Rytieri ako vycvičení jazdci a bojovníci bojovali za panovníka vo vojnách, za čo boli štedro odmeňovaní majetkami, titulmi a výsadami, zúčastňovali sa na križiackych výpravách, chránili chorých, chudobných, slabých a vdovy, ako im to prikazoval zákonník rytierskosti. V tejto ére vznikla svetská stredoveká poézia, tzv. trubadúrska, oslavujúca rytierov a ich cnosti.
Rytierska výchova
Rytierska výchova chlapcov zo vznešených rodín sa začínala od siedmich rokov u šľachticov v ich sídlach alebo na panovníckom dvore, kde sa stali pážatami a boli nimi do štrnástich rokov, keď sa stali panošmi alebo zbrojnošmi. Vzdelávali sa v siedmich slobodných umeniach - v gramatike, rétorike, dialektike, geometrii, aritmetike, hudbe, astronómii, učili sa komunikovať s dámami a dvoriť im.
Zbrojnoš alebo panoš bol osobným sluhom pána, ktorému bol nepretržite k dispozícii. Staral sa o jeho koňa aj brnenie, sprevádzal pána na cestách, nosil mu zbraň, pripravoval mu brnenie pred turnajom, staral sa o pánove stolovanie a učil sa od štrnásteho do dvadsiateho prvého roku siedmim rytierskym cnostiam: jazde na koni, lovu, streľbe, šermu, plávaniu, hre šach, skladaniu básní, potom cudzím jazykom a zápoleniu na rytierskych turnajoch, na ktorých sa začal zúčastňovať po pasovaní na rytiera. Po štrnástich rokoch rytierskej výchovy bol jej absolvent pripravený na svoje poslanie ako rytier.
Každý rytier mal koňa, brnenie a zbrojnoša a všade i vo všetkom, čo robil, musel dbať o svoju česť a dodržiavať spomenutý osobitný zákonník rytierskosti.
Dievčatá urodzeného pôvodu nemohli byť pážatami, ale tiež si od útleho veku osvojovali dvorskú etiketu na hradoch alebo v kláštoroch, vzdelávali sa v siedmich slobodných umeniach, učili sa spievať, vyšívať, a všestranne sa pripravovali na úlohu budúcich šľachtičien.
Duchovné rytierske rády
Mnohí rytieri sa združovali do duchovných rytierskych rádov, kde skladali sľub čistoty, poslušnosti a chudoby. Medzi najznámejšie rády patrili johaniti, nemeckí rytieri a templári. Z križiakov vznikli opatrovateľské - špitálske rehole, ako boli napr. johaniti, iné rehole mali aj svojich lekárov. S niekoľkými opatrovateľskými rytierskymi rehoľami sa stretávame aj v dejinách Košíc. Podľa písomného dokladu pápeža Martina z roku 1283 prejavili záujem o prvý košický špitál príslušníci rádu sv. Jána Jeruzalemského - práve oni sa nazývali johaniti - až z Nových Zámkov. Druhý košický špitál - Špitál sv. Ducha, ktorý patril mestu Košice a bol na mieste terajšieho domova dôchodcov pri dnešnom Námestí osloboditeľov na Južnej triede v Košiciach, sa usilovali získať pre opatrovateľskú činnosť cisterciáni. Požiadali o to písomne panovníka Ľudovíta I. Veľkého, ktorý ich žiadosť písomne odmietol v roku 1366, tiež s tým nesúhlasil kráľ Žigmund Luxemburský o tridsať rokov neskoršie. Tento špitál chcel získať ďalší rád aj v roku 1412.
Obľúbené a nebezpečné
Verejne demonštrovať dokonalé ovládanie koní a zbraní, šikovnosť a bojovnosť mohli mladí muži po toľkých rokoch prípravy na rytierskych turnajoch. Cirkev už od dvanásteho storočia požadovala vo Francúzsku zákaz turnajov, pretože na ich kolbišti utrpeli zápoliaci rytieri smrteľné poranenia. Táto žiadosť však nebola akceptovaná panovníkom, pretože turnaje boli atraktívnou a obľúbenou zábavou, súčasťou slávností a sami panovníci nielenže ich usporiadali pri nejakej významnej udalosti, ale zúčastňovali sa na nich a to nielen pasívne, ale aj ako priami účastníci zápolenia na koni v brnení a so zbraňou v ruke.
Až v trinástom storočí sa uskutočnil kompromis, keď sa začali používať meče, ktoré boli na konci zaoblené. Tým sa nepredišlo zraneniam, ale čiastočne sa predišlo smrteľným poraneniam. Nebezpečné boli hroty drevených zbraní - drevcov, kopijí, ktorými sa mali protivníci vyhodiť zo sedla, preto hroty nahradili kovovými trojuholníkmi, lenže ani tie protivníka nehladkali, naopak, stačil úder do hlavy, aby ho vyradil z turnaja, ale i zo života.
Kráľ neveril predpovedi
I napriek drsnej zábave mnohokrát s tragickým koncom boli turnaje obľúbené aj v 15. storočí. Rád ich na svojom dvore usporadúval francúzsky panovník Henrich II. (1519 - 1559) a sám sa na súbojoch aj zúčastňoval. S manželkou kráľovnou Katarínou Medicejskou mali desať detí a na 10. júla roku 1559 pripravovali svadbu ich druhorodeného dieťaťa - dcéry Alžbety. Pri tejto príležitosti Henrich II. usporiadal aj turnaj, na ktorom sa mal predviesť súboj s tupou zbraňou a potom s turnajovou kopijou.
Kráľovná verila horoskopom a preto ešte niekoľko mesiacov pred svadbou objednala u francúzskeho lekára a astrológa Nostradama horoskopy pre všetky deti, pre kráľa i pre seba. Nostradama pozvala na kráľovský dvor, ktorý jej pri tejto príležitosti daroval svoju knihu s predpoveďami dejinných udalostí, objavov a katastrof. Vtedy predpovedal aj smrť Henricha II. na turnaji. Kráľ predpovedi neveril, možno preto na ňu ani nemyslel, keď sa počas svadobnej hostiny zúčastnil súboja, na ktorom bol smrteľne zranený: kolba ho zasiahla do hlavy a trafila do oka. Dňom tejto tragédie boli definitívne zakázané vo Francúzsku rytierske turnaje. Nostradamus sa stal po splnení svojej predpovede populárny a odvtedy ho začali považovať za jasnovidca.
Rytieri a ľúbostná poézia
Stredovekú dvorskú kultúru určovali vojenské, kresťanské a estetické ideály. Ich nositeľmi boli rytieri a v svetskej literatúre sa začal zobrazovať ich život. Ideál rytierskeho života zobrazujú eposy. Vznikajú u všetkých západoeurópskych národov a v mnohom sa podobajú. Základným obsahom tejto poézie je oslava ideálneho stredovekého šľachtica, rytiera a jeho cností: vernosť pánovi a kráľovi, šírenie a obhajoba kresťanstva proti neveriacim, úcta k urodzenej žene, povinnosť ochraňovať siroty, vdovy a chudobných. Tieto morálne a spoločenské povinnosti rytierov sa v poézii zobrazujú vzormi ušľachtilých rytierov a ich hrdinských činov. Neskoršie pod vplyvom križiackych vojen preniká do tejto poézie stále viac exotiky a dobrodružnosť.
Vo Francúzsku sa zrodila dvorská ľúbostná poézia. V jeho južnej časti mala úrodnú pôdu, pretože tam dlho pôsobili tradície antickej kultúry a tamojšia feudálna šľachta nemala bojový charakter ako v iných krajinách. Pokročilá výroba, sústredená v mestách tejto oblasti rozhodla o vyššej kultúrnej úrovni.
V dvorskej ľúbostnej poézii rytier nebojoval o česť a slávu svojej osoby alebo svojho pána, ale usiloval sa o priazeň urodzenej dámy a namiesto ďalekých krajín dobýjal srdce hradnej panej. Milostná túžba v tejto dvorskej poézii má vždy podobu služby, láska sa chápe ako poddanstvo a je vždy nešťastná, pretože sa viacmenej ospevuje žena, vydatá za iného. To sú hlavné znaky trubadúrskej poézie, neskoršie rozšírenej z južného Francúzska do celej západoeurópskej kultúrnej oblasti. Vo Francúzsku vznikol aj názov trubadúr (z výrazu trobador, trouvére, ktorým označovali toho, kto vymýšľal piesne), v nemeckých krajinách minesenger. Trubadúri a minesengri boli zvyčajne chudobní rytieri, putujúci od hradu k hradu, prednášajúci svoje skladby. Niekedy sami skladali nápev alebo ich sprevádzal potulný hudobník so strunovým nástrojom. Spievali o láske ku krásnej a duchaplnej žene, ale táto láska sa málokedy zakladala na osobnom prežitku.
Rytieri, trubadúri, minesengri sú minulosťou. Zotrvávajú v literatúre, v histórii a príležitostne v praktickom i spoločenskom živote v komplimente "Správa sa ako rytier" - vtedy, ak je niektorý muž voči dáme galantný, ohľaduplný a nedovolí, aby jej povesť a česť pošramotila jedovatá klebeta. Stredovekí rytieri boli gavalieri, ochotní pre dámu svojho srdca preliať aj krv v záujme ochrany jej mravopočestnosti, aj keď to s ňou bolo všelijaké. Stredovek mal však svoje osobitosti, aj pokiaľ išlo o lásku a vernosť.
štvrtok/historia/ rytieri dracieho radu
l.
štvrtok/historia/ rytieri
2. Rytieri dvoch rádov
Templári (vľavo) sa starali o finančné veci ľudí, stali sa bankármi, pre zneužitie moci pápež rád zrušil. Johaniti - špitálnici (vpravo) sa starali o chorých a nevládnych.
Foto: archív
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
