Alebo predsa len svoje pochybnosti maskoval až priodvážnymi tvrdeniami? Zázraky sa čakať nedali. Lenže kto chce dopredu vedieť, že skončíme pred bránou štvrťfinále? Každý chce byť najlepší a všetko iné berie ako podraz, sklamanie. Sympatie, ktoré sme čiastočne nazbierali v základnej skupine, sme zašantročili v nasledujúcich potknutiach v osemfinálovej fáze. Berieme do úvahy i to, že pred duelmi s Dánskom či Nemeckom sme mali menej času na regeneráciu než súperi, ale katom boli hlavne iné skutočnosti. Nekoncentrovanosť, taktické zlyhanie, neprezieravosť. Minútové či tretinové výpadky nás pripravili o ďalší potlesk. Stačí spomenúť výpadky v úvodnom zápase nadstavby, osudnú pasáž proti Fínom. Boj o prežitie s Nemcami bol viac o psychike a o tom, že sme len chceli veriť, že si veríme.
Kolektív s desiatimi nováčikmi vystužený od začiatku len tromi hráčmi pravidelne účinkujúcimi v NHL (Budaj, Sekera, Svatoš), ku ktorým sa pridal na záver Šatan, neuniesol devastujúce stopy debaklu s Dánmi, ktoré spôsobili ujmu sebavedomiu. Darmo lodivod i hráči hovorili, že na to zabudli. Škoda, že sme sa viezli na vlne spackaných prvých tretín (výnimku tvoril len súboj s Kazachmi) a stále doťahovali stratu. Herný systém niesol stopy nového kormidelníka, no ešte nevykorenil za krátky čas zďaleka všetky neduhy. Zostalo dosť z rozvláčneho vozenia puku za vlastnou bránkou a po rohoch namiesto údernejšieho rozohrávania. Najprv sme sa dlho držali aj v oslabeniach, ale i o toto čaro sme prišli a koncovka by bola téma na dizertačnú prácu. Trinásť gólov v šiestich dueloch je aj medzi bratmi málo. Akoby chlapci neboli na streľbu nachystaní. Kým v iných krajinách (Dánsko, Nórsko) vedia mladíci, že budú niesť ťarchu, u nás to bolo v rovine, že raz sa toho azda dočkajú. Bolo to len také čičíkanie, chlácholenie, že raz to príde. Bol však už najvyšší čas na rekonštrukciu národiaku a ukázalo sa, že to prišlo vlastne neskoro. V kľúčových okamihoch by azda ďalší matadori pomohli upokojiť, usmerniť a rozhodnúť, ale týmto musí prejsť i nová generácia. Ešte pár rôčkov treba, aby sa zžila s takouto scénou a niekoľko šampionátov azda aj budeme trpieť. Avšak radšej prijmeme bolesti, než definitívnu kómu reprezentácie.
I napriek ponurým tónom, ktoré ohlásili návrat mužstva domov, treba sa tešiť na budúcoročný šampionát a veriť, že prehĺbime agresívnosť, korčuľovanie, ustálime koncentráciu a pridáme aj gólové bonusy. Očakávame nástup nových šikovných tvárí. Verme, že títo mladíci budú už vykovanejší, pevnejší v kolenách a vedno so zrelšími borcami lepšie zvládnu drámy. Je zbytočné polemizovať, či dvanáste miesto odráža silu slovenského hokeja v elitnej hierarchii. Radšej sa venujme tomu, aby bol výber na domácom sviatku u nás rovnovážnejší a ctižiadostivý ešte dlhší čas než tentoraz. A nedal sa zlomiť ani nežičlivosťou okolností. Pripomínať si treba, že žiadny rival nie je taký nebezpečný ako naše vlastné slabiny.