Pravica, po druhýkrát vo svojom demokratickom živote, opäť „o fúz" pretlačila populistický neštandard, ktorý pod Tatrami supluje to, čo sa v šťastnejších končinách zvykne nazývať „demokratická ľavica".
Pričom ide, zrejme, ešte o lepší výsledok, než premiéra v r. 2002, keďže to, čo zostalo tentoraz pod päťpercentnou čiarou, je akosi „vyvážené" (SMK vs. HZDS). Nie dve 4-percentné esenesky a ešte Gašparovič (HZD). Na hodnotení, že menej skazená časť politiky, ktorá navyše nesie aj, hm, ponovembrové perie, porazila garnitúru ľudí minulosti, nič nezmenšuje ani porcia šťastia, ktoré chytili za nohu v kampani tak, že zrejme ani nevedeli ako. To nemôže nikomu vytýkať najmä ten Fico, ktorý prišiel ku kormidlu v období osem- či desaťpercentného rastu a namiesto toho, aby spal a nič nerobil, kazil, na čo siahol.
Smer však môže voľby zaknihovať nepochybne ako veľký úspech. Netreba ani pripomínať, ako skončil v Česku Paroubek. Či socialisti v Budapešti... Paušálne sa dá povedať, že ľavica, ktorá by dokázala v tejto kríze zvýšiť svoje nominálne skóre (teda čistý počet voličov), nemá v Európe precedens. Nikto. Všetci padajú ako muchy. Fico je v tomto zázrak prírody a skutočnosť, že štyri roky nekompetentného, denervovaného a silne korupčného vládnutia nebolo vytrestaných zásadným oslabením strany, ktorá sa na marazme a zlom riadení štátu najviac podpísala, je najlepším svedectvom, do akej miery si SDKÚ a KDH (ale aj Bugár - bol v NR SR s časťou Most-u) zaslúžia svoj vládny comeback.
To, že Gašparovič poverí Fica zostavením vlády, nesmie (nemôže) ani v najmenšom pohnúť opozičnou budúcnosťou Smeru. Mimovládna štvorka, ktorá sa deklaráciami o „vylúčení spolupráce" do nohy separovala od Fica, sa musí dohodnúť na koalícii. Inej cesty niet. Vyhovárať sa nemôžu ani na programové odlišnosti, keďže (na rozdiel od budovania českej koalície) medzi slovenskými stranami v reáli ani neexistujú. (Dekriminalizácia drog či výhrada vo svedomí sú muchy.) Nejaké lobistické pozadia či iné vplyvy sa síce budú angažovať v prospech „širokej koalície", ale tých (zrejme) 79 mandátov z vyhrotenej kampane, keď dištanc od Fica sa stal jej hlavnou témou, je jednosmerná ulica. Neistotou sú azda málo čitateľné pomery v SDKÚ, kde akoby sa v pozadí niečo riešilo.
Volať na slávu Mečiarovi, že odchádza konečne tam, kam 20 rokov patrí, nemá význam. Že ho čaká posledná perióda, sme vyveštili pred štyrmi rokmi, keby zo slovenskej politiky zmizol v r. 1992, už by bolo neskoro. Na rozdiel od HZDS, čo je „len" veľký symbol, pád SMK mení politickú krajinu takpovediac od podlahy. Reprezentácia menšiny totiž prechádza na Bugára a jeho stranu, ktorá však na to vôbec nie je ani pripravená. Na to, že Csákymu postavili v maďarskej MTV kóju, odkiaľ ho v posledných dňoch kampane len vyvolávali, aby sa na ňom vystriedali všetci moderátori politických diskusií, teda urobila SMK výsledok nieže pod kritiku, ale priam žalostný.
O šanci, ktorú opozícia dostala, sa dá napísať veľa, len nie to, že si ju vybojovala. Pre Slovensko je to však po veľmi zlej perióde s Ficom pomerne zásadná šanca, keďže na novú vládu číhajú už za rohom azda až také ťažké rozhodnutia, pred akými žiadna od r. 1993 ešte nestála. S Radičovou, ako tak človek na ňu pozerá, to teda nebude na poste premiéra žiadna sranda, ale s Ficom by to bola hrôza.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
