ch lístkov. Striedali to zábery na iné dlhé reťaze ľudí, ktoré neskoro večer v dlhočizných radoch postávali na daždi, len aby sa dostali do volebnej miestnosti a mohli odovzdať svoj hlas. Napokon sa stovky, ak nie tisíce, dnu napokon ani nedostali. V televíznych štúdiách dumkali analytici, ako to asi dopadne, na uliciach dumkali voliči presne o tom istom. Keď sa v niektorom obvode spočítali hlasy, ukázali krásne zrozumiteľné grafíky, aj kandidátov, či už úspešných, alebo nie. Vo vzduchu bolo cítiť napätie a silu chvíľ, ktoré na nejaké obdobie (analytici sa pretekajú v odhadoch, ako dlho táto netradične koaličná vláda vydrží) zmenia život Angličanov. Vydržala som to zhruba do tretej ráno, zaspala som pred telkou.
Nad hlavou mi preletel vrabec. Fakt. Mali sme dokorán otvorený balkón, a keďže naša obývačka bola asi jediná vysvietená na celom sídlisku, napálil si to rovno dovnútra. Zobudil ma. Môjho drahého nie. Hoci už svitalo, on ešte furt frčal na BBC. Ku cti mu slúži, že anglicky nevie ani zaťať. Ale sila chvíle si ho podmanila. Vyhnali sme vtáka a konečne šli spať. Výsledky aj tak mali ešte ďaleko do konca, ale už bolo jasné, ako to dopadne. Jasné nebolo len to, kto si s kým po voľbách napokon tľapne.
Už sa teším na tie naše voľby. Rady nadšených tínedžerov? Nehrozí. Dlhé rady voličov dobýjajúcich sa do volebných miestností? Ha, ha... Ale aj u nás to má svoju patinu.
Z domu sa vyberieme podvečer. Pred školou bude postávať s cigaretou v ruke pár otrávených členov volebných komisií. Minieme možno dve-tri skupinky rovnako otrávených voličov. Vymeníme si nenávistné pohľady predpokladajúc, že oni určite nevolia tých našich. Neviem, prečo si furt myslím, že tí okolo určite nevolia tých mojich. Ale súdiac z ich nenávistných pohľadov si oni určite myslia o mne to isté.
Vojdem do volebnej miestnosti. Tí z komisie, čo nefajčia vonku, lenivo zdvihnú hlavy. Inak je prázdno. Dvaja či traja, zhruba v mojom veku, pookrejú (asi dúfajú, že budem voliť tých ich), ostatní naštvane sklonia hlavy (tušia, že nie som ich).
Za plentou urobím všetko pre svoju šťastnú budúcnosť a pre šťastnú budúcnosť mojich nenarodených detí, vyzdvihnem svoju polovičku od susednej plenty a poďho do krčmy. Depku (lebo dobre to pre mňa ako pesimistku nikdy nemôže dopadnúť a história mi dáva za pravdu) budeme zapíjať s kamošmi. Jeden z nich už roky volí tvrdošijne istú výťahovú stranu, ale všetci sme aspoň na tej iste strane politického spektra. Aj tak sa zas do krvi pohádame. Hoci nás zjednocuje názor na to, kto je debil, povadíme sa na tom, či je väčší debil kvôli tej kauze, alebo inej.
Unavená, ospalá a naštvaná dorazím domov. Zapnem si niektorú z našich teliek a narazím na rovnako unavených a ospalých redaktorov a moderátorov. Zapnem si na počítači stránku úradu, aby som mala aktuálne čísla, ale už teraz viem, že aj tak čoskoro spadne. A tak sa vrátim k telke. Rozčúli ma každá zle položená otázka, rovnako tak ešte horšia odpoveď. Adrenalín mi stúpne pri číslach o účasti a na hrane infarktu budem pri prvých výsledkoch. Ale aj tak do toho budem čumieť ako blbá. Kým nezaspím a kým ma nezobudí nejaký vták.
PS: Už sa teším na to, čo bude po voľbách. Vyjednávačky o koalícii, kauzy o kupovaní hlasov, manipulovaní s lístkami... A potom nová vláda, nové kauzy. A, žiaľ, žiadny vták ma už z toho zlého sna nezobudí.
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
