhodujúcu významnú úlohu. Ako príklad možno uviesť kráľovnú Hatšepsut (asi v r. 1490 - 1468 pred n. l.), vdovu po kráľovi Tutmosovi II., ktorá dokonca vládla samostatne a jej vláda bola pre Egypt prínosom.

Radšej obchodovať, ako bojovať

Čo bolo v Egypte tiež zvláštnosťou, bol fakt, že Hatšepsut neviedla vojny. Venovala sa vnútornému rozvoju krajiny. Obnovovala vojnou zničené mestá, budovala zavlažovacie zariadenia, o zahraničnej politike tvrdila, že lepšie je s blízkymi i ďalekými krajinami obchodovať, než viesť vojny. Zachovalo sa z obdobia jej vlády niekoľko papyrusov ako doklady o obchodných výpravách na Krétu a do dnešného Somálska. Odtiaľ priviezli lode okrem vzácnych látok, podľa ktorých chcela, aby sa také vyrábali aj v Egypte, i dreviny, rôzne kríky i stromy, voňavé živice. Dala ich zasadiť do vtedy úrodnej pôdy, i pred chrám, kde je teraz už len púšť. Podľa egyptológov sa vlády ujala preto, lebo nemala s manželom mužského potomka, pričom nárok na trón si uplatňoval syn jednej z vedľajších Tutmosových manželiek z jeho háremu, ktorý sa tiež volal Tutmose (III.) Hatšepsut sa stala jeho regentkou počas jeho neplnoletosti, čo trvalo 22 rokov do jej smrti. Bola vládnucou kráľovnou, nie iba kráľovnou - manželkou.

Oslovovali ju v mužskom rode

Nastala ďalšia nezvyčajná situácia. Vyplývala z toho, že vtedajšie egyptské inštitúcie so ženou na čele štátu nepočítali, a preto ju titulovali oficiálne v mužskom rode - "kráľ". Aj sama o sebe hovorila v mužskom rode, dávala sa zobrazovať, ako keby bola faraónom mužom a tí boli neodmysliteľní bez panovníckej "božskej brady", ktorá bola pripevnená na ich bradu, ako vidíme na sochách všetkých egyptských kráľov. Aj ona je všade vyobrazená s takouto bradou.

Zostalo na ňu veľa pamiatok, ktoré navštevujú aj naši turisti, najmä monumentálny zádušný chrám v Dér el-Bahri v blízkosti Karnaku pod strmým skalným útesom, pripomínajúcim skamenený vodopád. Tento chrám je pomerne zachovaný a začali ho rekonštruovať od 60. rokov minulého storočia poľskí archeológovia pod vedením L. Dombrowskeho. Predtým chrám podrobne preskúmal švajčiarsky archeológ E. Naville. Kto navštívil Asuán a bol v lome s ružovou žulou, mohol vidieť takmer 30-metrový ležiaci obelisk z obdobia jej vlády, ktorý pri ťažbe praskol a dodnes tam leží. Odtiaľ pochádza aj jeden z najvyšších obeliskov v Egypte - 29,5 m, ktorý stojí v Karnaku. Z Asuánu tento, aj ďalšie tri dopravovali špeciálne skonštruované lode pred 3-tisíc rokmi. O doprave najvyššieho obelisku existuje nezmazateľný doklad. Je to výjav, vytesaný v stene Amonovho chrámu, kam ho dopravili. Takto sú zaznamenané aj obchodné výpravy a stali sa súčasťou umeleckých pamiatok.

Tutmosova pomsta

Hatšepsut sa sústreďovala na stavebnú činnosť, na ťažbu v baniach i v lomoch, z ktorých bol potrebný stavebný materiál, na rozvoj kovovýroby a umenia. Mnohé písomné pamiatky i umelecké diela z tohto obdobia sa našli v hrobkách hodnostárov a svedčia o úrovni umenia i kultúry. Prínosom pre rozvoj umenia boli styky s Krétou, čo sa prejavilo vo výtvarnom prejave na nástenných maľbách, ktoré už neboli strnulé, ale znázorňovali aj pohyb a oživili sa o nové ďalšie farebné škály. Nálezy papyrusov z hrobiek svedčia aj o rozvoji egyptskej umeleckej prózy a poézie.

Tutmos III. sa síce stal spoluvládcom tejto kráľovnej, ale bol ním iba formálne. Egyptológovia nehovoria, či bol schopný a či by Egypt dosiahol takú úroveň, na akú ho pozdvihla Hatšepsut, zaznamenali však jeho pomstu za to, že musel trpieť jej regentstvo a čakať vyše dvadsať rokov, aby zasadol na trón a mal konečne ako muž vladársku bradu. Jeho pomsta spočívala v tom, že zo všetkých miest, kde bolo vyryté kráľovnine meno, ho museli jeho kamenári odstrániť, vysekať. Asi neboli dosť dôslední, lebo na niektorých pamiatkach sa zachovalo, čo uniklo aj pozornosti Tutmosa III. Patrí k nim napr. aj cenný historický údaj vo forme 42-riadkového nápisu na chráme so zoznamom miest a chrámov, ktoré dala Hatšepsut obnoviť potom, ako boli spustošené počas nadvlády v Egypte ázijských Hyksósov.

Vráťme sa na záver k Herodotovi. V jednom treba s ním súhlasiť, a to v tom, že v Egypte bolo všeličo iné ako inde. Nespomenuli sme slobodu žien aj skutočnosť, že bola úplne rovnoprávna s mužom aj v každodennom bežnom živote. Mohla sama slobodne obchodovať a rozhodovať o majetkových i iných dôležitých veciach. Že to tak bolo, k tomu azda niečím prispela aj kráľovná Hatšepsut.