ené ako trhové centrum Dominikánske námestie a trhovým miestom, na ktorom sa predáva zelenina, je toto námestie aj v súčasnosti.
S modernizáciou obchodu v druhej polovici 19. storočia sa na košických trhoch, kde sa schádzali trhovníci i kupujúci z okolia, iných žúp, ba aj z Poľska a Čiech, už neuzatvárali dohody na uzavretie manželstva. Nadväzovali sa na nich osobné aj obchodné kontakty a stretávali sa známi, takže naďalej mal ekonomický aj spoločenský význam.
Každý si prišiel na svoje
Na trhu na Dominikánskom námestí sa predávalo všetko, okrem dobytka – ten mal miesto na dobytčom trhu Pri bitúnku. Tento trh bolo povestný a prichádzali naň honci s dobytkom až z Maďarska, aby ho tu predali a záujemcovia z Poľska, aby ho v Košiciach kúpili. Na svoje si prišli aj gazdovia, mäsiari i priekupníci od Michaloviec, Trebišova i Gemera. Do Poľska odvážali na vozoch z košického trhu droždie aj povestnú šunku mäsiarskych majstrov z Košickej Novej Vsi. Košické noviny Kaschauer Zeitung písali aj o záujme českých a moravských obchodníkov a labužníkov o túto šunku a uverejnili ich chválospevy. Jeden z moravských obchodníkov sa vyjadril takto: "Novoveská šunka je šťavnatá a chutnejšia ako povestná pražská a slanine Novovešťanov sa nevyrovná žiadna iná. Tajomstvo, ako ju robia, neprezradia ani za veľké peniaze." Slaninu, šunku, klobásy, predávali na trhu mäsiari v drevených korýtkach a najlepšie ich bolo v nich aj prevážať. Tieto údeniny, rovnako aj oštiepky, kupovali hotely a reštaurácie a nemali problém s obalom, pretože dnešné prepravky nahrádzali vtedy drevené korýtka, ktoré si mohli hneď kúpiť od korytárov, ktorí ich prišli predávať aj s inými výrobkami z topoľového dreva až od Pavloviec nad Uhom.
Trhové miesta boli okrem Dominikánskeho námestia na terajšom Námestí osloboditeľov, kde bol aj "starý pľac", pred Urbanovou vežou bol chlebový trh.
Prispôsobovali sa požiadavkám
Na trhoch, kde ponúkali svoje výrobky košickí aj iní remeselníci a výrobcovia, boli určené pre domácich aj vidieckych kupujúcich. Domáce obyvateľstvo kupovalo od vidieckych predajcov najmä poľnohospodárske produkty, ovocie a hydinu, vidiek sa v Košiciach zásobil potrebným podľa sezónnosti. Kupoval osivo na jar aj jeseň, odevy, obuv, potreby pre gazdovstvo a zvieratá, nástroje. Aj mestskí obyvatelia chovali hydinu a v prímestkých častiach ošípané aj hospodárske zvieratá. Ich potrebám prispôsobovali vidiecki výrobcovia aj tovar. Pozdišovskí hrnčiari predávali krmidlá a napájadlá pre hydinu, hrnce na lekvár aj masť, mliečniky, pekáče. Hlinené nádoby na varenie a pečenie boli stále obľúbené, hoci sa používali aj kovové. Pozdišovskí hrnčiari nemali núdzu o kupcov a tovar predali veľmi rýchlo na rozdiel od niektorých iných remeselníkov, ktorí niekedy aj nocovali na trhu pod vozom. Zvyčajne tam nocovali gazdovia zo Zemplína, ktorí prišli predávať melóny. Aj tak sa im to oplatilo.
Špecializácia obchodu
Ako sme spomenuli, v druhej polovici 19. storočia sa obchod začal v Košiciach špecializovať. Objavili sa vandrovní obchodníci, ktorých volali podľa regiónov "lacní Jožkovia" alebo "lacní Jankovia". Vo vysokých prútených košoch, ktoré nosili na chrbáte – neskoršie ich nahradili drevené krošne - chodili pomedzi ľudí na trhu a ponúkali drobnosti, ktoré sa každému mohli zísť, od stužiek, gombíkov, hrebeňov, sponiek, po nožíky a modlitebné knižky. Neskoršie sa z nich vyvinuli podomoví obchodníci.
Keď sa začal obchod v Košiciach špecializovať, vytvorili sa štyri skupiny, ktoré boli organizované v Grémiu obchodníkov: v metrovom tovare, v súkne a koreninách, v druhej skupine boli so železiarskym, koženým a norimberským tovarom, v tretej predajcovia tabaku a fajok, vo švrtej obchodníci s pušným prachom a výbušninami. Koncom 19. storočia bolo už 26 skupín a podľa spôsobu obchodovania boli rozdelení do piatich podskupín. Pokiaľ ide o najviac prosperujúcu živnosť, boli to – ako inak – krčmy a výčapy. V Košiciach ich bolo neúrekom – dvestodvadsať! A to sa písal rok 1893.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
