Niektoré kráľovné zostali iba manželkami, ktorým boli záležitosti krajiny vzdialené a mali o ne záujem podľa toho, aký prospech im osobne priniesli. Niektoré sa však zapísali do dejín osobným prínosom pre prospech krajiny. K tým druhým patrí aj druhá manželka uhorského kráľa Mateja Korvína - neapolská princezná Beatrix Aragónska - ktorej príchod do Uhorska bol začiatkom zmien a ktorá sa spolu s Matejom Korvínom stala nositeľkou renesancie, zanechajúc trvalé hodnoty.
Renesančný panovník
Uhorský kráľ Matej Korvín (1443 - 1490), nástupca kráľa Žigmunda, sa označuje ako renesančný panovník. V období jeho vlády v rokoch 1458 - 1490 zaznamenala krajina nielen hospodársky, ale aj kultúrny vzostup. S jeho menom je spojené založenie Universitas Istropolitana, udeľoval privilégiá, aby sa rozvíjali mestá, remeslá a obchod, osídľovali jednotlivé časti Slovenska novousadlíkmi, podporoval vzdelanie, vedu, umenie, stavebný rozvoj, dokončenie stavieb, medzi nimi aj stavbu košického Dómu sv. Alžbety na Matejovej veži a kaplnkách na bočných stranách. Aj tu sa prejavil jeho vzťah k umeniu v tom, že ho finančne podporil. V roku 1460 počas návštevy Košíc, kde oslávil sviatok sv. Alžbety, daroval Košiciam Zlatú Idku a udelil mestu právo raziť mince z vyťaženej zlatej rudy v jej bani. Vtedy si aj zapoľoval v košických lesoch. O jeho poľovačkách a návštevách v preoblečení v Kysaku i iných miestach východného Slovenska vzniklo viacero veršovaných diel o jeho dobrote a spravodlivosti a stal sa aj hrdinom povestí. Dodatočne ho idealizovali, v 16. storočí drobná šľachta a zemani.
Uhorská šľachta zaostávala
Matej bol vzdelaný a ovládal niekoľko rečí. Na tú dobu, kedy vládol, to veľa znamenalo, veď vtedy, aj za kráľa Žigmunda bola značná časť šľachty negramotná, alebo vedela len čítať alebo len písať. Otec Mateja Korvína, sedmohradský magnát Ján Huňady, ktorý zastával vysoký post zemského správcu, nevedel čítať. Ešte aj po Matejovej smrti za vlády poľských Jagelovcov bola uhorská šľachta považovaná za barbarskú a nevzdelanú. Mnohí jej príslušníci sa naučili písať ako dospelí od iných gramotných ľudí, bolo tiež zvykom vzdelávanie šľachtických detí aj po spoločenskej stránke pobytom v niektorých spriatelených vzdelaných rodinách s modrou krvou. Kultúra bývania, odievania, stolovania, ba aj hygiena v porovnaní so západoeurópskou šľachtou zaostávali. Do týchto podmienok v svojej novej uhorskej vlasti prišla Beatrix Aragónska.
Zo slnečnej krajiny do tuhej zimy
Po smrti svojej manželky Kataríny, dcéry Juraja Poděbradského, sa Matej oženil s 18-ročnou aragónskou (neapolskou) princeznou z rodu Anjouovcov - Beatrix (1457 - 1508), dcérou neskoršieho neapolského kráľa Ferdinanda I. Sobáš sa uskutočnil na diaľku v zastúpení a poldruha roka po ňom v zime r. 1476 - 1477 prišla Beatrix do Uhorska. Historik O. R. Halaga v knihe Právny, územný a populačný vývoj mesta Košíc píše o tom, že na svadobnú hostinu objednal v roku 1476 kráľovský dvor v Budíne u košických remeselníkov 200 kotlov, z toho 10 takých, v ktorých by sa varilo v každom po dvoch voloch a 20 takých kotlov, aby sa v dvoch varilo po jednom volovi. Okrem kotlov dali vyhotoviť šerpinky, pekáče, stovky lyžíc a nožov. To, že si Budín vybral košických majstrov, svedčí o dobrej povesti i kvalite tunajšieho kovospracujúceho remesla. O výrobe vidličiek v tom období niet nikde ani zmienky, čo svedčí aj o tom, že sa nepoužívali.
Zima, keď priviezli princeznú v zlatom koči do Sedmohradska, kde mala prenocovať, bola tuhá. Odrazu sa ocitla v krajine pokrytej snehom a hoci bol jej stan prepychový, ako sa patrí pre kráľovu manželku, vzduch bol studený, vonku mrzlo. Beatrix sprevádzal tisícčlenný sprievod rytierov, umelcov, vedcov, básnikov, literátov, i žonglérov a šašov, bol v ňom aj kronikár. Každého taká zima zaskočila. Básnik Ariosto, ktorý bol v tomto sprievode, napísal, že Uhorsko sa nachádza v blízkosti severného pólu, že Karpaty majú ľadový dych a ten ničí pľúca.
Členovia sprievodu sa v slnečnom Taliansku počas zimy zohrievali pri teplovzdušnom vykurovaní rímskymi kanálmi v priestranných miestnostiach a odrazu sa po príchode do Budína ocitli v zadymených miestnostiach z ohniska, kde sa museli zdržiavať vo dne, tam aj stolovať a zabávať sa.
Čudovali sa na oboch stranách
Taliani sa po príchode čudovali mnohým veciam, Uhorsko považovali za zaostalé. Čudovali sa aj uhorskí šľachtici a členovia kráľovského dvora. Napríklad tomu, že Beatrix hrala šach, míňala peniaze na šaty a šperky. Jej sa zase nepáčilo, že vznešení muži sú zarastení, bradatí, neoholení, na ich odeve sú stopy po jedle, ktoré jedia rukami a berú si aj tie najvyberanejšie lahôdky z jednej misy. Hoci majú štvorcové obrúsky z tkanín, jedlo im padá na odev a utierajú si do šiat aj ruky, pijú do nemoty, vykrikujú, a každá hostina sa skončí neprístojným správaním šľachticov, ktorí sa zmenia na opilcov. Tieto postrehy mal a v tom zmysle ich zaznamenal Marcius Galeotti.
Znakom mužnosti vtedajších čias bola hustá brada. Po príchode novej kráľovnej sa tento názor postupne začal meniť, veď ani jeden z jej sprievodu tak zanedbano nepôsobil. Uhorskí šľachtici sa začali sami od seba holiť. V tejto súvislosti spomenieme ruských bojarov s dlhými bradami, ktoré im cár Peter Veľký po návrate zo Škandinávie sám osobne začal strihať, lenže musel to zakotviť do zákona. Kto chcel mať dlhú bradu, musel ju udržiavať ako sa patrí na šľachtica a z nej zaplatiť daň.
Zapísala sa do dejín uhorskej renesancie
Beatrix priviezla do Uhorska ako súčasť svojej výbavy aj vidličky a nimi sa mali naučiť na dvore jesť. Nedarilo sa jej presvedčiť o novej kultúre stolovania ani svojho kráľovského manžela Mateja. Ďalej jedol rukami, na rozdiel od ostatných kultivovane, aj keď to nebolo mäso s kosťou. Nezaujímalo ich, že vidličky sú neodmysliteľné na dvore francúzskeho kráľa. Priviezla aj sklenené čaše, porcelánové taniere, no trvalo dlho, kým neboli iba vzácnou ozdobou. Beatrix sa zapísala do dejín uhorskej renesancie aj tým, že sa snažila celkove povzniesť uhorskú kultúru, obklopovala sa filozofmi, literátmi, umelcami, historikmi, vedcami. Jej dvorným historikom bol Peter Ransamus, ktorý označil Košice ako „všeobecne známu metropolu celého kraja". Zakladala a vybudovala s Matejom slávnu korvínovskú knižnicu - Bibliotecu Corvinianu, ktorú postavili v Budíne v renesančnom slohu, kupovala do nej rukopisy a knihy, antickú literatúru. Vďaka tomuto kráľovskému páru môžeme v súčasnosti obdivovať na výstavách i na objektoch renesančné umenie na Slovensku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
