BARDEJOV. Napriek svojmu nízkemu veku má okrem úspechov na poli umenia i šťastie na ľudí, ktorých jeho výtvarná tvorba očarila. Medzi nich patrí napríklad Rudolf Geri či Rudolf Schuster. Nespolieha sa však na pomoc iných a umeniu venuje všetku svoju energiu.

Chce ním najmä pomáhať. "Chcel by som dosiahnuť to, aby moje umenie dosiahlo také kvality, že bude dosť silné na to, aby niekomu pomohlo. Osobne som sa stretol s mnohými dielami, umeleckými či komerčnými, ktoré mi pomohli, keď mi bolo dosť ťažko. Chcem dosiahnuť, aby moje diela dokázali v podstate to isté," vraví Maroš, ktorý prekvapuje svojimi vyhranenými názormi. "Umenie má podľa mňa hlavne pomáhať. To, čo prináša, nemá byť krásno. Umenie transformuje ľudí a čas, ktorý je stratený, ale nie zničený..."

Mladík je rodákom z Bardejova, momentálne študuje na Univerzite Komenského v Bratislave, no od septembra nastupuje na štúdium grafiky na Vysokej škole výtvarných umení. Zaujíma ho maľba, kresba a grafika. Okrem realizácie na poli výtvarnom je však doma i v divadle. Konkrétne na bratislavskej alternatívnej scéne elledanse, kde pôsobí ako asistent produkcie. "Fascinuje ma fyzické divadlo, blízky mi je aj súčasný tanec a hip-hop. Najideálnejšie by pre mňa bolo prepojiť všetky tieto svety. No najprv byť vo všetkých týchto veciach dosť dobrý."

Práve divadlo elledanse sa stalo miestom jeho prvej samostatnej výstavy - Dvakrát si rozmyslieť nie dvakrát milé, ktorá bola spojená s tanečným predstavením Pocta kravám. Vernisáž druhej výstavy - Fázový pokus o cit, spojila výtvarné a hudobné umenie vďaka spolupráci s Jozefom Vlkom a jeho hudobným projektom Double Affair.

Viedli ho akademickí umelci

Svoje umelecké cítenie začal Maroš rozvíjať pomerne skoro, ale intenzívnejší rozmach tvorby uňho nastal, keď sa jeho prvé dielka dostali do rúk akademického sochára Martina Kutného. "Bol totiž spolužiakom môjho otca z gymnázia. Takže tak trochu po známosti som mu ukázal, čo robím a z našich občasných stretnutí sa stali naše takzvané legendárne soboty, keď som uňho bol od rána do večera a tvorili sme. Môj záber je však úplne mimo sochárstva, ktoré je nad moje sily. Prekáža mi masa a jej ťažoba. Paradoxne však aj o mojej tvorbe ľudia zvyknú hovoriť, že sú moje obrazy akoby hmotne ťažké. V prípade sochy by sa asi táto ťažoba ešte zdvojnásobila... Možno práve preto robím len dvojrozmerné diela."

Po hodinách strávených u M. Kutného našiel v Bratislave útočisko v ateliéri akademického maliara Jozefa Bubáka, kde okrem technických dostal aj filozofické rady, a to nielen v súvislosti s umením. Aj vďaka tomu dnes napríklad zastáva názor, že najlepšími vnímateľmi jeho diel budú tí ľudia, ktorí prežívajú čosi podobné ako on. "Keď sa totiž niekomu páči istý maliar, tak sa mu v podstate nepáči jeho tvorba, ale mu je z nejakých dôvodov blízky duševný stav, v ktorom autor bol, keď dielo maľoval."

Fascinuje ho človek

V rámci výtvarnej realizácie sa Maroš zameriava najmä na stvárnenie ľudskej figúry. "A prečo nie. Každého niečo zaujíma a mňa najviac človek. Čo sa okolo neho deje a nedeje a čo by chcel, aby sa okolo neho dialo. Krajinku u mňa preto nenájdete ani jednu, zátišia len školské," vysvetľuje obdivovateľ tvorby Francisa Bacona či Damiena Hirsta.

V budúcnosti túži skĺbiť svoju vášeň k divadlu, súčasnému tancu a výtvarnému umeniu a pôjde podľa vlastných slov tam, kam ho vietor zaveje. "Väčšina umelcov na takúto otázku odpovie, že sa zariadi podľa ponúk a možností. Ja nie som výnimkou. Pôjdem tam, kde budú ľudia, ktorí budú mať záujem o súčasný tanec, fyzické divadlo a výtvarné umenie."


Maroš Baran. V budúcnosti chce skĺbiť všetky svoje vášne.
Foto: veja

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.