Buď politický konflikt, alebo stará polovičatosť."
Otázky sú dve. Či je to možné, a ak áno, či nie iba za privysokú cenu, ktorá bude napokon vyššia, než uzavrieť včasný zmier s realitou. Tá je taká, že rehabilituje veštby skeptikov, ktorí upozorňovali, že euro je projekt pre dobré počasie, ale v zlom sa rozlomí, a to s veľkým rachotom. To, na čom sa ministri majú dohodnúť, je podstatne náročnejší režim hospodárenia a jeho kontroly, než aký tu bol doteraz a aký hromadne (zďaleka nielen Grécko) porušovali. Predstavy sa rôznia (ako inak), pričom ako zásadný problém sa rysuje táto (veľmi zjednodušená) alternatíva: Pokiaľ má byť nový systém, povedzme že Pakt stability 2.0, funkčný, zásadne obmedzí štátne suverenity, teda absolútnu moc národných parlamentov a vlád nad rozpočtami, daňami, prerozdeľovaním. Dohoda, ktorá zásah do suverenít obíde, jednoducho funkčná nebude. Presnejšie, teoreticky funkčná byť môže, ale je veľmi neisté, že jej uveria trhy. A o to ide, čoho najlepším dôkazom je, že aj po gréckom "bailoute" a "fonde spásy" 750 miliárd eur sa plašia, lebo to "nezožrali".
Dohodu komplikuje kľúčový spor. Francúzi (podporovaní dlžníkmi z južného krídla) chcú "Európsku hospodársku vládu", resp. aspoň európske ministerstvo financií s veľkou centralizáciou. Kto odmietne, šiel by z kola von, čiže na perifériu, a zrejme by prišiel o euro. Nemecko je opatrnejšie, nechce pustiť kompetencie, riešenie vidí vo veľkom sprísnení terajších mechanizmov. Zároveň sú Nemci tí, ktorí hrajú najvyššou kartou, keďže bez nich spoločná mena existovať ani nemôže. Takže môžu ísť až na hranu, de facto diktovať konečné riešenie. Všetci sú však najmä pod tlakom trhov, ktoré si vynucujú rýchly signál, že s odbúravaním dlhov a udržateľnosťou to myslia politici vážne. Škrtanie výdavkov a zvyšovanie daní, ktoré sa medzitým v celom rade najzadlženejších krajín rozbehlo, prepisuje nádeje na návrat relevantného rastu v Európe. Pričom nálady na medzibankovom trhu sa vrátili takmer do bodu mrazu, keďže opäť nikto nevie, ktorý partner je vzhľadom na portfólio štátnych dlhopisov, čo drží, kandidátom bankrotu.
Pokračovanie (aspoň pre toto leto), ktoré visí vo vzduchu, je teda nasledovné: Buď politický konflikt, aký Európa od rímskych zmlúv ešte nezažila, alebo stará polovičatosť zaplátaná novou polovičatosťou. Scenár predznamenáva síce nie okamžité zrútenie, ale dlhú agóniu, v ktorej "750 miliárd stabilizačného balíka znížilo pravdepodobnosť kolapsu eurozóny do troch rokov, ale zvýšilo pravdepodobnosť rozpadu do desiatich" (šéfkomentátor Financial Times). Nič príjemného, najmä ak si pozrieme kompetenciu slovenských politikov, ktorí po voľbách majú prijímať rozhodnutia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
