PREŠOV. Dôchodca Július Liška (85) už roky zapisuje kroniku Boganča klubu. Pre kamarátov spracoval výber pikantérií a zážitkov Memoáre, ďalšie Zážitky a príbehy 7 statočných - Boganča klubu 1996 - 2007, či najnovšie Memoáre plus.
Hýbateľom Belo Liška
"Ústrednou postavou Boganča klubu bol môj nebohý brat Belo Liška," zdôrazňuje Július Liška, ktorý si bez turistiky nevie predstaviť život.
Prečo vznikol Boganča klub? "Pretože sme turisti - veteráni. Kto chcel s nami chodiť, musel mať nad 70 rokov. Dôvod bol zrejmý, výrazne nižšie cestovné," hovorí jeden z pôvodných siedmich statočných a pokračuje: "Sedem statočných tvorilo základ, postupne prichádzali ďalší, ale nastal aj výrub v našom lese. Štyria naši kamaráti zomreli. Stále je nás sedem, aktuálne chodíme len štyria. Zväčša v stredu..."
Boganča (niekedy pomenovaný ako "Bogandža") je spontánny, neregistrovaný klub. Turistickí veteráni robia väčšinou jednodňové výlety, tak 12- až 15-kilometrové túry. Pešie, na bežkách či na člnoch. Najďalej boli v maďarskom Ostrihome. Majú aj krokomer, ich priemerné tempo sú štyri kilometre za hodinu.
Benjamínok partie Ďoďo má "len" 81 rokov, najstaršiemu Jankovi tiahne na deväťdesiatku. Medzi "statočnými" sú ľudia rôznych profesijných zameraní: pedagóg, ekonóm, stavebný technik, strojár, lesný inžinier, lekár, právnik.
Turistika odmala
Bratia Liškovci boli odmalička zaťažení na turistiku. Od 14 rokov. Doménou boli Slanské vrchy. Július bol dlhoročným učiteľom zemepisu a telesnej výchovy na gymnáziu a priemyslovke, ale i základov priemyselnej výroby, a to externe na vysokej škole (je aj spoluautorom učebnice technických prác). Ako nestraník získal titul Zaslúžilý učiteľ a mal aj športové úspechy - na Športových hrách mládeže dosiahol majstrovský titul ČSSR s dorastenkami (v r. 1953 v Českom Krumlove v basketbale a v r. 1954 v Otrokoviciach v hádzanej). Jeho hlavným koníčkom bola turistika.
Pomohol, keď vlak odrezal dievčatku nôžky
Na túrach zažili seniori z Boganča klubu veľa úsmevných a príjemných zážitkov. Vyskytli sa však aj hororové scény. "Kamarát prišiel na stanicu, hovoril, že mu je strašne zle, tlačilo ho na hrudníku. Vystúpiť mal v Drienovskej Novej Vsi a ísť k lekárovi. On však medzitým vo vlaku odpadol," odvíja niť dramatických udalostí J. Liška. Dotyčný dostal hneď pilulku, ale do Kysaku po neho musela dôjsť záchranka. Našťastie, to dopadlo dobre.
Dramatickú situáciu zažil J. Liška aj ako učiteľ. So žiakmi sa vracal z výletu v roku 1953 vo vlaku, ktorý pri Strážskom odrezal nôžky malému dievčatku. Mali lekárničku, preto mohol ešte počas transportu poskytnúť prvú pomoc. Potom o nej dlho nepočul a až v roku 1992 sa dočítal v časopise o tom dievčati. Volá sa Monika, je vyštudovaná inžinierka a žije v Devínskej Novej Vsi.
Kryt zo žiletky
Vyskytli sa však aj úsmevné príbehy. Jeden z nich opisuje kronikár Boganča klubu takto: "Informoval som kamarátov, že som objavil výborné jednorazové holiace strojčeky. Odporúčal som im, aby si aj oni také kúpili. O pár dní mi zavolal Eugen, že ďakuje za takú radu, ale že tie žiletky vôbec neholia, len berú penu a zložil telefón. Mrzelo ma to, lebo ja som mal inú skúsenosť. O chvíľu sa však znovu ozval telefón a Eugen sa mi ospravedlnil. Povedal, že predtým zabudol dať dolu zo žiletky ochranný kryt."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
