Byzantion, Konštantínopol či Carihrad. Hovoria vám niečo tieto tri názvy? No, pokiaľ ste dobrí v dejepise i zemepise (a to isto ste), tak viete, že všetky tri názvy označujú to isté mesto. Sú to všetko však historické názvy, pretože dnes sa toto mesto volá (ako to tiež isto viete) Istanbul. Istanbul je najväčším mestom Turecka, krajiny, ktorá leží na šve európskych a ázijských kultúr. Istanbulský chrám Hagia Sophia bol hneď druhou predstavenou stavbou v tomto seriáli, dnes predstavíme ďalšiu pamiatku tohto veľkomesta, palác Topkapi.

Pôvodne grécka osada

Na úvod stručne spomeňme multicivilizačnú históriu Istanbulu. Na mieste dnešného Istanbulu pôvodne stála grécka osada Byzantion (latinsky Byzantium), založená už v siedmom storočí pred naším letopočtom. V roku 324 nášho letopočtu založil na mieste tejto osady rímsky cisár Konštantín veľký nové moderné mesto, ktoré bolo slávnostne „otvorené" 11. mája 330. Mesto, stavané čiastočne podľa vzoru Ríma, bolo známe pod názvom Nova Roma, ale mesto sa postupne stalo známym najmä pod názvom Constantinople (teda Konštantínovo mesto), slovensky Konštantínopol.

Slovanský názov Carihrad

V slovanských jazykoch sa používal aj názov Carihrad. Dnešný oficiálny názov Istanbul (ktorý sa objavoval už od 10. storočia) dostalo mesto po vzniku Tureckej republiky v roku 1923. Dnes je podľa niektorých prameňov Istanbul počtom obyvateľov 12,8 milióna tretím najväčším mestom (nie mestskou aglomeráciou) na svete (po indickom Mumbai a pakistanskom Karáči). S výstavbou paláca Topkapi sa začalo krátko po osmanskom dobytí Konštantínopolu v roku 1453. Výstavbu nariadil sultán Mehmed II., dobyvateľ mesta.

Je to rozsiahly komplex

To, čo sa bežne nazýva palác, je vlastne komplex väčších a menších budov a rôznych pavilónov a záhradných stavieb, rozosiatych na štyroch nádvoriach obrovského areálu, obklopeného vysokým múrom. Po dobytí Konštantínopolu bol veľký cisársky byzantský palác úplne v ruinách. Otomanský dvor sídlil najprv s Starom paláci (dnes je tam Istanbulská univerzita). Sultán začal hľadať vhodnejšie miesto a napokon si zvolil starú byzantskú akropolu (opevnenú vyvýšeninu) a v roku 1459 nariadil, aby bol na tomto mieste postavený palác, ktorý bol spočiatku nazývaný Nový palác (turecky Yeni Sarayi).

Názov podľa kanónovej brány

Názov Topkapi dostal komplex až v 19. storočí, a to podľa dnes už neexistujúcej kanónovej brány (turecky topkapi). Základnú dispozíciu paláca navrhol samotný sultán Mehmed II. Na najvyššom mieste výbežku, na ktorom mal celý komplex stál, dal postaviť svoje súkromné obydlie. Z tohto miesta mal nádherný výhľad na známy záliv Zlatý roh, na Marmarské more i na samotný Bosporský prieliv. Rôzne zdroje uvádzajú rôzne termíny výstavby jadra sultánovho sídla. Obvykle sa uvádza rozpätie rokov 1459 až 1465, podľa niektorých zdrojov bol však palác dokončený až koncom 60. rokov 15. storočia.

Dostavby i prestavby

Zatiaľ čo mnohé európske kráľovské rezidencie boli budované podľa jednotného plánu (napríklad viedenský Schönbrunn či Versailles pri Paríži), palác Topkapi sa rozrastal v priebehu niekoľkých storočí, pričom jednotliví sultáni pridávali i menili jednotlivé stavby. Výsledkom týchto dostavieb a prestavieb je dnešná asymetrická dispozícia celého areálu. Celý areál má však približne tvar pravouholníka, obklopeného vysokým múrom, ktorého časti pochádzajú ešte z byzantskej akropoly. Na vrchole svojej existencie ako centrálneho sídla otomanského impéria žilo v komplexe, ktorý má rozlohu vyše 60 hektárov, pravdepodobne až 5 000 ľudí.

Strácal na význame

V areáli boli okrem vlastnej sultánovej rezidencie aj hárem, mešita, nemocnica, knižnica, klenotnica, pekáreň i mincovňa. K rozsiahlym stavebným úpravám komplexu došlo najmä po zemetrasení v roku 1509 a po požiari v roku 1665. Palác Topkapi začal strácať svoj význam na konci 17. storočia, keď sultáni začali trávievať viac času v svojich nových palácoch pozdĺž Bosporu. V roku 1856 (niekde sa uvádza rok 1853) sa sultán Abdül Mecid I. rozhodol preniesť svoj dvor do novo postaveného paláca Dolmabahçe, ktorý bol prvým palácom v Istanbule, postaveným v európskom štýle.

Múzeum imperiálnej éry

Klenotnica, knižnica, mešita a mincovňa však ostali v paláci Topkapi, ktorý tak po 624 rokoch prestal byť oficiálnou a hlavnou rezidenciou otomanských sultánov. Po rozpade Otomanskej ríše v roku 1921 bol palác Topkapi vládnym dekrétom (z 3. apríla 1942) premenený na múzeum imperiálnej éry, ktoré v súčasnosti patrí pod ministerstvo kultúry a turizmu. Zo stoviek miestností celého komplexu sú však verejnosti prístupné len tie najvýznamnejšie. Komplex strážia nie len pracovníci spomenutého ministerstva, ale aj hliadky tureckej armády.

Šesť tisíc jedál

Z množstva stavieb a miestností v komplexe Topkapi možno spomenúť aspoň niektoré. Výraznou stavbou v rámci komplexu sú palácové kuchyne. Niektoré časti kuchýň boli postavené už v 15. storočí, keď sa staval sultánov palác. Kuchyne boli rozšírené počas vlády sultána Sülejmana, ale v roku 1574 vyhoreli. Potom boli prestavané podľa plánov dvorného architekta Mimara Sinana. Palácové kuchyne tvorí súbor desiatich stavieb s kupolami, v ktorých okolo 800 ľudí (počas cirkevných sviatkov až 1 000) pripravovalo denne až 6 000 jedál. Servírovanie jedál sultánovi bolo presne regulované protokolom.

Prikázané ticho

Ten, samozrejme, určoval celý rytmus denného života v palácovom komplexe, pričom jednou z hlavných zásad bolo dodržiavanie ticha vo vnútorných dvoroch (tak to by som ocenil aj dnes...). Pri veľkej prestavbe komplexu v roku 1574 dal Murat III. vybudovať obrovský hárem, tvorený bludiskom nádherných izieb pre až 1 000 žien (posledné ženy opustili hárem v roku 1909). Trónna sála na treťom nádvorí slúžila na prijímanie najvyšších úradníkov ríše, teda vezírov. Na tomto nádvorí bola aj škola pre budúcich úradníkov ríše.

Tri podmienky prijatia

Aby sa zabránilo korupcii, platili pre mladých mužov, ktorí boli do školy prijatí (sčasti ako otroci) z rôznych častí ríše, tri podmienky – nesmeli byť Turci, museli byť siroty a ich príbuzní nesmeli pracovať v paláci. Na štvrtom nádvorí, ktoré bolo prístupné len sultánovi a jeho rodine, je množstvo pavilónov (kioskov), záhrad a terás. Je tam aj kuriózny pavilón obriezky, ktorý dal postaviť v roku 1640 sultán Ibrahim I. Za vlády sultána Murata IV. boli v rokoch 1635 až 1639 postavené dva pavilóny, a to Bagdadský pavilón a Jerevanský pavilón, obidva na oslavu víťazstva v bojoch pri týchto mestách.

Plášť proroka Mohameda

V bývalej pokladnici sú dnes vystavené mnohé z pokladov, ktoré sultáni zhromaždili počas 470 rokov svojej vlády. Okrem nesčíselného množstva drahokamov, polodrahokamov, vzácneho porcelánu, diplomatických darov, zbraní a osmanských miniatúr obsahujú zbierky aj niektoré z najposvätnejších relikvií islamu, napríklad plášť proroka Mohameda i jeho meč. Palác Topkapi (na písmene i v tureckom názve paláca nie je bodka, ale takéto písmenko sa mi v editore word nedarilo nájsť) patrí do „historických oblastí Istanbulu", ktoré boli v roku 1985 zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.