KOŠICE. Darina Kopková tvrdí, že je sama najlepšou výkladnou skriňou pre svoje šperky a je presvedčená, že ľudia dokážu oceniť poctivú prácu.
K umeleckej tvorbe pristupuje s fantáziou a necháva sa osloviť samotným materiálom, často viac ako netradičným. "Nikdy neviem povedať dopredu, čo budem tvoriť. Všetko v mojom živote je vec náhody. Rovnako, ako som sa úplnou náhodou dostala ku sklu, tak aj teraz v ostatnom období k sadrokartónu a fasádnym náterom. Materiál ma skrátka musí niečím osloviť. Často ide o banálnu vec, okolo ktorej dlho chodím bez povšimnutia, a zrazu príde nápad," vysvetľuje výtvarníčka, ktorá okolie teší okrem iného svojimi krásnymi šperkami zo skla.
Využíva výlučne domáce suroviny
Aj k spracovávaniu tohto krehkého materiálu prišla náhodou, keď jej ktosi daroval zvyšky vitrážového skla. "Ja skrátka zbieram všetko. (Smiech.) Trvalo mi však dlhší čas, kým som sa doslova prekopala k technike fusingu." Zakladá si na tom, že využíva výlučne domáce suroviny. "Bežné tabuľové sklo si sami farbíme a rôznymi technologickými postupmi upravujeme. Sem-tam v peci niečo nevyšlo a človek objavil zaujímavé efekty." D. Kopková sa netají tým, že pracuje väčšinou s odpadom. "Využívam všetky možnosti, ktoré mi ponúka matéria, s ktorou momentálne pracujem. Malé dielka vznikajú v dielni, ktorú máme uprostred prírody v rusínskej obci Čabiny. Práve toto prostredie sa stalo pre nás ďalším východiskovým podnetom pre výtvarné myslenie a výrazové formy."
Ľudia podľa jej slov vedia oceniť, keď je niečo urobené poctivo. "Nemusí sa každému všetko páčiť, ale poteší ma, keď mi povedia, že je to pekne urobené. S manželom sa snažíme, aby naše šperky zo skla navodzovali pocit krásna dokonalosťou technického spracovania materiálu, hrou so štruktúrou a farbami."
Sama nikdy nejako mimoriadne často nenosila šperky, no dnes to vníma ako najlepšiu reklamu svojej práce. "Musím byť výkladná skriňa, takže ich nosím. Vždy je najlepšie, keď to zákazník vidí priamo na človeku," objasňuje výtvarníčka, ktorej zlato "nevonia", no páči sa jej striebro a jeho kombinácie s inými materiálmi.
Nedokáže dvakrát vytvoriť rovnakú vec
S manželom, ktorý je keramikár, "pričuchla" aj k tomuto výtvarnému materiálu. V domácnosti sa tak stretli dve tvorivé duše, čo si D. Kopková pochvaľuje. "Môj záujem ovplyvnila nutnosť trošku manželovi pomôcť s väčšou zákazkou. Zvyknem sa starať o výtvarnú stránku a on je veľmi dobrý technológ, ktorý je oveľa precíznejší. Nemám takú trpezlivosť. Nedokážem urobiť dvakrát rovnakú vec, zatiaľ čo manžel to vie vysedieť. Naozaj má zmysel pre detail a vidí veci inak, ako ja. Keby sme sa nestretli, tak sa možno keramike nevenujem a nedostanem sa ani ku sklu."
Odjakživa mala vzťah k ručným prácam
Výtvarníčke sa nevyhol ani textil, ktorému venovala svoje vysokoškolské štúdiá na VŠ umeleckého priemyslu v Prahe v ateliéri textilného výtvarníctva.
"Vo veku, keď sa rozhodujete o svojom ďalšom smerovaní, ťažko povedať, čo je pre človeka to pravé. V mojom prípade to bola istá nevyzretosť, no k textilu som asi inklinovala ako žena nejako prirodzene. Mala som vzťah k ručným prácam, výšivkám, tkaniu, farbám... Prvý rok som sa na školu dokonca ani nedostala, takže som pracovala ako výtvarníčka v osvetovom stredisku. V textilnej tvorbe som inklinovala ku klasickému materiálu, gobelínovým technikám, kobercom a bytovému textilu."
Textil si však vyžaduje dostatočný priestor a je náročný na čas, čo nezriedka býva problémom. Preto si D. Kopková hľadá iné možnosti výtvarného vyjadrenia a miniatúrne veci zo skla sú na to ako stvorené.
Kontakt s mladými ju obohacuje
V týchto dňoch v dobrom zmysle slova šokovala verejnosť svojou výstavou, v rámci ktorej na realizáciu svojich diel použila farebné omietkové zmesi, nanesené na sadrokartónovom podklade. Ako prezradila, išlo o čistú formu sebarealizácie, ktorú vnímala ako relax popri bežnej práci. Od roku 1985 totiž pôsobí ako pedagogička v Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach.
"Som človek, ktorý veľmi nevyhľadáva spoločnosť a kontakt s mladými mi nahrádza komunikáciu s ľuďmi. Neustále riešime nejaké nové tvorivé problémy, nad ktorými musím rozmýšľať, čo ma posúva ďalej. Keď mám dobrú skupinu študentov, ktorí sú tvoriví a vedia, čo chcú, tak ma to vždy poteší. Teraz, žiaľ, však pociťujem nedostatok času na vlastnú tvorbu, tak sa sem-tam objavujú zajačie úmysly. V mojej práci je každý deň iný, čo je skvelé."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
