Anna Hutyrová, dnes 84-ročná, chodila v tom čase do 2. ročníka odbornej školy pre ženské povolania. „Lietadlá často preleteli ponad mesto, keď zahučali sirény, všetci sme museli do úkrytu. Školský rok sa skončil už koncom mája, kto mohol, odchádzal na dedinu. My sme sa so švagrinou a jej dvojmesačnou dcérou Gabikou presťahovali do Teriakoviec, jej teta tam mala veľké gazdovstvo."
Zahynulo jedenásť Prešovčanov
Popoludní 20. septembra 1944 bombardovali sovietske lietadlá železničnú zastávku Prešov-mesto, tzv. Malú stanicu, nachádzalo sa tu veľa vlakových súprav, mužstva a techniky. „Počasie bolo vynikajúce, viditeľnosť výborná," spomínal r. 2002 zástupca veliteľa eskadry N. I. Gapejonok. Po štvrtom nálete sa pobrali na spiatočný let smerom na Rzeszow. Ibaže vtedy už na nich začali Nemci zdola páliť. Zásah dostal akurát veliteľov stroj, ostatným sa podarilo nájsť priechod južnejšie. Jedenásť Prešovčanov vtedy zahynulo.
Aj pani Hutyrová sa pamätá na nálet: „Od rána sme neďaleko Šalgovíka vykopávali zemiaky pri ceste, bol teplý slnečný deň, mali sme krásny výhľad na Prešov. Zrazu ponad nás preleteli od východu lietadlá, smerovali na Solivar a ďalej do mesta. Počuli sme mocné výbuchy, zahučali sirény. Každé z lietadiel zhodilo po tri bomby a obrátili sa späť. Vtedy začali strieľať na nás, niekoľkých, čo sme boli na poli. Stihli sme sa skryť v kroví pri neďalekom jarku. Toto sa zopakovalo ešte dva razy."
Rozhodla sa vrátiť domov do Novej Ľubovne. Cesta jej trvala tri dni: „Trať bola rozbitá, vlaky premávali naokolo cez Poprad a iba vo dne. Margeciansky tunel bol zničený, urobili provizórnu koľaj okolo neho." V dedine bolo plno evakuantov i Nemcov. „Noviny prichádzali oneskorene a rádio bolo iba jedno v hostinci, navyše sa správam nedalo veľmi veriť. Dvadsiateho decembra, štyri dni pred Vianocami, sme sedeli pri večeri, keď sme začuli mocné dunenie, akoby sa zem otriasala. Vybehli sme von, smerom na juh bolo vidno žiaru. ´Bombardujú Prešov,´ usúdil otec."
Bernardína zabila tlaková vlna
Ing. Ladislava Milčeviča (1921) zastihol nálet tiež pri večeri doma v Solivare, v tom čase pracoval ako colník v Kysaku. „Vonku nastal odrazu jas, akoby na náš dom zamieril reflektor. Pritom museli byť okná kvôli bombardovaniu zatemnené! Vyšli sme na dvor a uvideli sme na oblohe svetlice, Stalinove sviečky sme ich volali, vidno bolo ako cez deň. Už k nám aj doliehali výbuchy, mesto bolo v plameňoch. Pobrali sme sa do pivnice, mala nám slúžiť ako protiletecký kryt. Keď sme sa po vyše hodine odvážili von, ako prvé sme zbadali nášho bernardína. Ležal vystretý v tráve, z ucha mu vytekala krv, zabila ho tlaková vlna. Na dome vybilo všetky okná. Inak v Solivare nálet ani nespôsobil škody. Jedna bomba dopadla na ihrisko, ale nevybuchla, na druhý deň sa pri nej hrali deti."
Zomrela spolu celá rodina
Zato Gabrielu Feckovú zastihol nálet priamo na mieste hrôzy:
„Toho večera som bola u Kopčáka v pekárni, varovala som im decko, vlastne sme sa iba hrali, i ja som bola ešte decko. Keď sa to začalo, hneď som utekala s chlapcom do pivnice. Náš starký nestihol, mal čosi s nohami, a veru bolo šťastie, že tam zostal. Keď spadla bomba na kraj nášho domu a začalo horieť, začal, aj keď nevládny, hasiť plamene vodou. Ako k nám zvonku doliehali výbuchy, ten chlapec, čo som sa mala oňho starať, zakaždým radostne zvolal: ´Eče bum, eče bum...´ Nedávno som ho stretla, inžinier, i teraz mi ďakuje. Adamčíková z domu oproti iba deň či dva predtým vravela pred pekárňou mame: ´Keby sme umreli všetci spolu, to by bolo najlepšie.´ A mama na ňu nakričala: ´Nehovoria tak, ešte privolajú nešťastie.´ Veruže sa tak aj stalo, všetci piati zahynuli."
Jaroslav Jančík (1930) sa dostal do Prešova ako evakuant od Humenného, prichýlil ich strýko na Železničiarskej ulici. Hneď jedna z prvých bômb padla na roh domu, v tej chvíli prišiel o matku i mladšieho brata. „Mňa vyhodil náraz do chodby, mal som ranu na hlave, ležal som pod kvádrom. Vyslobodili nás až ruskí zajatci, okrem mňa aj babku, tetu a jej štvorročnú dcéru. V nemocnici na Hollého ulici vládol chaos a panika, na chodbách črepiny z okenných tabúľ, rozchýrilo sa, že sa lietadlá vrátia. Ošetrili nás iba zbežne, lekári sa venovali iba najvážnejším prípadom."
Nálet zničil takmer celé mesto
Na druhý deň sa L. Milčevičovi naskytol v meste desivý pohľad. „Múry boli vyvalené, zo striech popadala škridla, na ceste zabitý kôň. Pri kasárňach neďaleko stanice zasa pozabíjané kravy, evakuanti z východu, od Stropkova či Svidníka si brali so sebou i dobytok. Zato civilná obrana fungovala, telá už stihli odviezť na identifikáciu, aspoň núdzovo začali odpratávať i trosky.
Na Štefana bolo všade v meste pusto, ticho... odrazu začujem skadesi muziku. Ozývala sa z jednej pivnice, konala sa tam svadba, zhora som videl nevestu v bielom, ako sa vykrúca v tanci, hostia sa družne bavili. Svadby boli už naplánované, konali sa bez ohľadu na to, čo sa medzitým stalo."
Mal sovietsky nálet zmysel? Ing. Milčevič to jednoznačne popiera. „Skoro celé mesto zničili, ale to, čo chceli zbombardovať, sa im nepodarilo: železničnú stanicu ani telefónnu centrálu. Nemci sa stade pobrali zväčša akurát deň pred náletom."
Aj pani Magdaléna Sakalová, v tom čase dvanásťročná, sa nazdáva, že lietadlá zhadzovali bomby, ako prišlo, nestarali sa, kam dopadnú. Ich rodina bývala na Baštovej ulici. „Len čo sa ozvali sirény, mama nás zahnala do krytu, tam sme ostali, až kým hukot lietadiel utíchol. Keď sme vyšli von, všetko naokolo bolo v troskách, akurát internát, kam sa nasťahovali Nemci, ostal nedotknutý. Až neskôr sme sa dozvedeli, že práve ten mali Rusi zasiahnuť."
Po návrate z frontu ho udali Rusom
„Nemci nariadili evakuáciu, najmä mladých mužov, aby ich Rusi nepovolali do armády," pokračuje v spomienkach pán Milčevič. „Ja som mal síce 'ausvajz', preukaz, že pracujem na colnici, ale nakoniec ani mne neostalo iné, iba sa uchýliť do lesa. Strávili sme tam noc na snehu, ráno sme dostali správu, že v Prešove sú už Rusi. Nato vyšiel z lesa veľký zástup mužov, hotová procesia, štyri- až päťtisíc."
A. Hutyrová: „Až po tom, ako k nám 25. januára 1945 prišli Rusi, vybral sa mladší brat Jozef, ktorý sa medzičasom vrátil z frontu, pešo do Prešova. Mesto bolo zbombardované, náš byt na Hlavnej ulici rozváľaný. Osemdesiatročná suseda, čo ešte donedávna robila na bitúnku, prišla o obe nohy, až po kolená. Nášho brata zobrali Rusi, ktosi ho udal. Až po dva a pol roku sa vrátil. Ja som sa vybrala do Prešova až v lete, z Kysaku pešo, vlak ešte stále nechodil. V meste bolo plno jám po výbuchoch, na domoch stopy po streľbe, omietka opadaná, okná len kde-tu zasklené. A všade plno Rusov a evakuantov, čo sa vracali domov."
J. Jančík prežil zvyšok vojny na dedine, do Prešova sa vypravili až po Veľkej noci 1945 po zrno, strýko totiž choval dve prasatá, ako bolo vtedy zvykom. Vtedy s úžasom zistili, že jedna sviňa je nažive. „Mala 50 kíl, predtým 220, po celý čas ju pri živote udržiavali vlastné zásoby. Akurát oči mala zapálené, v pivnici odvykli od svetla. Ale pozbierala sa, štyri razy mala ešte mladé, až potom ju zabili."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
