Ako sám zdôrazňuje, počas vojny zažil veľa zlého, mal však jedno šťastie - prežil. Plukovníkovi M. Vajnágimu zo Spišskej Novej Vsi sa pred časom dostalo veľkého ocenenia. Radca ruského veľvyslanectva Gennadij Askaldovič mu odovzdal pamätnú medailu Ruskej federácie. Ocenenie, v roku 65. výročia od ukončenia vojny, získal ako priamy účastník zahraničného odboja v Rusku.
SPIŠSKÁ NOVÁ VES. "Ľudia v mojom veku, čo prežili vojnu, neveľmi radi spomínajú na minulosť. Radšej obraciame reč na niečo vtipné, na záľuby, rodinu. Aby sme nemuseli spomínať. No prežili sme to a je to súčasťou nášho života," začal rozprávanie plukovník na dôchodku.
Boršč i väzenie
Viedenskou arbitrážou v roku 1938 bola Podkarpatská Rus pridelená Maďarsku. Keď začiatkom roka 1939 Maďari obsadili "darované" územie, u domácich to vyvolalo odpor. Veľa mladých ľudí svoju nespokojnosť deklarovalo odchodom do Sovietskeho zväzu. Medzi nimi aj traja kamaráti, z ktorých jeden bol mladík Michal.
M. Vajnági vyrastal v rodine roľníka. Keď mal 18 rokov, matka mu ťažko ochorela a zomrela. Starosť o sedem detí ostala na otcovi. Úraz na mláťačke ho však odstavil od činného života, pridružili sa ďalšie choroby. Keď v júni 1940 mal Michal nastúpiť na výcvik a narukovať do maďarskej armády, rozhodol sa pre útek do Ruska, hoci z rečí vedel, že ho tam čaká väzenie. "V tom čase utieklo asi osemtisíc mladých ľudí. Utekali s nádejou, že idú k blízkemu národu. Pohraničníci nás privítali borščom. Bol najlepší, aký som kedy jedol. Potom nás však umiestnili do väzenia. Ako utečenec som dostal tri roky basy. Niektorých odsúdili na päť či osem rokov," zaspomínal odbojár.
Zranenie z náletu
Časy vo väzení boli ťažké. Drina v lesoch, baniach, hladovanie. Väznice boli preplnené. V miestnosti 4 x 4 metre sa neraz tlačilo tridsať ľudí. Michal prešiel väzením v Stanislavove, Charkove, na Sibíri. Vojna sa blížila. V júni 1941 vyhlásilo Nemecko vojnu Rusku. "Rusi nechceli bojovať, hoci vedeli, že raz vojna príde. Nečakali ju tak rýchlo. Sovietsky zväz vtedy fungoval len 22 rokov. Bol mladým štátom. Nestihol sa pozbierať po revolúcii a už bol uvrhnutý do vojny. Obdivoval som ruských ľudí tej doby, boli silní," poznamenal M. Vajnági.
V tom čase uzavrela československá vláda v Londýne dohodu so Sovietmi o organizovaní československej armády na ruskom území. Mladí ľudia dobrovoľne vstupovali do odboja. Medzi nimi aj Michal. V roku 1942 prišiel do Buzuluku, v januári 1943 nastúpil po prvýkrát na front k Sokolovu, neskôr ku Kyjevu. Hneď počas prvého náletu ho zasiahol šrapnel a zranil mu rameno. Na mesiac skončil v nemocnici. "Myslím si, že som mal počas vojny naozaj šťastie. Mnoho mojich spolubojovníkov, blízkych chlapcov padlo, no ja som prežil. V nemocnici na fronte som zažil naozajstnú ľudskosť. Domáci boli ako priatelia, blízki priatelia," uviedol.
Bolestivá strata "spojky"
Nasledovala rumunská Besarábia, Bukovina, výcvik v ruskej dôstojníckej škole blízko Moskvy. S hodnosťou podporučíka nastúpil na dukliansky front. Stal sa veliteľom čaty protitankových pušiek, neskôr veliteľom roty. Písal sa rok 1944, bola zima, dažde, mráz. Presun kanónov s koňmi im dal zabrať. Michal mal však šťastie na dobrých a oddaných bojovníkov. Ako prieskumníci prešli k Stropkovu, Bardejovu, zúčastnili sa oslobodzovania Levoče, smerovali k Liptovskému Mikulášu. Tu utrpel vážne zranenie.
"Mojou spojkou pri prieskume bol 18-ročný Čech. Nepohol sa odo mňa ani na krok, taký bol oddaný. Pamätám si na jednu noc. Boli sme na náročnom prieskume, nadránom sme zaspali. Blížil sa však útok. Začali sme sa pripravovať a budiť ostatných vojakov. Išiel som úbočím, za mnou moja spojka. Zrazu silná rana, mína vybuchla blízko pri nás. Na chvíľku bola tma, iba som zakričal - utekajte. Pozerám si na údy, vďaka, hýbem nimi. Zadívam sa, kde mám spojku. Otočím sa, leží odo mňa asi na desať krokov. Pristúpil som k nemu a vidím, ako nemo hýbe ústami. Črepina mu rozrazila vnútornosti. Zakrátko zomrel," s úctou a smútkom zaspomínal M. Vajnági.
Desiatka vyznamenaní
Po mesiaci strávenom v nemocnici v Prešove sa vrátil na mikulášsky front. Dostal sa k práporu do Popradu a Levoče do výcvikového strediska. Tam cvičil mladých chlapcov na front. V Levočskej doline spoznal svoju manželku, a tu ho zastihol aj koniec vojny.
Vojenská kariéra ho sprevádzala aj v mierových časoch. V roku 1977 odišiel v hodnosti plukovníka do dôchodku. Ocenenie od ruského radcu je pre neho jedným z najvýznamnejších popri tých, ktoré dostal v priamych bojoch. "Vybavuje sa mi pri tom veľa spomienok na Rusko, kde som zažil ťažké i smutné chvíle, trápenie či bolesť, ale spoznal som aj ľudí dobrosrdečných a priateľských. Boli to krušné chvíle, ale záležalo od sily prežiť," dodal odbojár.
Michal Vajnági sa dnes môže pochváliť 18 medailami a deviatimi vyznamenaniami. Napriek týmto oceneniam zostáva skromný a pokorný. "Každá medaila ma samozrejme poteší, najmä tá z Ruska, kde som prežil kus života. Poteší hlavne fakt, že si na vás niekto spomenie, ocení. Žijem skromne, pre svoju rodinu, a to je najpodstatnejšie," vyznal sa plukovník vo výslužbe.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
