Hm, hm... Vzorná matka

Nikto si ani len predstaviť nevie, ako sa ja teším, že je tu už koniec školského roka. Keď som posledné týždne odprevádzala svoje ratolesti do školy, cítila som sa ako blbec.

Konečne mi teda, aspoň na dva mesiace, zmizne rumenec z tváre zakaždým, keď stretnem našu pani učiteľku.

My, rodičia školopovinných detí (a netýka sa to len matiek, aj tatkovia sú v tom namočení!), máme jednu spoločnú vec. Či už sme doma dobrí, alebo zlí, nerváci, alebo pohoďáci, či každú svoju chvíľku venujeme potomkom, alebo razíme teóriu "mámvpažizmu", keď prídeme do kontaktu s učiteľmi našich detí, okamžite sú z nás dokonalí rodičia. Sme milí, usmievaví, inteligentní s Einsteinovým IQ, ohurujeme šarmom... skrátka, našu fotku môžu pokojne dať do slovníka vedľa pojmu VZORNÝ RODIČ.

Ja som, samozrejme, nebola výnimka. Od polovice mája je však všetka moja snaha o imidž dokonalej matky absolútne v ťahu. Márne by som sa teraz tvárila ako supermama. Je to zbytočné. Môj 8-ročný hrdina ma totiž totálne natrel.

V škole mali opísať svoju mamičku. A že on ma opísal poriadne, na to môžete vziať jed. To, že mi pridal k veku o jeden rok navyše, no dobre, veď pochopiteľne, chúďatko, všetko nad 30 hádže do jedného geriatrického vreca. Aj druhý údaj o sebe som prešla s pobaveným úsmevom. Vraj som vysoká 150 centimetrov. Há, veď to by som musela mať v aute detskú sedačku. Učiteľka ma navyše už videla (predsa som vzorná a chodievam na rodičovské schôdzky), takže vie, že mám taký akurátny meter sedemdesiat. Aj ďalšia veta, že mám čierne vlasy, je v poriadku, veď také chlapča nevie, že toto, čo mám na hlave, výrobca farieb nazýva divoká čerešňa...

Ale potom to prišlo. Jedna rana za druhou, ako v biblickom Egypte.

Otázka: "Čo mamka najradšej robí?" Odpoveď môjho synátora: "Číta knihy." Druhá otázka: "Čo najradšej pozerá v televízii?" Odpoveď: "Seriál Panelák." Tretia otázka: "Čo rada papá?" Odpoveď: "Všetko!"

No a mám to! Dal ma dole. Takže pani učiteľke je už teraz všetko jasné. Voľný čas mamička nevenuje deťom, ale váľa sa na gauči a číta knihy, isto nejaké zaľúbené romány. Keď nečíta, čumí do bedne, ale nie na nejaké investigatívne reportáže, ona sleduje nekonečný seriál. A navyše zláduje všetko, čo doma nájde. Hm, veď aj podľa toho vyzerá...

Takže preto som sa každé ráno na školskom dvore červenala. Preto sa pani učiteľky tak pobavene uškŕňali, keď mi odzdravili na moje úslužné: "Dobré ránko prajem." Veru, moja povesť je v háji. Lebo každý vie, že malé deti nedokážu klamať a vždy hovoria pravdu. Po prázdninách však začnem na sebe makať. Možno sa novej pani učiteľke nedostalo do uší, čo som ja zač.

P. S.: Autorka čestne vyhlasuje, že sa o svoje deti stará vzorne. Perie, varí, balí zdravé desiaty, píše s nimi domáce úlohy a sociálku na ňu naozaj netreba volať.