Driemajúce majstrovstvo ešte nezobudili

Sportnet|20. máj 2010 o 00:00

Podľa Glena Hanlona mala to byť zábava, ktorá bude gradovať. Namiesto toho prišiel nesmierny smútok a s tým veru ani v dobrom slova zmysle prešibaný a temperamentný kouč nerátal ani vo sne.

Alebo predsa len svoje pochybnosti maskoval až priodvážnymi tvrdeniami? Zázraky sa čakať nedali. Lenže kto chce dopredu vedieť, že skončíme pred bránou štvrťfinále? Každý chce byť najlepší a všetko iné berie ako podraz, sklamanie. Sympatie, ktoré sme čiastočne nazbierali v základnej skupine, sme zašantročili v nasledujúcich potknutiach v osemfinálovej fáze. Berieme do úvahy i to, že pred duelmi s Dánskom či Nemeckom sme mali menej času na regeneráciu než súperi, ale katom boli hlavne iné skutočnosti. Nekoncentrovanosť, taktické zlyhanie, neprezieravosť. Minútové či tretinové výpadky nás pripravili o ďalší potlesk. Stačí spomenúť výpadky v úvodnom zápase nadstavby, osudnú pasáž proti Fínom. Boj o prežitie s Nemcami bol viac o psychike a o tom, že sme len chceli veriť, že si veríme.

Kolektív s desiatimi nováčikmi vystužený od začiatku len tromi hráčmi pravidelne účinkujúcimi v NHL (Budaj, Sekera, Svatoš), ku ktorým sa pridal na záver Šatan, neuniesol devastujúce stopy debaklu s Dánmi, ktoré spôsobili ujmu sebavedomiu. Darmo lodivod i hráči hovorili, že na to zabudli. Škoda, že sme sa viezli na vlne spackaných prvých tretín (výnimku tvoril len súboj s Kazachmi) a stále doťahovali stratu. Herný systém niesol stopy nového kormidelníka, no ešte nevykorenil za krátky čas zďaleka všetky neduhy. Zostalo dosť z rozvláčneho vozenia puku za vlastnou bránkou a po rohoch namiesto údernejšieho rozohrávania. Najprv sme sa dlho držali aj v oslabeniach, ale i o toto čaro sme prišli a koncovka by bola téma na dizertačnú prácu. Trinásť gólov v šiestich dueloch je aj medzi bratmi málo. Akoby chlapci neboli na streľbu nachystaní. Kým v iných krajinách (Dánsko, Nórsko) vedia mladíci, že budú niesť ťarchu, u nás to bolo v rovine, že raz sa toho azda dočkajú. Bolo to len také čičíkanie, chlácholenie, že raz to príde. Bol však už najvyšší čas na rekonštrukciu národiaku a ukázalo sa, že to prišlo vlastne neskoro. V kľúčových okamihoch by azda ďalší matadori pomohli upokojiť, usmerniť a rozhodnúť, ale týmto musí prejsť i nová generácia. Ešte pár rôčkov treba, aby sa zžila s takouto scénou a niekoľko šampionátov azda aj budeme trpieť. Avšak radšej prijmeme bolesti, než definitívnu kómu reprezentácie.

I napriek ponurým tónom, ktoré ohlásili návrat mužstva domov, treba sa tešiť na budúcoročný šampionát a veriť, že prehĺbime agresívnosť, korčuľovanie, ustálime koncentráciu a pridáme aj gólové bonusy. Očakávame nástup nových šikovných tvárí. Verme, že títo mladíci budú už vykovanejší, pevnejší v kolenách a vedno so zrelšími borcami lepšie zvládnu drámy. Je zbytočné polemizovať, či dvanáste miesto odráža silu slovenského hokeja v elitnej hierarchii. Radšej sa venujme tomu, aby bol výber na domácom sviatku u nás rovnovážnejší a ctižiadostivý ešte dlhší čas než tentoraz. A nedal sa zlomiť ani nežičlivosťou okolností. Pripomínať si treba, že žiadny rival nie je taký nebezpečný ako naše vlastné slabiny.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Driemajúce majstrovstvo ešte nezobudili