Necíti síce spriaznenosť s Jekyllom a Hydeom, no jeho tvorba je plná výrazných kontrastov. Dôvodom, prečo sú v nej zastúpené "Reálovky" tvorené bez akéhokoľvek zásahu, i manipulované zátišia, je práve túžba po zmene.

Ako sa žije v Prahe fotografovi v slobodnom povolaní?

- Ťažko. (Smiech.) Pretože paralelne točím naraz tri úväzky. Jeden je na FAMU, kde robím už ôsmy rok vedúceho ateliéru, čo je však skôr charitatívna, než zárobková činnosť. Vyžaduje si však kvantum energie a času. Druhý úväzok sú dlhodobé projekty, ktoré ma živia, ako napríklad kniha pre Filmové štúdiá Barrandov. A tretí úväzok je moja vnútorná potreba sebarealizácie, a to sú moje voľné veci. Samozrejme, keď si ma niekto nájde, že chce odo mňa niečo kúpiť, tak ho neskopem zo schodov. Ale neživím sa tým a je to len akási pridaná hodnota. Lebo, čo si budeme hovoriť, v Česku a na Slovensku sa fotky takmer nepredávajú. Fotky tu nie sú umenie, nikoho to nezaujíma. Predáva sa maľba a úplne najlepšie mŕtvi autori.

Čo najviac ovplyvnilo, že ste sa v Prahe usadili?

- V Košiciach som koncom 70. rokov skončil ŠUP-ku a ešte som nemal ani 18, keď som sa tam vybral. Rok, či dva som sa živil ako asistent kamery v Krátkom filme Praha a na druhý pokus sa mi podarilo dostať sa na FAMU. V Československu to bola vtedy jediná vysoká škola, na ktorej sa dala študovať fotografia. Doštudoval som pred revolúciou, išiel na rok na vojnu a po návrate som sa rozhodoval, či Praha alebo Bratislava. Dokonca som si v Bratislave zažiadal aj o ateliér, ktorý som však nakoniec nedostal. A dnes viem, že to malo takto dopadnúť. Tým pádom zostala Praha. Kontakt s východom a Košicami som však nikdy neprerušil. Minimálne raz za štvrť roka som tu.

Keď ste pracovali v Štúdiu krátkeho filmu ako asistent kamery, nefascinoval vás fenomén filmu natoľko, aby ste mu podľahli? Väčšinou si film a divadlo človeka podmania...

- Každá znalosť remesla je dobrá a môže prísť vhod. Neskôr som dokonca zrežíroval 13-minútový „undergroundový" dokument, ďalší som nedávno nasnímal. Asistenta kamery som však robil s vedomím, že potrebujem preklenúť dobu, kým sa dostanem na školu a to filmovú, ale na katedru fotografie. V školskom kine v Klimentskej som potom nasal filmovú reč, ako aj celé dejiny kinematografie. S kameramanom Martinom Štrbom som býval na izbe. Hovorí sa, že film je 24 fotiek za sekundu. Avšak fotografia je viac individuálny proces a film je skôr kolektívne dielo.

Kritici vás tak pekne označujú, že ste v 80. rokoch patrili ku generácii, ktorá búrala fotografické klišé. Ste človek, ktorý rád búra klišé? Považujete sa za revoltujúcu osobnosť?

- Programovo som takéto niečo nikdy nerobil. Asi to spôsobilo to načasovanie... Keď som prišiel na FAMU, tak tam vládol umŕtvený duch čohosi, čo som si pre seba nazval českým akademizmom. Bola to dosť veľká nuda. A do toho sme s energiou vstúpili my, začali sme robiť figurálnu fotografiu, čo sa vtedy v podstate vo voľnej fotke nerobilo a zmazali sme tak hranice medzi voľnou a úžitkovou fotografiou. Už v Košiciach na ŠUP-ke som sa naučil jednu vec. Že je jedno, či maľujete, kreslíte, fotíte, robíte sochy, či píšete básne, dôležitý je ten vnútorný tvorivý pretlak vo vás a forma, ktorú si na to zvolíte, je sekundárna. Toto vedomie som si so sebou odniesol do Prahy.

Tam vo fotografii samotnej fungovali dva na život a na smrť znepriatelené tábory, ktoré sa hádali, či je dôležitejšia fotka reportážna, alebo výtvarná. Ja som sa na nich s údivom díval, čo riešia. Vôbec som to nechápal. V rámci jedného média sa vydeľovať do dvoch znepriatelených táborov mi prišlo minimálne komické, keď nie tragikomické. Búranie hraníc bolo z môjho pohľadu preto len v zmysle, že si ich niekto umelo nastavil a boli úplne zbytočné.

Ako je to s tými znepriatelenými tábormi dnes? Existujú ešte nejaké?

- Tábory sú a budú asi vždy, akurát iné. Dnes sa hádajú, respektívne spolu nebavia multimedialisti, konceptualisti, vizualisti... V dnešnej postmodernej dobe je však akoby dovolené všetko a nastalo akási rozčarovanie z toho, že neexistujú žiadne mantinely a žiadny vymedzený manévrovací priestor. Ja si napríklad v rámci mojej kolekcie Reáloviek pravidlá hry stanovujem sám a prísne ich aj dodržiavam. Fotím klasickým analógovým spôsobom na stredný formát a ručne vyrábam zväčšeniny.

Fascinujúce sú vaše zátišia, ktoré pripravujete extrémne dlho. Mali ste v sebe túto trpezlivosť vždy?

- Pri nich sa cítim ako režisér, ktorý to celé zaranžuje, zinscenuje a vyfotí. Vyžadujú si veľkú trpezlivosť. Niekedy si pripadám ako chlapík, ktorý vyrába lode vo fľašiach. (Smiech.) Mám to však o to horšie, že nakoniec akoby tú fľašu rozbijem. Pretože keď to odfotím, tak daný objekt zruším. Má totiž fungovať len pre moment fotografického záznamu.

Ako vás vôbec napadlo robiť zátišia pripomínajúce pomníky?

- Keď niečo robím dlho, tak to po určitom čase potrebujem zmeniť. Keď som začiatkom 90-tych rokov skončil s figurálnou fotkou a prestal pracovať s ľuďmi, tak som sa potreboval viac stiahnuť do seba a vyplynuli z toho zátišia. Skrátka som sa akoby stíšil. Bola to moja reflexia na dobu.

Na vašej tvorbe je zaujímavé aj to, že často využívate staré, použité predmety a dávate im novú funkciu. Prečo?

- Vždy ma zaujímala estetika odpadu. Veci, ktoré stratili svoj pôvodný účel, zrazu získavajú nejaký sekundárny, ktorý je pre mňa často oveľa zaujímavejší. Rekvizity buď zbieram na ulici, alebo v prírode. Je to teda buď prírodný, alebo civilizačný odpad.

Potom sa ho zbavíte, alebo všetko zhromažďujete doma na kôpkach?

- Žiaľ, niektorých vecí, o ktorých viem, že ich už nepoužijem, sa síce s ťažkým srdcom, ale musím zbaviť. Mám však svoju rekvizitáreň. (Úsmev.)

Stotožňujete sa s označením, že ste surrealista? Nejaký kritik vás dokonca označil až za fetišistického surrealistu...

- Ten kritik možno nevidel moje reálne veci. Reálovky nie sú surreálovky...

Nie ste potom teda niečo ako Jekyll a Hyde?

- Neviem. (Úsmev.) Ale baví ma pestrosť, plus sa desím predstavy, že by som sa začal opakovať, alebo vykrádať sám seba. To sa výtvarníkom často stáva. To by som radšej prestal tvoriť úplne.

Už dlho sa zaoberáte osobnosťou Andyho Warhola, ktorého výstavu diel budeme mať čoskoro v Košiciach vo Východoslovenskej galérii. Ako vznikol u vás záujem o túto osobnosť? Ste totiž aj spoluautorom knihy, ktorá v lete vyjde...

- Začalo sa to ešte niekedy pred revolúciou, keď sme sa s kolegom Michalom Cihlářom skontaktovali s Michalom Byckom v Medzilaborciach a snažili sme sa tam v rámci našich možností pomôcť presadiť myšlienku vzniku Warholovho múzea, až sa nám to nejako spoločnými silami podarilo. No a od samých začiatkov sa k nám začali dostávať veľmi zaujímavé a úplne neznáme materiály z Warholovho rodinného kruhu. Tam niekde vznikla myšlienka spracovať to všetko knižne. Trvalo to presne 22 rokov.

Knihou sa teda skončí dlhoročné obdobie. Akú novú víziu máte pred sebou?

- Odpadne mi z nohy okova. Konečne sa, dúfam, budem môcť viac venovať sám sebe a doženiem všetky navŕšené resty, a to nielen pracovné.

Na FAMU pôsobíte ako pedagóg. Bolo vaším cieľom pôsobiť na škole?

- Nikdy som to vlastne nechcel robiť. A hoci som sa nechal doslova akoby "ukecať", tak som mal vždy pred sebou isté memento, ktoré mám dodnes. Nechcem totiž skončiť ako starí "páprdovia", ktorí do všetkého kecajú, všetkému rozumejú a nič nerobia. Pre mňa je preto najdôležitejšie udržiavať si permanentný kontakt s praxou. Keby som ho stratil, študenti to okamžite vycítia a prestanú ma brať vážne.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.