Jej význam ako panovníčky charakterizuje karikatúra z 18. storočia, ako stojí s jednou nohou položenou na Varšave a druhou na Konštantínopole. Ústa má otvorené, ako keby chcela tieto územia prehltnúť. Pred ňou kľačia európski panovníci a obdivujú hviezdnu žiaru vychádzajúcu z jej šiat.
Mladá, inteligentná a cieľavedomá
Sofia Frederika Augusta von Anhalt-Zerbst sa narodila pred 281 rokmi - 2. mája 1729. Táto dcéra anhaltsko-zerbstského kniežaťa z malého nemeckého kniežatstva prišla do Ruska ako pätnásťročná v roku 1744, aby sa stala manželkou následníka trónu z rodu Romanovovcov, budúceho cára Petra III. Ako vhodnú nevestu ju vybrala pre svojho synovca ruská cárovná Alžbeta I. Petrovna. So Sofiinou matkou Johannou z rodu holštajnských kniežat boli vzdialené príbuzné. Sofia mala v tom čase 15 rokov, následník trónu Peter bol o rok starší.
Bola inteligentná a cieľavedomá. Na svoj vstup do najvyššej spoločenskej vrstvy a na úlohu manželky následníka trónu a budúceho cára sa napriek svojej mladosti starostlivo pripravila. Bola pripravená na prispôsobenie sa jednak novým spoločenským pomerom, no najmä na život v cudzej, a takej odlišnej od jej vlasti, krajine. Po príchode do Ruska konvertovala na pravoslávie, prijala nové, tiež ruské meno Jekaterina Alexejevna, zmenila aj celkový módny štýl, spôsob obliekania, naučila sa jazyk a jeho písmo, dokonca tak dokonale, že v ruštine písala literárne diela. Splnila všetky predpoklady, ktoré sa od nej očakávali. O rok po príchode do Ruska sa uskutočnil sobáš. Po ňom sa stala ruskou veľkokňažnou a stala sa na cárskom dvore obľúbenou pre svoju prirodzenosť a aj múdrosť. Dokonca aj u svojej svokry, cárovnej Alžbety. Cárovná sa snažila aj napriek tomu izolovať Katarínu od politiky a po narodení syna Pavla prevzala aj jeho výchovu. Sama cárovná, rovnako ako ostatní členovia dvora, bola presvedčená, že prvorodený Pavol nebol synom Kataríninho manžela. Otcom mohol byť gróf Sergej Saltykov alebo budúci poľský kráľ August Poniatowski, jej milenci.
Katarínin manžel bol jej úplným opakom. U ľudí aj medzi členmi dvora neobľúbený, navyše trpiaci duševnou aj fyzickou slabosťou. Katarína si dokázala získať ľudí na svoju stranu, bola sympatická, nemiešala sa do dvorských intríg, aby si tak získala prívržencov i priazeň v tej dobe "vedúcej strany. "Na cárskom dvore sa nestratila. Práve pre jej schopnosti prispôsobiť sa novému životu v cudzej krajine a v zložitej politickej situácii ju volali "veľká herečka". Odkedy porodila syna Pavla, budúceho následníka, všetci boli presvedčení, že ak sa nestane cárovnou ako manželka Petra III., bude ňou určite ako regentka maloletého syna, ak by Peter nezasadol na cársky stolec zo zdravotných alebo iných dôvodov. Katarína nebola izolovaná od vplyvných politických kruhov a teda ani od politického diania, i keď si to želala jej svokra, naopak, postupne sa jej podarilo nadviazať s nimi kontakty.
Cára zbavili moci
Po nástupe na cársky stolec Peter III. zmenil svoju politickú orientáciu aj spojenectvo s Rakúskom, na strane ktorého bojovalo Rusko v sedemročnej vojne. Zrušil spojenectvo s Habsburgovcami a chystal sa proti nim zasiahnuť spolu s Pruskom. Bol obdivovateľom pruského panovníka Fridricha II., preto sa priklonil na jeho stranu, čo znamenalo aj politickú závislosť od Pruska.
Táto cárova politika vyvolala odpor a opozíciu, ktorou sa pokúšali tejto zmene čeliť v prvom rade dôstojníci palácovej gardy. Nová politická orientácia Petra III. odštartovala palácový prevrat, ktorého obeťou sa stal on sám. Prispela k nemu aj jeho neobľúbenosť. Skupina dôstojníkov palácovej gardy, na čele ktorej stáli bratia Grigorij a Alexej Orlovovci, zorganizovala sprisahanie proti cárovi a v júli roku 1762 ho zbavili moci po jeho iba niekoľkomesačnom vládnutí a uväznili. Krátko nato cár zomrel.
Doposiaľ nie je úplne jasné, či jeho náhla smrť nenastala po Kataríninom príkaze, alebo to bol zámer sprisahania, či iný dôvod. Pravda bola údajne taká, že cára zaškrtil Alexej Orlov, brat Grigorija Orlova, ktorý bol obľúbencom a potom milencom cárovej manželky Kataríny. Vo väzení vznikla medzi zosadeným cárom a dôstojníkmi, ktorí ho strážili, hádka a počas nej bol zabitý. Na Kataríniných rukách neuľpela ani jediná kvapka krvi, i keď historici zosnovanie sprisahania aj cárovu smrť pripisujú jej. Bude mať na nej pravdepodobne podiel, o čom svedčí názov sprisahania, ktorý vošiel do dejín ako "dámsky " prevrat. Po cárovej smrti Katarína vydala manifest o smrti svojho manžela, v ktorom sa píše, že cár zomrel na koliku spojenú s krvácaním. Za pomoci palácovej vojenskej gardy sa vyhlásila za suverénnu panovníčku Katarínu II. Korunovali ju v roku 1762 na ruskú cárovnú Katarínu II. Dnes ju poznáme ako Katarínu Veľkú, ale jej súčasníci ju častejšie volali Katarína Veľký, pretože ako cárovná sa nemohla správať príliš zjemnelo a žensky.
Rusi ju milovali
Novú panovníčku Rusi milovali. Správala sa srdečne, vystupovala prívetivo, prejavovala materinskú starostlivosť, pritom pôsobila vznešene, aby ako cárovná majestátne vynikala nad obyčajnými smrteľníkmi. Ukazovala sa na bojiskách na koni, keď jej vojsko bojovalo proti Švédom, Turkom alebo Poliakom. Voči sebe bola prísnejšia než voči iným, riadila sa učením filozofov, nikto ju nevidel smutnú ani rozčúlenú. Venovala sa umeniu, podporovala umelecké zbierky, ochraňovala umelcov, pôsobila ako mecenáška. V paláci jej syna cára Pavla I. v Pavlovsku, ktorý je dnes múzeom, sú vystavené umelecké predmety a vzácne zbierky z obdobia jej 34-ročnej vlády.
Viedla čulú korešpondenciu s Diderotom, Grimmom, Voltairom aj ďalšími osvietencami západnej Európy, čím si získala obdiv aj popularitu. Jej postoje ako vládkyne neboli však v súlade s osvietenskými názormi, ktoré hlásala, boli iba vo verbálnej a teoretickej podobe. Dôkazom toho bol aj jej návrh na vypracovanie nového ruského zákonníka, ktorý sa nikdy neuskutočnil. Prínosom vlády Kataríny Veľkej bolo priblíženie Ruska západnej Európe, ako aj rozšírenie územia krajiny, ktorej priniesla aj bohatstvo.
Cárovnin ľúbostný život
Katarína Veľká vládla od roku 1762 až do svojej smrti v roku 1796. O "odstránení" manžela sa hovorilo ako o nehode, po ktorej však zavládlo niečo lepšie. O jej ľúbostných aférach sa hovorilo po celej Európe. História uvádza 21 oficiálnych favoritov. Kvôli mužom, ktorí vstúpili do jej života, sa dopustila najväčších hlúpostí a učinila najkontroverznejšie opatrenia. K niektorým niečo cítila, niektorých používala ako nástroje na uskutočnenie svojich cieľov, ďalší jej poslúžili pri nekalých veciach, a aby mlčali, nechala ich odstrániť. Podľa jej milenca Potemkina vošli nielen do dejín, ale aj do nášho súčasného slovníka povestné "Potemkinove dediny". Potemkin po vymenovaní za gubernátora Novorosijska, ku ktorému bol pripojený aj Krym, pozval cárovnú na inšpekčnú cestu. Plavili sa po Dnepri, na brehoch ktorého dal postaviť kulisy prekvitajúcich dedín a miest s pasúcim sa dobytkom a týmto klamom Katarínu ohúril. Ľudovít XIV. ubytovával svoje milenky vo Versailles, Katarína Veľká mala svoj "hárem" opačný - favoriti bývali v komnatách Zimného paláca. Čím bola staršia, tým mladší boli oni. Škandály, vraždy a omyly jej v očiach histórie na úcte neubrali. Jej drámy patria k vrcholom ruskej literatúry 18. stor. a stavby, ktoré vznikli z jej podnetu, vytvorili zo Sankt Peterburgu jedno z najkrajších miest Európy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
