Buď je na výslní, alebo na dne. Dnes však už vie, že prepínať sily sa nevypláca a pocit vlastnej nenahraditeľnosti je len na škodu. Tvrdí, že nie je žiadny pán temnôt, ale práve naopak, veľmi pozitívny a veselý chlapík. Keď človek podľa neho dospeje do štádia, že je so sebou spokojný, potom je to už celkom v háji. Hoci sa práve rozišiel s priateľkou Šárkou Vaňkovou, na lásku nezanevrel, no priznáva, že žiť s ním nie je žiadna slasť. Dan Hůlka, ktorého si Košičania vychutnali v rámci muzikálu Dracula, v rozhovore okrem iného prezradil, že na rebríčku hodnôt má najvyššie slobodu, čo je pre jeho vzťahy s nežným pohlavím riadny zaberák.
Rola Draculu vás po prepočítaní na roky sprevádza takmer tretinu vášho života.
Nepochybne vám toho veľa dala, ale čo vám vzala?
- Dala mi toho toľko, že to, čo mi vzala, je oproti tomu minimum. Jedine by sa dalo povedať, že mi vzala súkromie. Pretože Dracula bol môj štart, vďaka nemu som sa dostal do povedomia ľudí a odvtedy vlastne moje súkromie neexistuje.
Bolo pre vás veľmi ťažké vyrovnať sa s tým?
- Keďže už je to predsa len nejaký čas, tak som si na to tak zvykol, že to už v podstate ani nevnímam. Keď som doma v Jevanoch, kde ma odmalička poznajú všetci v dedine, nejaká moja sláva tam vôbec nehrá rolu a tam je mi, samozrejme, najlepšie. Ani inak to už vôbec neriešim. Mal som obdobie, najmä v začiatkoch kariéry, keď to bol odrazu problém. Nebol som na to zvyknutý a chytila ma sociálna fóbia. To sa až človek bojí ísť medzi ľudí. Dnes je to však úplne inak. Sedím napríklad s kamarátmi v reštaurácii a oni mi vravia: Aha, tamten na teba ´zíra´, tamten ťa fotí. No ja si nič nevšímam. Už to mám odblokované.
Keďže ste zosobnením pána temnôt, prezraďte nám niečo temné zo svojej povahy.
- Nie som pán temnôt. (Smiech.) Som, naopak, veľmi pozitívny a veselý človek.
Akurát väčšinou hrávam len záporné dramatické úlohy plné veľkých emócií a násilia. Teraz som prvýkrát dostal pozitívnu rolu Baróna Prášila, čo ma veľmi teší. Technickým zaradením som však dramatický barytón, plus tá moja vizáž k tomu... V súkromí však nie som vôbec temný. Tiež už som starší a dopracoval som sa k tomu, že sa snažím mať všetkých naokolo rád takých, akí sú. Každý máme nejakú chybu, ja ich mám tiež množstvo, to sa nedá nič robiť. Ale čím menej mám v sebe nenávisti či negativizmu voči ľuďom okolo, tým sa mi lepšie žije. Už som sa naučil, že hnevať sa nemá cenu a nehodlám plytvať svojou energiou a špiniť si svoju karmu tým, že sa budem kvôli niekomu rozčuľovať.
Nechali ste sa počuť, že síce logicky neveríte na upírov, ale zato na ľudí, ktorí vysávajú človeku energiu, to áno. Stretli ste ich v živote viacero? A dokážete ich už dnes zo svojho okolia eliminovať?
- Stretol som ich veľa. No eliminovať... Možno, že už som trošku schopný rozpoznať ich, ale väčšinou to človek spozná, až keď už je neskoro.
Váš život je pre médiá mimoriadne zaujímavý a dá sa povedať, že ste svojím spôsobom života pre novinárov šťavnaté sústo. Nervový kolaps, závislosť od liekov, drogy, chudnutie, turbulentné vzťahy... Nemáte občas pocit, že je to až akoby húsenková dráha? Že je váš život až príliš pestrý?
- (Úsmev.) Myslím si, že čím je život pestrejší, tým je to lepšie.
Takže ste spokojný s tým, ako sa vyvíja?
- Tak spokojný... Ja nie som spokojný nikdy. A myslím si, že nie je dobré byť spokojný. Totiž vo chvíli, keď do tohto štádia človek dospeje, či už sa to týka súkromia, alebo profesie, tak začne stagnovať. A je to v háji. Stagnácia je pre mňa úplne najhoršie, čo existuje. Som Blíženec, takže nevydržím dlho na jednom mieste. Potrebujem, aby sa niečo dialo, potrebujem zmeny. Nechcem sa prirovnávať, ale napríklad taký žralok sa nikdy nesmie zastaviť. I keď spí, tak musí spať v prúde a neustále tak vlastne byť v pohybe. Vo chvíli, keby sa zastavil, tak umrie. A ja si myslím, že až sa raz zastavím, tak umriem tiež.
Lenže vy ste mali práve problém s prepínaním vlastných síl, takže sa musíte trošku kontrolovať, aby ste sa opäť nezrútili. Viete si už teda aspoň trošku dať pomyselnú stopku, keď je toho na vás priveľa?
- To áno. Myslím, že už áno. V určitom čase som to však naozaj prepískol.
Nebolo to však zo žiadnej nenažranosti. Jednoducho som len dostal množstvo krásnych rolí a nebol som schopný odmietnuť ich. Veľa som pracoval a organizmus začal štrajkovať, takže som si musel dať pauzičku. Snažím sa to už teraz nejakým spôsobom korigovať. Lenže pri tejto práci je to ťažké, pretože človek to nerobí len pre obživu, ale preto, že ho to baví. A pri tom sa ľahko zabudne na to, že je toho priveľa. Odrazu sa človek zastaví a povie si: Ty brďo, už zase mám neviem koľko predstavení mesačne a som unavený. Ale vo víre práce to človeku nedôjde. Najlepšou obranou proti tomu je teda asi si normálne dopredu naplánovať pauzy na celú sezónu a dopriať si niečo, čo má človek rád.
U mňa je to buď more, alebo hory. Nemyslieť si, že som nenahraditeľný, je asi tá najlepšia cesta. A nebáť sa povedať produkciám, že odvtedy dovtedy nepracujem a idem si odpočinúť. Naozaj to totiž inak nejde a aj pre prácu je to dobré, pretože keď je človek vyčerpaný, tak ju nerobí tak dobre, ako keď je nadupaný.
Podľa vás je však vraj hlavný problém v psychike. Musíte totiž žiť akoby tisíc životov na javisku počas toho vášho jediného. Nie je to potom až čosi ako tisícnásobná schizofrénia?
- Samozrejme, že je. No je to ťažké vysvetľovať ľuďom, ktorí to nezažili.
Som však interpret, ktorý nehrá technicky a všetko, čo hrám, to aj naozaj prežívam. Preto som za svojich 41 rokov zažil tých životov neúrekom. Veľakrát som aj umrel, a to s psychikou, samozrejme, riadne hýbe, to sa nedá nič robiť. Práve preto je potrebné vypnúť. Keď nastúpim na loď, vytiahneme plachty a vyjdeme na more, tak úplne cítim, ako sa mi čistí hlava. Som tam s ľuďmi, ktorých mám rád a ktorí ma vôbec neberú ako celebritu, ale ako kamaráta a ako námorníka, na čo som nesmierne hrdý. Pretože to fakt milujem, a keď mi ľudia, ktorých si vážim, lebo sú to dobrí jachtári a námorníci, povedia Ahoj, námorník, čo mi nedávno urobil jeden z najlepších jachtárov na svete David Křížek, je to super. Keď sa takto úplne vyčistím a nasmerujem hlavu úplne inam, tak sa potom zase teším späť do divadla a dá sa to zvládať.
S exmanželkou Libuškou dnes máte veľmi pekný vzťah. Ako sa vám to podarilo? Predsa len to nie je štandardné a ľudia sa poväčšine nerozchádzajú v dobrom. Bolo to hneď automaticky, alebo ste k tomu museli dospieť?
- Samozrejme, že hneď po rozvode to asi nikdy nie je úplne v poriadku. Nám to trvalo pár rokov, no za náš súčasný vzťah som veľmi vďačný. Je to úplne super a teraz sa máme s Libuškou radi a obaja vieme, že keď ten druhý bude potrebovať pomoc, tak sa na seba môžeme kedykoľvek obrátiť. Ja pre Libušku urobím čokoľvek.
A ako je to so Šárkou Vaňkovou? Už ste sa raz rozišli a vrátili sa k sebe. Je teda váš čerstvý rozchod naozaj definitívny?
- Je to naozaj pravda. Rozišli sme sa... Nie je k tomu ani veľmi čo povedať. To sa v živote stáva. Prestali sme si rozumieť, tak sme sa rozišli. Nijak v zlom. Nie je na tom vlastne ani nič zaujímavé, skrátka sme sa rozišli.
Nemáte občas pocit, že sa vám v láske veľmi nedarí? Vzťah vyzerá vždy ideálne a napokon nevyjde...
- Niekedy naozaj mám taký pocit. (Úsmev.) A niekedy mám zase pocit, že sa mi darí veľmi. (Smiech.)
Chceli by ste sám seba za partnera?
- No to neviem.
Myslíte si, že sa s vami ľahko žije?
- To určite nie. Ale zase... (Smiech.) Myslím si, že to má svoje klady, aj zápory. Ale žiť so mnou určite nie je ľahké.
Čo je na tom najťažšie?
- Presne neviem. Asi tolerancia. Pretože som človek, ktorý má na rebríčku hodnôt na prvom mieste slobodu. A len čo začnem mať pocit, že tú slobodu strácam, tak skrátka začnem utekať alebo sa začnem nejakým spôsobom brániť. A to, samozrejme, vo vzťahu spôsobuje problém. Je to vždy o obidvoch, každý musí trošku ustúpiť, ale u mňa je toto veľmi výrazné. Nemyslím však slobodu v tom, že by som chcel partnerke zahýbať, o tom to vôbec nie je. Len skrátka potrebujem voľnosť. Je to ťažké, pretože žijem, ako žijem, a iný už nebudem. Už sa nezmením. Na to už som veľmi dospelý. (Úsmev.) Mám skrátka taký rebríček hodnôt, že potrebujem cestovať, chodiť k moru, liezť po horách, čo sú veci, ktoré zaberajú dosť času. Okrem toho veľa pracujem, takže sú tým moje vzťahy, samozrejme, poznamenané, a je to preto ťažké.
Ženy Dana Hůlku
Ako je to veľmi dobre známe, spevák má "úchylku" na tanečnice. Prvou mediálne známejšou láskou "Draculu" bola Adéla Šeďová. Ich vzťah bol značne búrlivý a plný opakovaných rozchodov. Definitívnu bodku za ním dala Danova údajná nevera.
Pár rokov, no opäť s viacerými prestávkami, Dan miloval tanečnicu Lenku Bílkovú. Párkrát ju opustil, no vždy sa vrátil späť.
Spevákovou veľkou láskou bola neskôr aj o 12 rokov mladšia tanečnica Libuška, ktorej sa ako jedinej podarilo priviesť ho k oltáru. Manželstvo však vydržalo len veľmi krátko a Libuške následne učaroval rocker Pepa Vojtek. Dnes je síce už aj tento manžel minulosťou, no dvojicu spája syn Matýsek. Dan a Libuška si po troch rokoch rozčarovania z rozchodu a nenávisti k sebe opäť našli cestu a stali sa dobrými priateľmi.
Istý čas sa spevákovo meno objavovalo v súvislosti s muzikálovou herečkou Monikou Absolonovou, no vzťah oficiálne nepotvrdil ani jeden z nich. Medzi spevákove milenky patrila v minulosti aj Sabina Laurinová.
Najnovšou láskou charizmatického speváka bola takmer rok o dvadsať rokov mladšia priateľka, speváčka a finalistka Superstar Šárka Vaňková, s ktorou sa tiež zoznámil v práci. Obaja svorne tvrdili, že vekový rozdiel nie je prekážkou a uvažovali dokonca o dieťati. Začiatkom roka sa rozišli, no len na krátky čas a všetko vyzeralo opäť ideálne. Veľkej láske je však už definitívny koniec a Dan je znovu voľný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
