Za posledných päť rokov jej vyšli štyri romány a novela. Jej život však nebol vždy iba plný radosti. Spoznala aj tú najhoršiu bolesť - stratila blízkeho človeka. Keď jej zomrela sestra, zrútila sa. Dnes sa však opäť dokáže radovať a užívať si život naplno. V Košiciach, kde sa narodila a vyrástla, sme sa stretli nedávno pri prezentácii jej najnovšieho románu Ženy nášho rodu.
Človek nikdy nevie, kedy môže toho blízkeho stratiť. Preto by sme sa naozaj mali každý deň správať, akoby to bol náš posledný."
Na obálke tvojho najnovšieho románu Ženy nášho rodu je fotografia, ktorá spolu s názvom akoby navádzala, že je z tvojho rodinného albumu. Navyše, po prvýkrát si knihu napísala v prvej osobe a dej sa odohráva v Košiciach. Žeby prvá kniha s prvkami autobiografie?
- Zaujímavé, presne na to ma upozorňoval môj manžel - že si všetci budú myslieť, že tá fotka je z môjho rodinného albumu a že je to o mne. Ale v skutočnosti fotografiu vybralo vydavateľstvo a nie som na nej ja. Ja som si to vôbec neuvedomila a román je čistá fikcia. Spojila som v nej niekoľko príbehov, ktoré som v rodine počula - o istej židovskej lekárnickej rodine, ktorú moja babka pár dní ukrývala počas ich emigrácie cez Maďarsko do Izraela či o svokrinej spolužiačke, ktorú splodil sovietsky vojak pri prechode naším územím domov. Cez Červený kríž ho potom vypátrala v Moskve, aj ho navštívila, no už mal inú rodinu. Spojila som tieto čriepky, no vymyslela som z nich celkom iný príbeh. Chcela som napísať knihu o tom, aké je to vyrastať bez otca, no nevedela som, kam až ma príbeh zavedie. Napokon sa zdá, že je to kniha o materstve - o tom, že každá žena prežije moment, keď sa musí rozhodnúť, či bude matkou, alebo nie, či tehotenstvo prijme, alebo neprijme, i že sa ženy matkami stávajú, aj keď to nechcú, a iné sa zas nimi nikdy nestanú, hoci to veľmi chcú. Materstvo je v živote ženy veľmi dôležitá úloha, ktorá ovplyvní celý jej život. To som chcela dať do popredia.
Okrem témy materstva sa v knihe pohrávaš aj s témou súrodeneckých vzťahov.
- Áno, v tom je čiastočná autobiografia. Ja som prežila smrť svojej sestry. Na rozdiel od svojej románovej hrdinky sme však so sestrou mali nádherný vzťah, dôverovali sme si. No jedného dňa odišla liezť do Tatier, pri odchode ma pobozkala na líce a odvtedy som ju nikdy viac nevidela. Živú ani mŕtvu. Nemali sme ani čas rozlúčiť sa. Do knihy som chcela zapracovať ten moment, že človek skutočne nikdy nevie, kedy môže toho blízkeho stratiť. A preto by sme sa naozaj mali každý deň správať, akoby to bol náš posledný.
Ako veľmi ťa strata sestry zmenila?
- Istý čas som veľmi citlivo vnímala, keď si súrodenci nadávali. Považovala som za nespravodlivé, že ja ju už nemám a oni sa majú a predsa sa k sebe správajú tak hnusne. No potom príde deň, keď človeka prepadne nervozita a sám na to zabudne. Klamala by som, ak by som tvrdila, že k svojim deťom nikdy nie som nespravodlivá alebo že som k nim vždy taká trpezlivá, ako by som si priala.
Po sestrinej smrti som si uvedomila, aké silné dokážu byť ženy. Náš otec, keď Deniska zomrela, ležal v nemocnici, takže mama musela ísť do Tatier identifikovať telo. My sme sestru preto, aké to bolo zlé, nemohli ani vidieť, ja som sa zrútila a mama musela všetko vybaviť. Bola naozaj neuveriteľne silná.
Z tvojich kníh cítiť, že ženy považuješ za silnejšie pohlavie.
- Naozaj si myslím, že sme silnejšie ako muži. A to vďaka materstvu. Som šťastná, že som žena - napríklad už len pre ten zázrak, že môžeme porodiť deti. Najkrajšími dňami v mojom živote boli tie, keď som po prvýkrát do rúk dostala svoje deti.
Aká si mama?
- Snažím sa byť tou najlepšou, no je to veľmi ťažké. Každé dieťa je iné, bez návodu na použitie. Preto mnohokrát tápame, skúšame a jedného dňa, keď budú dospelé, dostaneme vysvedčenie za svoje úsilie. Ja len verím, že to moje bude dobré, aj keď viem, že mám svoje slabé miesta. Som totiž temperamentná výbušná východniarka, ktorá, keď je toho veľa, vie byť riadne netrpezlivá. Vtedy aj kričím, čo ma potom veľmi mrzí. No viem sa za to ospravedlniť a najmä sa snažím zmeniť.
Darí sa ti?
- Myslím, že sme sa už s manželom navzájom dosť zmenili. Hovorí sa síce, že žena by nemala chlapa meniť, no ja si myslím, že ak chcú dvaja ľudia spolu spokojne žiť, musia sa naučiť robiť kompromisy.
Kým si si založila rodinu, robila si letušku...
- K tomu som sa dostala úplnou náhodou. Cez spolužiačky na vysokej škole som sa dozvedela o konkurze, tak som to vyskúšala. Keď mi oznámili, že som ho vyhrala, okamžite som volala mame a jej prvá reakcia bola: "Peťka, veď ty zvraciaš aj v aute." (Smiech)
Nezavoňal ti letuškovský svet?
- Zavoňal, mám totiž túlavé topánky po svojej mame a babke. Bola to úžasná práca, videla som viaceré krajiny, no veľmi rýchlo som pochopila, že je to práca pre slobodné dievča. Keď som promovala, chcela som ísť na pár mesiacov do Ameriky, už som si vybavovala aj papiere, no môj manžel sa asi bál, že sa nevrátim, tak ma rýchlo požiadal o ruku. (Smiech)
Takže z Ameriky zišlo?
- Áno. Boli sme tam síce dvakrát na dovolenke, no mojím snom by bolo žiť v zahraničí aspoň pol roka. Hoci, rozhodne by som sa chcela na Slovensko vrátiť.
Ktoré krajiny ťa lákajú na taký dlhší pobyt?
- Páčilo sa mi aj v Amerike, ale veľmi rada mám i severské krajiny. Mám doma jednu cyklistickú knihu, ktorú napísala rodina s dvomi deťmi - 2-a 16-ročným - ktorá jazdila tri týždne po Fínsku na bicykloch. Tak verím, že raz na niečo také nahovorím aj svojho manžela, ktorý zimu nemá veľmi rád. Zatiaľ chodíme na kratšie týždňové cyklovýlety.
Zdedili tvoju lásku k bicyklom aj deti?
- Sú k nej donútené. (Smiech) Dnešné deti by najradšej sedeli pri telke a počítači, takže na aktivity ich musíme presviedčať a niekedy aj trošku nútiť. Ale keď sú už tam, tak sa tešia.
Aké máš plány na ďalšie týždne a mesiace?
- Nedávno som skončila so stĺpčekmi do Pravdy, takže by som sa chcela pustiť do knihy pre deti. To bol vždy môj sen. Už som aj začala a zistila som, že mi to ide veľmi prirodzene a deťom sa to veľmi páči. Knižne by som chcela vydať aj výber svojich článkov. Za tri a pol roka ich bolo dosť. Teraz si však užívam obdobie sladkého ničnerobenia a dala som si záväzok, že pracovať začnem až po lete.
Klárka bude mať v zime dva roky a tvojím dávnym snom bolo desať detí. Plánujete teda ďalšie?
- Už nie. Už sme kompletná rodina. (Smiech) Ja som pôvodne chcela do tridsaťpäťky 5 detí. Aj som bola 5-krát tehotná, no jedno tehotenstvo bolo mimomaternicové a jedno bábätko som potratila vo vyššom štádiu tehotenstva, takže sme mali nútenú pauzu. Klárka sa narodila pár týždňov pred mojou tridsaťsedmičkou a už som cítila, že na ďalšie dieťa si netrúfam. Okrem toho, kým som mala tri, stíhala som sa im veľa venovať, no odkedy je na svete Klárka, mám na tých starších menej času. No neľutujem, veľmi ju ľúbia a aj ona ich!
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
