Aj po nich však našla silu vstať a opäť sa teší nielen z fungujúceho vzťahu, ale i zo syna, ktorý pred rokom pribudol k jej dnes už dospelým dcéram z prvého manželstva. Bára Basiková (47) je žiarivým príkladom toho, že aj keď život človeka oberie o množstvo ideálov, nemusí ho obrať o chuť žiť a prežiť ešte mnoho krásy (aj keď v to už v istých chvíľach ani nedúfal).
Život sa vraj začína v tridsiatke...
- Ja môžem povedať, že aj v štyridsiatke. (úsmev)
Ako by ste charakterizovali váš život, keď ste mali 20 rokov, 30 a teraz po štyridsiatke?
- V dvadsiatich som bola plná energie, entuziazmu, chuti a plánov. Mala som predstavu o svojom živote, partnerovi, manželstve, deťoch. Samozrejme, predstavovala som si to úplne ideálne. Bola som veľmi dôverčivá, naivná a odhodlaná. V tridsiatke prišli prvé sklamania, no stále som brala život s veľkou chuťou a radosťou. Narodili sa mi deti, čím môj život dostal celkom nový rozmer a hlavne zmysel. Som totiž typ ženy, ktorý považuje život za úplný, až keď má deti. Zrazu som si pripadala potrebná a využitá a kariéru som bez mihnutia okom odsunula na druhé miesto. Keď som mala 40, prišla som o množstvo ieálov a predstáv a pochopila som, že život nie je iba taký, aký si ho človek naplánuje, a že aj keď má vôľu žiť ho podľa svojich predstáv, sú situácie a ľudia, ktorí vám ho zmenia. A vy ho musíte prijímať tak, ako prichádza. Človek musí byť pripravený na množstvo sklamaní, musí vedieť prehrávať. No práve po štyridsiatke prišla do môjho života nová radosť. V 46 rokoch som porodila ďalšie dieťa, ktoré som si naozaj nadovšetko priala. A to vyvážilo všetky trápenia a smútky, ktoré som prežila predtým.
Máte dnes ešte niečo spoločné s tou 20-ročnou Bárou?
- Som to stále ja, no veľa spoločného s ňou už nemám. Život mnohé obrúsil. Cítila som to aj teraz pri mojom poslednom vzťahu. Keď som sa zamilovala do svojho súčasného manžela, bolo to nádherné, bola som naozaj veľmi zaľúbená a doteraz máme krásny vzťah, no uvedomovala som si, že to už neprežívam tak naplno ako kedysi - bez zábran a strachu. Istá rezerva pre prípad, že by to nevyšlo, už vo mne skrátka je.
Život vás okradol o ideály, o čo vás obohatil?
- O lásku a o deti. Stále dokážem milovať a radovať sa z maličkostí, to je úžasné. No najvďačnejšia som bezpochyby za deti. To je to najkrajšie, čo mi osud doprial. Mám síce rada aj svoju prácu, no nie je zmyslom môjho života.
Vždy ste si priali mať deti?
- Áno, odjakživa. Už ako celkom mladá som ich plánovala, ale kvôli profesii som tehotenstvo stále odkladala, takže dvojičky som porodila až ako 29-ročná a syna ako 46-ročná. To je tiež neuveriteľné. Keby mi niekto niekedy povedal, že budem mať ešte tak neskoro dieťa, povedala by som, že je to nemožné.
Prečo?
- Myslela som si, že v tom veku už budem stará. Keď som bola mladá, zdal sa mi 40-ročný človek tesne nad hrobom. (smiech) Ale je fakt, že životný štýl sa v tomto značne zmenil. Štyridsiatničky predošlej generácie už boli myslením väčšinou babičky. Dnes žijú aj staršie ženy plnohodnotný život, majú skvelé partnerstvá, úžasné funkcie, cestujú, športujú. Mojím slovenským idolom je Zdenka Studenková. Je naozaj nádherná. A tiež má mladšieho partnera. (smiech)
Takže vaším elixírom mladosti je o 15 rokov mladší partner a malé dieťa, alebo je to aj o génoch a spôsobe života?
- Samozrejme, všetko dokopy. Začína sa to životným spôsobom - ja si nepripúšťam, že mám 47 rokov, žijem naplno. Ale k aktívnemu životu bezpochyby pomáhajú aj deti. Udržujú vás v neustálom pohybe.
Mnoho speváčok sa na materstvo neodhodlalo zo strachu, aby sa ich kariéra neprerušila alebo neskončila. Vy ste z toho nemali strach ?
- Nie, bolo mi to jedno. Keď som sa dozvedela, že čakám dvojičky, hovorila som si, že to je koniec. Že popri toľkých starostiach o deti nebudem môcť pracovať. No čas napokon ukázal, že stačilo prácu obmedziť. Aj dnes ponuky starostlivo preberám. Ak by som totiž prijímala všetky, nemala by som vôbec čas na deti, ani na normálny obyčajný život. A ja chcem mať čas aj na manžela, na koníčky - cestovanie, knihy i kamarátov. Naša profesia je veľmi náročná, vie človeka totálne vyžmýkať. Preto som si pred pár rokmi urobila dobrovoľnú dvojročnú pauzu. Bola som už zo všetkého veľmi unavená. Tak som sa rozhodla venovať sa iba deťom. Bolo to úžasné obdobie - nadýchla som sa, načerpala novú energiu a potom som sa zas tešila do práce.
Zaujímavé, že necítite tlak a stres z toho, že by sa na vás mohlo zabudnúť.
- Asi to bude tým, že profesiu nevnímam ako zmysel svojho života.
Tým sú deti?
- Bezpochyby. Pre mňa je zmyslom rodina ako taká, potom dlho, dlho nič a až potom kariéra.
Viete, kde sú korene toho, že je rodina tak vysoko vo vašom hodnotovom rebríčku?
- Bude to tým, že som ako dieťa nezažila fungujúcu rodinu. Moji rodičia sa veľmi skoro rozviedli a ani náš vzťah s mamou nebol ideálny. Ostala na nás s bratom sama, musela nás zabezpečiť, takže na nás nemala čas. Aj preto mi tak veľmi záleží na tom, aby bola moja rodina pekná a fungujúca.
Takže dve rozpadnuté manželstvá museli byť pre vás značnou podpásovkou.
- Vždy to bolo veľké sklamanie a vždy ma to dostalo až na kolená. Ale viete, ako sa vraví - čo vás nezabije, to vás posilní.
Je obdivuhodné, že ste po takých skúsenostiach mali odvahu pustiť sa do ďalšieho vzťahu - aj keď, ako sama vravíte, s pootvorenými zadnými dvierkami.
- To mi vraveli mnohí. Asi som nepoučiteľná, no je fakt, že vždy, keď som sa zamilovala a vydávala, myslela som to vážne a na celý život. Chápem, že to nemusí vyjsť ani tentoraz, ale povedala som si, že radšej prežijem niečo krásne, aj keby to trvalo iba chvíľu, ako keby som nemala prežiť nič. Nie je nič horšie, ako keď ten život len tak prebehne. Keď sa za sebou ohliadnem, tak si poviem: "Aspoň som žila".
A dosť turbulentne.
- Áno. Ale tak je to asi u každého. Hoci možno s menšími výkyvmi ako u mňa, no každý má obdobia, keď je šťastný a keď je nešťastný. A tak to má byť.
Viete sa ešte naplno tešiť v obdobiach šťastia?
- Tým, že ma život trošku otupil, už to nie je taká eufória ako kedysi. No znamením som Vodnár, takže radosť mám v sebe zakódovanú. Keď sa radujem, tak naplno a kričím to do sveta a rovnako intenzívne prežívam smútok. No ten už sama.
Ako ste prežívali druhé tehotenstvo?
- Krásne. Na rozdiel od dvojičiek mi nebolo vôbec zle. Keď som čakala dievčatá, bolo to veľmi fyzicky i psychicky náročné obdobie. Jednak som vôbec nevedela, čo ma čaká a s nulovými skúsenosťami a bez pomoci babičiek a opatrovateliek som mala doma rovno dva batôžky. Bolo to dosť dramatické, neobišla ma ani laktačná psychóza. No deti to človeku vynahradia, takže som na to veľmi rýchlo zabudla. A druhé tehotenstvo bolo úžasné - bola som zdravá, plná energie, veľmi som sa tešila. Do poslednej chvíle sme nevedeli, či budeme mať dievčatko, alebo chlapca a hoci som v kútiku duše aj kvôli dievčatám túžila po ďalšej dcére, keď mi povedali, že je to chlapec, bola som nesmierne pyšná, že som svojmu manželovi dala syna.
Kto bol prvý, komu ste s manželom oznámili, že čakáte bábätko?
- Moje dcéry.
Aká bola reakcia?
- Boli prekvapené. A že dúfajú, že to bude dievča. (smiech)
Ako reagovali vaši svokrovci?
- Boli nadšení. Som im vďačná, že ma bez problémov prijali ako ženu pre svojho syna, hoci každá mama by si predstavovala bezdetnú rovesníčku. Veľmi som ich obdivovala, že mu nerozprávali do života a že ma prijali, hoci som oveľa staršia, rozvedená, s dvoma dospelými deťmi. Skrátka, najhoršia možná partia. No oni vraveli, že vidia, že sa máme radi a Peter je šťastný. A keby sme mali dieťa, bolo by to fantastické. Takže keď sme im to oznámili, boli šťastím bez seba.
Svokrovci žijú na moravskom vidieku. Tým, že ste sa stali ich nevestou, sú určite neraz témou číslo 1. Ako to znášajú?
- Už si na to zvykli. Keď je to príjemné, je to fajn. Ale keď si začne bulvár vymýšľať, je to veľmi nepríjemné a vždy to musia vysvetľovať. U nich na dedine sme napríklad mali svadbu. Dohodli sme sa s jedným časopisom, že im exkluzívne poskytneme rozhovor i možnosť fotografovať a nikoho iného tam nechceme. No bulvár sa to, samozrejme, dozvedel, takže liezli cez plot a skúšali možné aj nemožné, aby mali aspoň jednu fotku. A keďže sa im to nepodarilo, tak si celý článok vymysleli. Vtedy bola Petrova rodina prvýkrát konfrontovaná so skutočnosťou, že si bulvár vymýšľa a bez problémov napíše niečo celkom iné, ako to skutočne bolo. Bolo to pre nich obrovské rozčarovanie.
Ako to zvládajú vaše dcéry?
- Pre ne to bolo dlho ťažké, preto sa od istého veku nechcú vôbec ukazovať a fotiť, čo rešpektujem.
Čomu sa venujú?
- Študujú strednú školu. Každá inú.
Nie je vám ľúto, že sa nevenujú umeniu?
- Ani nie, aj keď jedna má veľký talent a je možno veľká škoda, že ho nezúročí. No najpodstatnejšie je, aby robila, čo ju bude napĺňať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
